středa 22. ledna 2014

Pohladenie temnoty - 16. Kapitola





„Abby?“
Pozrela som sa z miesta, kde mi ruky spočívali na kolenách dostatočne dlho na to, aby som videla Melanie priblížiť sa predtým, než som sa odvrátila. Bola som v malej miestnosti hodiny, ale na čo sme, do riti, čakali, to som netušila. Ako zaisťovacie cely to bolo dostatočne pekné, ale vyleštené drevo a mosadzné kovania stranou, urobila by som čokoľvek, aby som tu vôbec nemusela byť.
Po správe o Charliinom zmiznutí, sme niekoľko okamihov lapali po reči a potom prišiel Robert, dožadujúc sa mojej a Brystionovej prítomnosti v Súdnej sieni. Čo, samozrejme, nevyšlo úplne podľa plánu. Krátko potom som sa ocitla na ulici, ťahaná naštvaným archanjelom s Melanie v pätách. Moje počiatočné otázky o Charlie sa stretávali s tichom, ale nie tak celkom jemný tlak na mojich zápästiach bez okolkov vypovedal o jeho žiali. 
Sotva som mala možnosť, pokúsil sa vyriešiť záležitosti predtým, než sme dorazili, kde som potom bola hodená do zadržiavacej cely, čo i len bez prestávky v kúpeľni. Časť Pojednávania je zrejme o výpovediach svedkoch a zrejme nie toho druhu, pri ktorom by som mala dovolené byť prítomná. Štyri hodiny dusenia vo vlastnej šťave ma zanechalo s bolesťou hlavy a zvráteným druhom hnevu. Nehovoriac o mojej predchádzajúcej hádke s Brystionom. Naozaj ma nechal čeliť Pojednávaniu samú? Alebo tam bol teraz, vylieval moje tajomstvá Víliemu sprostredkovateľovi?
Zavrčala som na seba, za to, že som taký idiot.
„Čo chceš?“ Mračila som sa, keď sa dvere zavreli za Melanie.
„No nie si plná slnečného svitu?“ odsekla, pretierajúc si spánky. „Už je skoro čas. Len som chcela vedieť, či niečo nepotrebuješ. Brystion sa ešte neukázal, ale budú sa ťa pýtať aj bez neho. Katy im už povedala o démonoch a Robert spomenul tvoje podozrenie o obrazoch.“ Zmĺkla, nepokojne sa presúvala, keď sa pozerala na dvere. „Takže, potrebuješ niečo?“
S povzdychom som na ňu mávla. Napätie bolo všade okolo. „Zastávka na záchode by bola pekná. Chápem, že ma potrebujú držať od ostatných, ale správať sa ku mne ako k väzňovi začína byť trochu staré.“
„To je Robertova práca. Myslím, že zabúda, že sme len ľudia.“ Pretočila očami. „Ale nebola by som naňho príliš tvrdá. Je dosť rozpoltený. Na.“ Podala mi svoju kabelku. „Myslela som, že by si sa chcela osviežiť predtým, než ťa zavolajú.“
„Nie je to módna prehliadka, Mel. Môžu ma zbaliť alebo nechať tak.“
Jej oči sa zúžili a strčila mi ju späť do lona. „Vezmi si ju, Abby. Trvám na tom.“
Zovrela som kabelku na kolenách, zmätená. „Nie je to ani moja kabelka, Mel. Prečo, do pekla, by som chcela-“
„Zober si tú kabelku, bábika,“ zaznel jednorožcov hlas z tašky. Prekvapená som ju takmer hodila cez celú miestnosť. Otvárajúc kožený povrch, odfrkla som si, keď Phineas vystrčil von hlavu. „Už je načase, že si si to uvedomila,“ zamrmlal. „Snažila sa ma sem dostať len posledné dve hodiny.“
„Aspoň si mal svoju slobodu,“ povedala som. „A prístup do kúpeľne.“
Otriasol sa, naťahujú hlavu za seba. „Skús mať balzam na pery polovične zastrčený v zadku na štyridsať päť minúť a potom to môžeme porovnať.“
„Znie to ako osobný problém.“ Pozrela som sa na Mel, ale ona už mizla vo dverách. Videla som, ako pokrútila hlavou na niekoho vonku, ale v priebehu niekoľkých okamihov bola preč, nechávajúc nás samých.
