sobota 4. ledna 2014

Pohladenie temnoty - 15. Kapitola





Bola som zabalená v jeho vôni, krútiaca sa pod dekou slnečného svetla a škorice. Pretáčajúc sa v obliečkach, povzdychla som si a otvorila oči, aby som ho pozorovala, ako spí.
Alebo by som to urobila – keby tam bol.
Známy pach sa prepracoval do miestnosti a ja som sa zamračila. Bola to slanina? Na chvíľu som premýšľala o tejto anomálii a potom som sa rozhodla, že by som naozaj mala vstať a pozrieť sa, čo to je.
„Cudná?“ Jemne mi zaznel v ušiach mäkký hlas.
Čo..?
Sotva som dokázala otočil hlavu predtým, než mi ostrá bolesť prešla cez mäkkú časť môjho pozadia. Zajačala som, odvaliac sa až tak, že som so žuchnutím padla na zem. 
Brystion pribehol z kuchyne, panvica v ruke. Stále bol nádherne nahý.
Ochranne som si pritisla plachtu k hrudi, zamávajúc prstami k posteli, chytená medzi panikou a chvíľkovou radosťou, že je ešte stále tu. „Niečo ma uhryzlo!“
Inkubus sa uvoľnil. „Ach, áno. Máš pekné zvieratko.“
Odtrhla som oči od jeho svalov, zmätená. „Čože?“
„Jednorožec,“ povedal sucho a ukázal panvicou na posteľ. „Vyzerá to, že má slabosť pre... ehm... zadky.“ Zadržiaval smiech predtým, než sa otočil, aby mi ukázal porcelánovú dokonalosť toho svojho. „Ako vidíš. Mimochodom, volá sa Phineas.“
Pozrela som sa na červeno-fialovú modrinu na Brystionovej ľavej polke zadku. „Nevedela som, že vie hovoriť.“ Pozrela som sa na jednorožca, ignorujúc, ako na mňa pokukával ponad okraj postele. „Ty malý sráč. Videl si ma nahú!“
Vyškriabala som sa na nohy, naťahujúc krk, aby som sa pozrela na svoju vlastnú, červenejúcu značku. „Dúfam, že tam nebude jazva,“ varovala som ho. On len zaňuchal a potom skočil na podlahu.
Pretrela som si to miesto s úškrnom predtým, než som obrátila svoju pozornosť späť k Brystionovi. Tak sakramentsky jednoduché nechať si pásť oči na jeho tele. Naše oči sa na okamih stretli a čokoľvek ďalšie, čo by som chcela povedať, mi vyfučalo z hlavy.
Jeho pohľad sa rozhorel niečím odvážnym a hodnotiacim a ja som si uvedomila, že som po väčšine bola stále nahá. „Vidíš niečo, čo sa ti páči?“ Krivý úsmev, ktorý sa objavil na jeho tvári, dával jasne najavo, že našiel niečo, na čo stojí sa pozerať. To a jeho polovičná erekcia. Vzdychla som, takmer neveriacky.
V spálni som mala nahého inkuba. S panvicou s napol upečenou slaninou a erekciou. A uhryznutím od jednorožca na zadku. Kriste, toto je divné ráno.
„Vyzeráš smiešne,“ zamrmlala som, cítiac podivnú úľavu. Náhle plachá, obmotala som si plachtu okolo ramien. „Myslela som si, že si možno odišiel.“
„Premýšľal som o tom,“ pripustil, „ale tvoje sny zahrňujúce raňajky boli lepšou voľbou. Okrem toho, moje možnosti sú práve teraz obmedzené.“
„Ty naozaj vieš, ako prinútiť dievča cítiť sa dobre.“ Stiahla som plachtu trochu silnejšie.
„Je to dar.“
„Skromný tiež, ako vidím.“ Posadila som sa rovnejšie, pozerajúc na podlahu v snahe nájsť moje oblečenie, ale nič tam nebolo. Už som zabudla, že sme padli do postele bez spodnej bielizne. Panovačne som naňho mávla rukou. „Choď a upeč mi slaninu, inkubus.“
„Ach, upečiem tvoju slaninu,“ zamumlal, pohnúc sa späť do kuchyne.