„Stálo ju veľa dostať ma sem,“ zamrmlal Phineas. „Takže to neposer.“
„Nemala som to v úmysle. Nie, že viem, čo ma očakáva.“
„Bude to tak, ako hovorila.“ Jednorožec odfrkol, netrpezlivý s mojou ignoranciou. „Pôjdeš na výsluch. Naozaj ich za to nemôžeš viniť. Dcéra Vílej kráľovnej je nezvestná a ty si pravdepodobne posledná osoba, ktorá ju videla. Len odpovedz na ich otázky a buď úprimná. Len ak, samozrejme, si jej naozaj niečo neurobila,“ dodal náhlivo. „V tom prípade klam ako najatá.“
Strelila som po ňom pohľadom, ktorý by rozpustil ľadovec. „Pripomeň mi, aby som si ťa nenajímala ako obhajcu.“
Kľučka sa s ľahkým zvukom otočila a ja som strčila Phineasa späť do kabely. Zabečal na protest a potom stíchol. Nemala som tušenie, ako mi jeho prítomnosť mala pomôcť, ale nehodlala som odmietnuť spojenca.
Dvere sa otvorila a odhaliac chladného Nebeského. Bol tak trochu obrovský, s ostňami červeno-hnedých vlasov. Nevstala som. Mala som dosť byť slušná a nech sa prepadnem, ak to urobím, len kvôli tomu, že to povedia. Pokojný, pokynul na mňa, aby som ho nasledovala, ignorujúc kyslý úškľabok, ktorý som mu venovala. Prehodila som si kabelku cez rameno, vstávajúc na nohy. Nepoznala som ho, ale to nič neznamenalo. Akýkoľvek člen Druhého Ľudu mohol prísť a odísť podľa svojho uváženia do Súdnej Siene, za predpokladu, že mal dôvod tam byť.
Pozrela som sa na tmavé, vitrážové okná, keď som sa vliekla za okrídleným anjelom, predstierajúc, že som si nevšimla strach stekajúci mi po chrbtici, brniaci cez moju pokožku ako trest smrti. Súdna Sieň bola pôsobivo zhotovená z kameňa a dreva s nádychom rovnakej mágie, ktorá napĺňala Trh, väčšinou vo forme čarodejného svetla. Starobylý vzduch napĺňal toto miesto, číhajúc v temných kútoch, aby našiel svoje korene v rozpadnutých zvyškoch nejakej tajnej, pohanskej svätyne.
Bola so tu len raz predtým, ale to bolo s Moirou a za kompletne iných okolností. Sedela som za ňou na stoličke na malo pódiu v prednej časti miestnosti, ako nejaký druh exotického domáceho maznáčika. Najskôr to bolo trápne, ale po niekoľkých zvedavých  pohľadoch som to začala ignorovať, keď Moira začala počúvať sťažnosti. Predvolanie bolo ten deň naplánované, ale našťastie bolo odložené. Nemala som žiadny záujem byť toho súčasťou. Nie, že by zakrvavený a pomliaždený kus kameňa na ľavej strane pódia vyzeral nejako menej zlovestne.
Anjel sa zastavil pred kamennými dverami, ktoré viedli do hlavnej siene, ukazujúc dovnútra zdvorilým gestom. Boli tam dva rady sedadiel, veľkých a objemných, vyzerajúce takmer ako mramorové lavice v kostole. Tie boli v súčasnosti naplnené, jeden rad za druhým. Druhý ľud. Smrteľníci. Veci, ktoré som nepovažovala za hodné vnímať. Prehltla som, keď sa otočili čelom ku mne.
„Choď do prednej časti,“ prikázal anjel ticho, zodvihol ruku, zakrývajúc môj lakeť.
„Viem, kde to je.“ Ramenom som sa od neho odtisla predtým, než sa ma mohol dotknúť. Posledná vec, ktorú som potrebovala, bola tá moja okamžitá prostrednícka vec, ktorá si hladí svoje sebavedomie. So vztýčenou hlavou som si vykračovala uličkou, cítiac sa ako nejaký druh retro panenskej nevesty.