„Budeme ti musieť nájsť nejaké oblečenie na Pojednávanie,“ zavolala som za ním. „Aj keď ma bolí to povedať.“
Nezáväzné zafrflanie bolo jedinou odpoveďou, takže som odkopla prikrývky a pustila sa do obliekania. Praktickosť bojovala so zvedavosťou na chvíľu. Čo si mám obliecť na Pojednávanie? Bolo skoro ráno, pravda, ale kto tvrdil, že sa tu neukáže Robert, aby nás odviedol preč? Potom som si znovu ticho odfrkla, mojim jediným súperom bude nahý inkubus. Dokonca aj plachta by bola lepšia než to. Nakoniec som skončila s dlhou, voľne visiacou sukňou a hodvábnou blúzkou. V Portsmythe bol stále neskorý August, a to znamenalo, že bude vlhko. Nikdy im nedovoľte vidieť pot a všetko to ostatné.
Zapínala som si poslednú pracku na sandáloch, keď zazvonil telefón. Vyskočila som, moje ruky sa triasli, keď som odpovedala. „Haló?“
„Abby, to som ja, Mel. Si v pohode?“
Moje oči zabehli do kuchyne. Brystionova hlava sa objavila medzi dverami, ale mávla som na neho. „Ehm, hej. Myslím, že áno. Môžeš mi urobiť láskavosť a priniesť mi nejaké oblečenie?“
Ticho.
„Oblečenie? Pre teba?“
„Nie.“ Cítila som, že moja tvár horí a ja som sa zamračila do telefónu. „Brystion je stále tu a je tak... ehm... trochu nahý.“
„Aha.“ Jej hlas sa zachvel v neurčitom pobavení. „Máš teda drzosť, to je všetko, čo môžem povedať.“
„Nie je to tak,“ odsekla som. „Potom, čo ste odišli, skončili sme tu a teraz nemá žiadne oblečenie, takže ak by ti to nevadilo, buď miláčik a prines nejaké veci, ktoré si myslíš, že by mohli zodpovedať.“
„Nemusíš byť nasrdená,“ povedala nahnevane. „Budem tam hneď, ako budem môcť.“
„Vďaka.“ Pretrela som si tvár, keď som zavesila, dúfajúc, že to odženie napätie v mojej hlave. Niečo mäkké sa mi obtrelo o nohu a ja som sa pozrela dole na jednorožca. „Predpokladám, že si hladný?“
„Áno.“ Jeho hlas bol mäkký bečaním, ale v tom tóne bolo niečo nehanebné.
„Prečo si mi nepovedal, že vieš hovoriť?“
„Nezdalo sa, že je na to správny čas.“ Zamával na mňa bradou. „Okrem toho, takto som sa mohol pozerať na tvoje kozy bez starostí. Sexy, sexy.“ Jeho pery zamľaskali. Namierila som kop na jeho zadné nohy, ale elegantne vyrazil do kuchyne.
„Pekne.“ S povzdychom som ho nasledovala, vystihnúc moment, keď sa Brystionov úžasne nahý zadok nachádzal v prednej časti sporáku. Mal by vyzerať hlúpo a tak trochu aj vyzeral, ale bolo v tom niečo hrozne sexy. „Nemyslela som si, že dokážeš veriť, kvôli tej veci so snami.“
„Ohúrenie mysle.“ Hrabal sa v jednej z kuchynských zásuviek a našiel niekoľko vidličiek a taniere predtým, než sa sklonil ku chladničke. „Páni. Táto vec vážne v sebe nemá nič iné ako sračky.“ Bez toho, aby čakal na odpoveď, vytiahol mlieko, trochu strúhaného syra, maslo a... vajcia? „Zješ jednu z mojich omeliet,“ pokračoval.
„Vážne?“
„Na rozdiel od niektorých ľudí nenechávam svojich Prostredníkov hladovať.“
Au. „No, som si istá, že Moira má svoje dôvody,“ povedala som nepresvedčivo. „Aspoň dúfam, že ich má.“ Zavrčal, rozbíjajúc vajcia do misky a šialene ich miešal.