Stôl v tvare polmesiaca bol v čele miestnosti, lemovaný trinástimi prázdnymi miestami, každé obyčajne obsadené členom Rady. Kreslá by mali byť tvorené tromi Dvormi – najviac napravo boli miesta pre Svetlý Dvor, naľavo pre Temný Dvor a stredné pre Fae. Stred je miesto, kde sedávala Moira, ale to bol dôvod, prečo sme tu všetci boli, nie?
Trón Navrhovateľa, ku ktorému ma navigoval anjel, stál v strede pred polmesiacom. Vyrobený z pozláteného mramoru a pevného kameňa, pripomínal mi stredovekú verziu elektrického kresla. Určite nie je určený na pohodlie.
Mrmlanie sa šírilo miestnosťou, keď som si razila cestu k pódiu. Snažila som sa udržať oči priamo pred sebou, ale nemohla som zastaviť nervózne odbiehanie môjho sústredenia, vibrujúce z prítomnosti toľkých ľudí. Brandon. Melanie. Cigán. PETA škriatok. Čarodejnice. Alisair. Zažmurkala som. Dokonca aj Katy. Naše pohľady sa stretli a ona mňa pozerala, jej modré oči doširoka otvorené a vydesené.
„Dávaj pozor na to, čo si praješ,“ zamrmlala som, ale v mojom hlase nebolo práve veľa sympatií.
Všimla som si Roberta v rohu polmesiaca a prehltla som svoj hnev. „Charlie bola aj moja priateľka,“ povedal som mu, keď som sa priblížila. Elektrizujúce modré oči okolo seba takmer mlátili bleskami, ale zámerne sa mi otočil chrbtom, krídla sa presunuli za šuchotania pierok. „Ako myslíš.“ Objala som kabelku na svojej hrudi a klesla do kresla.
„Ehm.“ Obrátila som sa, až som zazrela staršiu fae, ako kráča smerom ku mne, účel tej cesty jasný, klepotajúc s každým krokom. Ťažký drdol jej balansoval na hlave bez jediného zatúlaného prameňa. Pretkané striebrom, lesknúce sa jemným odtieňom zlatej z čarodejného svetla, vyzerala ako jedna z vianočných ozdôb mojej starej mamy. Bolo nezvyčajné vidieť starnúť fae. Vlastne, nemohla som si spomenúť na jediný raz, kedy by som videla tu a tam pár vrások, väčšinou v čase, keď mali na sebe Očarenie. Takže ona svoje odvolala, alebo bola tá žena naozaj stará.
„Abby Sinclairová?“ Jej hlas bol zvučný, spevavý s jemným prízvukom, ktorý väčšinou mávali trochu viac urodzené fae.
„Áno,“ prikývla som, uvoľňujúc sa proti kreslu v snahe vyzerať pokojne. Asi som zlyhala, ale ona bola dostatočne milá na to, aby to nedala najavo.
„Roweena DuMontová.“ Elegantne sklonila hlavu, natiahnuc ruku. Jej prsty sa mi chladne zabalili okolo mojich, akoby jej krv neprúdila v žilách dostatočne rýchlo. „Som faeský sprostredkovateľ pre tento prípad. Je nanajvýš dôležité, aby si odpovedala na všetky otázky tak pravdivo, ako len môžeš.“ Skoro som sa nahlas zasmiala. Nikdy som sa ešte nestretla s kúzlom, ktoré by mohlo dať niekomu priamu odpoveď a napriek tomu niekto čakal, že mu poviem všetko, čo som vedela?“
„Hej, dobre. Čo chcete vedieť?“ Mohla som byť dobré dievča, ak som potrebovala. Dokonca som sa veľmi snažila, aby som dostala sarkazmus preč z môjho hlasu.
Jej tvár stvrdla do hladkého mramoru. „Rozumieš vážnosti tejto situácie, smrteľník?“
Pokrčila som plecami, ignorujúc varovné zachrochtanie z môjho lona. „Chápem, že jedna z mojich najlepších priateliek je nezvestná. Chápem, že Moira je nezvestná. Chápem, že miznú sukuby. A,“ povedala som ticho, „zdá sa, že ja som spoločným faktorom.“
„Moira je dcéra kráľovnej Ríše Elfov,“ povedala Roweena, pery pevne stlačené dokopy. „Vážnosť, ktorú nemožno prehliadať, situácia s tvojou priateľkou môže byť žalostná. Moira je dôvod, prečo som tu.“
Robert sa napol, jeho krídla sa pohybovali dovnútra a von, perie sa striaslo. Vedela som, že bol zranený a lepšia časť zo mňa chcela ísť k nemu, ale zamietla som to. Dať najavo emócie by bolo na tomto mieste vnímané ako slabosť.
„Viem o Moire,“ povedala som, „ale toto celé je ako balík. Možno ste ochotní prehliadnuť zvyšok, ale ja nemôžem. A nebudem. Chcete moju pomoc pri hľadaní Moiri, budete musieť urobiť kompromis.“
Roweena bystro prižmúrila oči. Fae nemohli odolať zjednávaniu a obe sme to vedeli. „Čo znamenajú pre teba, tieto sukuby z Temného dvora? Chápem anjelovho Prostredníka – takéto smrteľné väzby sú bohaté na emócie.“ Jej ruka ľahostajne zamávala. „Ale starať sa o Temný dvor? To je trochu extrémne, nie?“
„Dala som svoje slovo priateľovi,“ povedala som tvrdohlavo, ignorujúc Robertovo neveriace odfrknutie. „A keby to nebolo dosť, cítim, že je mojou povinnosťou pokúsiť sa mu pomôcť.“
„Tvojou povinnosťou?“
„Moira tu nie je,“ podotkla som. „Brystion prišiel k nej žiadať o pomoc. Myslím, že to je to, čo by chcela, aby som urobila v jej mene.“
„Ach, áno,“ povedala. „Inkubus. Kde je? Myslela som si, že by mohol byť tu, vzhľadom na situáciu.“
„Ja neviem.“ Zahryzla som si do líca z vnútornej strany, nechcela som priznať, prečo to tak bolo.
„Takže proste odišiel potom, čo ťa zobral... domov?“ Robert sa na mňa uškrnul, v jeho slovách visela narážka ako zlý vtip.
Nebolo ich do toho nič a bolo dostatočne ľahké vyhnúť sa tomu. Ale aj tak som ukázala na Melanie. „Spýtaj sa jej. Videla ho v mojom byte, keď sa dnes ráno zastavila.“
Robertove ústa sa ostro skrivili, keď Melanie prikývla. Jej slovo bolo ťažké poprieť, najmä s ohľadom na to, že bola tiež prítomná pri záchrane Katy, nehovoriac o tom, že bola prehlásená svojou nestrannosťou.
„Moja stráž nevidela nikoho vstúpiť do tvojho bytu včera v noci,“ poukázal Robert. „Žiadne vytvorené alebo zatvorené Dvere.“
„Neprišiel cez Križovatky,“ povedala som. Červenajúc sa pri spomienke na predchádzajúcu noc, dovolila som svojmu pohľadu  zablúdiť k Roweene. Čas postaviť sa tomu čelom alebo sklapnúť. „Prešiel skrz mňa – ja som to urobila.“
Elfská žena sa vrhla ku mne, pery sa jej mykali ako hladný králik. „Naozaj? Ako?“
„Vtiahla som ho cez Snívanie.“
„To je absurdné,“ uškrnul sa Robert. Jeho ruka hladkala rukoväť meča, jeho tvár červená.
„Som jeho Prostredník,“ podotkla som, ignorujúc náhle nadýchnutie v miestnosti. „Ale nemám Zmluvu, aby som to dokázala. Povedali mi, že by to veci len zmenilo.“
Roweena sa ostro pozrela na anjela. „Myslím, že si to zabudol spomenúť v správe, áno?“ Vrátila sa ku kamennému stolu, aby vyškrtla nejakú poznámku na kúsku pergamenu. „Koľkým členom Druhého Ľudu slúžiš ako Prostredník takýmto spôsobom? Bez zmluvy.“ V jej výraze bola zvedavosť, divoký záblesk jej úsmevu, keď sa naklonila dopredu.