„To nie je žiadne ospravedlnenie,“ zamumlal, zapínajúc iný horák. Rozsvietil sa k životu a on položil druhú panvicu na vrch, pridávajúc nejaké mlieko do vajec, zatiaľ čo čakal, kým sa to rozohreje.
„Ja neviem vôbec variť,“ povedala som, dotyk úžasu sa vkradol do môjho hlasu. „Aspoň nie veľa.“
„Tak sa to naučíš.“ Vajcia s bublaním syčali na panvici. „Obracák?“
„Ach, tamto, vedľa mikrovlnky.“ Schmatol kúsok riadu a pretočil vajcia. Hnev zhrýzal moje srdce. „Kto by povedal, že inkubus dokáže toto všetko?“
„Jeden z mojich predchádzajúcich Prostredníkov bol šéfkuchár. Jej sny boli veľmi... náučné.“
Moje ústa sebou trhli. „To sa stavím, ale naozaj si nemyslím, že je to niečo, čo by som chcela vedieť.“
„Pravdepodobne nie,“ súhlasil, dávajúc hotový výrobok na tanier. Nemohla som si pomôcť, ale chcela som sa vyhrievať v jeho rozmaznávaní. Koniec koncov, nikto mi nevaril raňajky, dokonca ani neskoré raňajky, odkedy...
Odkedy zomrela moja matka.
Bola to myšlienka, ktorá ma prinútila vytriezvieť a ja som ju odohnala. „Vieš to v kuchyni, inkubus, to musím priznať.“
„Brystion,“ povedal krátko. „Som Brystion. Alebo Ion, ak tomu dávaš prednosť. Ale som človek, nie vec.“
„Prepáč.“ Začervenala som sa a pozerala sa dolu na tanier, omeleta zlatkavo žiarila. „Ideš niečo jesť?“
Potriasol hlavou. „Tvoje sny stačili.“
„Moje sny?“
„Pil som z nich, pamätáš?“
Očervenela som. „Je to to, čo si mal na mysli? Myslela som si, že to bol len... len... eufemizmus.“ Zamračila som sa, začiatky niektorých rozhodne nepríjemných myšlienok si hľadali svoju cestu do prednej časti môjho mozgu.
„Nie tak celkom.“ Pokrútil panvicou v ruke. „Ale to je to, čo som, Abby,“ dohováral. Odvrátila som sa od neho, neschopná zniesť pokojnú trpezlivosť v jeho hlase alebo nekonečný smútok, ktorý sa snažil maskovať. Postavil panvicu na sporák, vyťahujúc slaninu z oleja a hádžuc ju na tanier, posunul ju predo mňa. „Žiadna ľútosť, pamätáš?“
„Ja viem,“ povedala som otupene. „Len to berieš tak ležérne, myslím. Je to trochu skľučujúce.“
Prstami si prechádzal po línii čeľuste. „Bola si úžasná,“ zašepkal. „Aj keby si nebola môj Prostredník, znovu by som ťa našiel.“
„No, nie je to tak, akoby sme teraz mali nejaké možností, však?“ Môj smiech bol krehký a dutý. „Okrem toho, veci nikdy nie sú také jednoduché.“
„Mohli by byť, ak by si ich nechala, alebo by sme mohli byť oveľa viac.“ Jeho prsty ma jemne hladili. „Je tu niečo, o čom by sme sa mali porozprávať. Mal som to spomenúť predtým, ale neuvedomil som si, že by veci išli medzi nami takto.“
„Nehovor,“ zatiahla som. „Ale, Ion, nie som si istá, že zvládnem oveľa viac sračiek, ktoré sa na mňa odvšadiaľ rútia. Môžeš aspoň počkať, až dojem?“ Odtiahla som sa od jeho dotyku, ignorujúc to boľavé chvenie na mojej pokožke a otočila sa ku kanvici. „Teraz potrebujem nejakú normálnosť.“
„Dobre.“ Bez ďalšieho slova sa odvrátil. Ozval sa buchotavý zvuk, kovové škrabanie nad horákom a ja som sa mykla. Zbadala som hrnček plný niekoľkých čajových vrecúšok a ignorovala hlas v značnej časti mojej hlavy, ktorý mi hovoril, že som somár. Koniec koncov, v mojej kuchyni bol nahý muž! So slaninou!
Nahý muž, ktorý mi len varil raňajky, pretože videl, že sa mi to páči, v mojich snoch, pripomenula som hlasu. Ktorý to videl len preto, lebo so mnou spal-
Hlas stíchol. Takmer.
Nechala si ho, hlupaňa. Nikdy netvrdil, že je tam kvôli niečomu inému.
Tentoraz som bola ja tá, ktorá stíchla. Na dverách sa ozvalo klepanie a ja som sa pristihla pri tom, že som vďačná za čokoľvek, čo by ma zachránilo od hĺbania, ktoré teraz napĺňalo moju kuchyňu.
Pozrela som cez kľúčovú dierku, povzdychnúc si úľavou, keď som vonku zbadala Melanie, plátnovú ťažkú prehodenú cez rameno. „Vďaka, že si prišla.“ Rozpla som západku.
Zodvihla na mňa obočie, vtlačiac mi tašku do rúk. „Si si istá, že by si mala ďakovať mne? Znie to, akoby si mala dosť dobrý večer.“
Zamračila som sa na ňu. „Už mám dosť narážok v tomto byte, takže mi urob láskavosť a sklapni.“
Melanie sa uškrnula, pretiahnuc sa okolo mňa. „Nevedela som, do čoho by si sa zmestil, takže som toho doniesla viac. Ako si na tom tam, Ion?“
„To záleží na tom, kto sa pýta.“ Inkubus stál pri otvorených dverách do kuchyne, opierajúc sa jednou rukou o zárubňu, v druhej ležérne držal utierku na riad, ktorou si zakrýval podstatné časti. Naše pohľady sa stretli, ale jeho oči ostávali v tme, akoby ma vyzýval, aby som sa odvážila reagovať. Horná pera sa mi stočila. Hodila som po ňom tašku, neobťažujúc sa pozrieť, či pustil utierku, aby ju chytil. Trhnutie Melaiinho dychu stačil na to, aby som dostala odpoveď. Náraz majetníckosti vzplanul v mojej hrudi, ale ja som to skrývala najviac, ako som mohla. Dopekla s tým chlapom. Podlaha v kuchyni zaškrípala a ja som strelila pohľadom cez rameno, aby som videla Brystionov vzďaľujúci sa zadok, keď mieril do mojej spálne.
Melaniine pery sa zovreli. „Myslím, že moje predpoklady boli trochu mimo.“
„Hovor mi o tom.“ Ponorila som sa do vankúša na mojej vyblednutej, zelenej pohovke. „Posledné dni boli nočná mora. V niektorých prípadoch doslova,“ odfrkla som si, na chvíľu som vytriezvela. „Musím sa odtiaľto dostať, Mel.“
„No, na pár dní si vítaná u mňa doma, ak si myslíš, že by to pomohlo. Vždy tam prichádza a odchádza pár členov Druhého ľudu, takže neviem, aké príjemné by to bolo pre teba.“
Pretrela som si spánky, napätie blížiacej bolesti hlavy začalo veľavravne pulzovať v hornej časti mojej lebky. „Nie, myslím von z tohto prekliateho mesta, tejto situácie. Je toho veľa.“
„Nezdá sa ti, že trochu preháňaš? Máš na to talent.“ Brystionov hlas ticho zatiahol za mnou.
Moje hlava sa prudko otočila inkubovým smerom, sotva registrujúc džínsy, ktoré mu lipli na bokoch alebo na delikátne obtiahnuté tričko na jeho hrudi. „Nie tak celkom. Som úplne vydesená, ak chceš vedieť pravdu.“ Moje oči sa zúžili. „To si včera neochutnal? Alebo možno rád piješ strach?“
Trhol sebou, akoby bol zasiahnutý, jeho pohľad sa kalil, keď spočíval na nás. Spočíval na mne. „Ako si želáš, Abby.“ Prešiel okolo nás a von z dverí, bosé nohy ťapkali na drevených schodoch. Bolelo ma sledovať, ako odchádza. Túžila som ho zavolať späť. Ospravedlniť sa za záblesk bolesti, ktorý zažiaril v tých strašidelne ebenových očiach. Ale po tom všetkom som bola len zbabelec. So stonom som si pritisla ruku na čelo.