„Len dvom po Moire. O ktorých viem,“ opravila som sa rýchlo. Nepotrebujem, aby am náhodou pristihli pri lži. „Myslím.“ Rozpačito som sebou mykla. „Ako to mám vedieť?“
Roweena prižmúrila oči ako jastrab. „Nemôžeš. V tom spočíva problém Ťažísk.“
„Ťažisko?“ To slovo mi nič nehovorilo a napriek tomu tam bol ťah slabiky, dozvuk v mojich kostiach, že mala hrozným spôsobom pravdu.
„Sú veľmi vzácni.“ Je hlas klesol, keď ma pozorovala a ja som bojovala s nutkaním, aby som sa nekrútila ako malý chlapec, ktorý bol prichytený pri niečo, čo robiť nemal. „Väčšinu času sú Ťažiská miesta – posvätné háje, staroveké pamiatky, tento druh miest. Sú to malé vrecká času a priestoru v smrteľnom svete, kde by člen Druhého Ľudu mohol prežiť bez nutnosti mať Prostredníka. Nie je pre nás nezvyčajné stavať na vrchole alebo v okolí takého miesta.“ Zodvihla na mňa obočie. „Hallows, napríklad, alebo dokonca Trh. Ale niekedy sú Ťažiská ľudia.“
Na chvíľu som rozmýšľala nad týmto aspektom informácie. To vysvetľovalo jednorožca a inkuba, takže to bolo užitočné. Myšlienka, že niekoľko Členov Druhého Ľudu a ich pohyb medzi svetmi závisí na mne, už nebolo také milé. „A čo to znamená pre mňa?“
„To znamená, že musíš byť veľmi opatrná. Je veľmi dobrá šanca, že vyhoríš, ak budeš príliš voľne disponovať svojimi kúzlami, povedala by som.“ Brko znovu zaškrabalo na pergamene. „Zaujímalo by ma, či Moira vedela, čo si. Komu inému si Prostredník?“
Mäkké žuchnutie sa ozvalo pri mojich nohách skôr, ako som mohla odpovedať. Krvou sfarbené plachty. Karmínové franforce stále vyzerali vlhké. Inštinktívne som ustúpila, nechcela som sa ich dotknúť. „Charlie?“ zachrapčala som, ten pohľad dusil slová v mojich ústach.
Robert sa presunul ku mne ako nákladný vlak z peria. „To sú jej plachty. Naše plachty. Uniesli ju z našej postele, keď spala.“ Naklonil sa nado mňa, teplo z jeho kože spaľujúce. „Musím ju nájsť, Abby.“
„Akoby nie,“ odsekla Roweena za zúriaceho Nebeského. „To je nepodstatné.“
„Nie je!“ Ukázal prstom na mňa. „A strácame čas.“
Časť zo mňa chcela poukázať na to, že nemal zďaleka také obavy, keď včera uniesli Katy, ale bolo by to nespravodlivé. Alebo aspoň hrozne nerozumné, vzhľadom k jeho súčasnému stavu. Mohla by som byť tiež nahnevaná, ale nemala som chuť prísť o hlavu.
„Je to snáď náhoda, že Moria zmizla v rovnakú dobu, ako začali miznúť sukuby? A potom sa ukáže ten prekliaty inkubus, len tak jednoducho, zvedie ju, aby plnila jeho rozkazy.“ Naklonil sa ku ne bližšie, oči šialené žiaľom. „Viem, že s tým máš niečo spoločné, Abby. Ty a ten požierač snov, s ktorým  jebeš.“
„Ja s ním nespím!“ Môj hlas sa rozliehal v miestnosti, odrážajúc sa od steny s praskajúcim hnevom. Technicky to bola pravda. Možno to bol snový sex, ale nebudem sa ospravedlňovať za to, čo sa stalo v mojich snoch. „A nie je nič jednoduché na tom, ako sa objavil,“ namietla som. „To si píš, že to nebola prechádzka parkom. Radšej by som bola, aby sa to nestalo vôbec, keď už to musíš vedieť.“
„Kiež by som to vedel skôr,“ zahrmel za mnou Brystionov tichý hlas. „A ušetril by som si námahu s tvojou záchranou včera v noci.“
Strhla som sa, pustiac kabelku na podlahu. Phineas vykríkol a vypotácal sa z koženého obalu so zlovestným odfrknutím. Robert urobil krok smerom k inkubovi, nenávisť pečatila jeho tvár.
„Stoj,“ prikázala Roweena, „alebo ťa nechám vyviesť z pojednávania.“ Robert sa zamračil a musela som sa odvrátiť od strašidelnej bolesti, ktorá sa tam odrážala. Bola to láska, ktorá ho motivovala a nemohla som ho z toho viniť. Fae sa pozrela na mňa, jedno obočie zodvihnuté na jednorožca. „Niečo, čo by sme mali vedieť?“
„Pekne.“ Jednorožec sa na mňa zamračil predtým, ako sa mierne uklonil Roweene. „Phineas,“ oznámil, „Abbyn osobný poradca. A je tiež mojim Prostredníkom.“
„Vskutku.“ Pozrela sa na mňa zamyslene, prst pritisnutý na perách. „Je to oveľa zložitejšie, ako som si myslela,“ povedala, trela si spánky unavenými rukami.
„Vitajte v klube,“ odsekla som. Posunula som sa na svojom kresle a vymenila si pohľad s Brystionom. „Takže, som Prostredník každému, koho sa dotknem?“ Snažila som sa zasmiať, ale uviazlo mi to v krku. „Teda, bude ťažké s tým... neviem. Žiť?“
„Je to možné, ale skutočný akt Prostredníctva nie je riadený smrteľníkmi. Ste len sprostredkovateľmi. Člen Druhého ľudu sa musí skutočne zapojiť do tohto procesu.“
„To by znamenalo, že by museli vedieť, čo som.“
„Áno, ale stále by si to musela dovoliť.“ Jej pery sa nesúhlasne zovreli. Očividne bola odvaha byť Prostredníkom niekoho iného ako Protektorky, jednoznačné tabu. Ale to som nevedela, však?
Ukázala som na jednorožca. „Phineas nebol zamýšľaný, z mojej strany.“ Moje oči zablúdili späť k Brystionovi. „Rovnako ako on.“
„A boli prenesení pri fyzickom kontakte?“
„Áno. Snažila som sa chytiť Phineasa, keď sa to stalo.“
„Ty si sa snažila chytiť jednorožca? Pripadá mi ťažké tomu uveriť, že Moirin Prostredník by zažil takú situáciu.“
„Popravde, moja pani, bola to skôr záchrana,“ ozval sa Phineas hladko. „A samozrejme, Prostredníctvo bolo úplne riadené mnou.“
Pri tom zodvihla obočie. „Zámerne si si vybral za Prostredníka niekoho, kto nie je panna?“
„V tej chvíli to bol skôr prostriedok na útek. Lepšie ako byť démonským predjedlom.“
„Praktický malý tvor.“ Roweena mykla ústami. „A inkubus? Aký dôvod si mala, aby si sa ho dotkla?“ Jej oči sa rozžiarili temnotou pri pohľade na Brystiona. „Alebo by som sa možno mala spýtať, aký dôvod mal inkubus na to, aby sa ťa dotkol?“
Brystion zvesil ramená. „Potreboval som-“
„Záchvaty.“ Náhle som vstala. „Mám záchvaty. Prišiel do obchodu, aby našiel Moiru a zatiaľ, čo sme sa rozprávali, som jeden dostala.“ Môj pohľad zablúdil k nemu, sledujúc, ako sa mu po tvári rozšírila vlna prekvapenia. „Brystion ma bol schopný zachytiť skôr, ako som spadla na podlahu.“
„Áno,“ povedal unavene. „Za tých okolností som si myslel, že by bolo trochu trápne mať Prostredníka Protektorky s o pult rozmlátenou hlavou. Nie práve najlepšia vizitka.“
„Nebolo by to po prvý raz,“ zamrmlal som, bojujúc s nutkaním dotknúť sa jazvy.
Roweena sa pozerala na nás troch niekoľko okamihov. „Je to tá najabsurdnejšia vec, akú som kedy počula,“ vybuchla nakoniec. „Čo znamená, že ste buď veľmi dobrí klamári, alebo všetci hovoríte pravdu.“
„Jednorožec zakašlal. „No, technicky vzaté nemôžem klamať, takže by to znamenalo-.“
„Ja viem,“ odsekla, jej paže sa prekrížili. „Je mi to ľúto, Robert, ale tvoje obvinenia sú neopodstatnené. Neexistuje nič, čo môžem urobiť. Zatiaľ čo tebe sa zdá táto situácia odporná, nie je naozaj tvoja starosť.“ Nedbalo na nás ukázala. „Žiadna zo zúčastnených strán si nevyslúžila zadržanie, z toho čo vidím, alebo potrebu rozbiť Zmluvy.“ Jej jastrabie oči sa sústredili na nás. „Alebo ich nedostatok, ako je to v tomto prípade. Všakže?“
„Nie.“ Moje nohy sa triasli náhlou úľavou. „Mám to pod kontrolou.“
„Ale čo Charlie?“  Robert sa pretlačil okolo nás, akoby sme nič nepovedali.
„Použi hlavu, anjel. Keby bola Charlie mŕtva, bol by si schopný cestovať cez Križovatky, ako si to urobil ty?“ Phineas dupol kopytom, sústreďujúc na Roberta zničujúci pohľad. „Môj Prostredník môže alebo nemusí byť vinný z mnohých vecí, ale účasť na vražde nie je jednou z nich.“
„Drž hubu.“ Štuchla som jednorožca kolenom, ignorujúc jeho rozhorčené zakňučanie a pozrela som sa na Roberta. „Už som ti povedala všetko, čo som vedela o Moira v tú noc. Teda, Polnočný Trh bol stále otvorený, takže som si myslela, že sa vráti späť neskôr. To znamená, že je stále nažive, nie?“
„Sú rôzne úrovne nažívania,“ povedal anjel kyslo. „A väčšina z nich nie je veľmi dobrá.“
Roweena sebou trhla pri jeho slovách, ale otriasla sa. „Nemôžeme si dovoliť premýšľať týmto štýlom. Ak Kráľovský Súd pojme podozrenie, že je... mŕtva...“ Otriasla sa. „No, určite si to nechcem predstavovať.“
„Máme väčšie problémy,“ vložil sa do toho Brystion príkro, presúvajúc sa predo mňa. Neprítomne som si všimla, že niekde našiel topánky, keď hodil niečo na stôl. „Toto je symbol, ktorý mali na sebe včera večer démoni. Vrátil som sa na miesto útoku dnes ráno a zistil som, že je na tele jedného, ktorý bol zabitý.“
Roweenine nozdry sa rozšírili. „Nechutné.“ Opatrne sa otočila, jej tvár náhle bledá, keď sa pozrela na Roberta. „Je to pravda?“
Anjel prudko vydýchol, sledujúc symbol zakrútený v koži.
„Čo to je?“ Pozrela som sa pomedzi nich. „Čo to znamená?“
„Mnohý z týchto druhov žoldnierov nosia symbol toho, kto si zakúpil ich služby,“ povedal Robert, zdalo sa, že ho tie slová dusia. „Démonské zápasy sú často príliš premenlivé a rýchle, čo sa týka zmeny strán. Toto uľahčuje identifikáciu medzi zápasmi. Nie, že by sa zdalo, že sa zaujímajú o to, čo zabijú.“
Vyslovila som otázku aj napriek tomu, aká istá som si bola, že sa mi odpoveď nebude páčiť. „A čí symbol nosil tento?“
Nechal kruh padnúť na stôl, jeho ľadový pohľad zachytil môj. „Mauricea Delacroixa. Bývalého milenca a ex-Prostredníka Protektorky."

11 komentářů:

  1. Moc krát ďakujem za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za další překlad kapitoly.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Dík za překlad:-)

    OdpovědětVymazat
  5. Moc děkuji za skvělý překlad. V.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky moc za další skvělou kapitolu a nemůžu se dočkat pokračování...:)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad.

    OdpovědětVymazat