„Abby?“
Melanie. Do riti. Zabudla som, že je tam. Neisto som sa zasmiala. „To bolo pekelných pár dní, Mel.“
Jej ruka pohladila moje rameno. „Chceš, aby som ti doniesla niečo na pitie?“
„Môj čaj.“ Vstala som. „Nechala som ho v kuchyni. Vezmem si ho.“ Zazvonil jej mobil a ona odkráčala, snažiac sa ho vyhrabať z kabelky.
Nechala som ju na pohovke, počúvajúc, ako odpovedala, jej zvyčajný, veselý hlas bol nejaký tlmený. Jednorožec mal nos stále v miske, jeho chvost sebou spokojne vrtel. Rýchlo varná kanvica teraz pískala a ja som naliala vodu do hrnčeka. Pridala som doňho trochu mlieka a zamiešala. Moje pohyby boli meravé. Zažmurkala som, keď som hádzala lyžičku do umývačky riadu.
Tanier vedľa drezu obsahoval ďalšiu dokonalú omeletu a niekoľko kúskov slaniny naaranžovaných ako smajlík. Bol tam toast a niečo, čo vyzeralo ako mimóza v elegantnom pohári na šampanské. Kde v pekle našiel šampanské? Zmätene som sa pozrela na chladničku. Urobil mi raňajky. A nie len tak hocijaké raňajky. Bol to druh raňajok, ktorými nakŕmite svojho milenca po sexe, druh raňajok, ktoré sľubovali, že spolu ešte budeme jesť. Pozrela som sa na misku hrozna, moje pery sa mykali.
„Dobrá práca,“ zavrčal mi jednorožec spod kolien. „Je oveľa lepší kuchár ako ty, vieš.“
„Už som na to prišla, vďaka,“ odsekla som. „A nespomínam si, že by som sa pýtala na tvoj názor.“
„Nikdy predtým ma to nezastavilo.“ Jeho modré oči vytriezveli. „Vezmi ma so sebou.“
Vízia malého, zadok hryzkajúceho jednorožca v obchode s potravinami naplnila moju hlavu. „Vziať ťa kde?“
„Na Pojednávanie, hlupáčik. Mohol by som sa skutočne hodiť.“
„Nejako o tom pochybujem,“ zamrmlala som si popod nos.
„To som počul. Ale si môj Prostredník. Bol by som radšej, keby sa ti nič nestalo, úprimne.“
„Nedokážem si predstaviť prečo. Koniec koncov, nie je to tak, že by som bola panna alebo niečo také.“
„Presne tak,“ povedal jednorožec múdro. „Je to osviežujúce. Prvýkrát za celé veky som sám sebou. Nič z tých „čistý a cudný“ kecov.“
Otvorila som ústa, aby som povedala niečo hnusné, ale Melanie sa náhle objavila v kuchyni, spôsobujúc mi zimomriavky. Jej dolná pera sa chvela a moje srdce padlo na podlahu. „Čo sa deje?“
Jej oči preskakovali medzi mnou a jednorožcom, než sa zamerala na mňa. „Ospravedlňujem sa, že ruším váš... ehm... rozhovor.“
Moje črevá sa skrútili, studené omámenie skĺzlo mnou ako nôž. Môj strach a hnev boli také silné, že som ich mohla ochutnať. „Čo sa deje?“
„Ide o Charlie. Je nezvestná. Myslia si, že bola zavraždená.“


14 komentářů:

  1. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Vďaka a som strašne zvedava ako to bude pokračovať.

    OdpovědětVymazat
  3. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc, nemůžu se dočkat další kapitoly! :)

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji, už se těším na další :-)

    OdpovědětVymazat
  7. ďakujem za preklad:-))

    OdpovědětVymazat
  8. Ďakujem za ďalšiu kapitolku :D

    OdpovědětVymazat
  9. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat