středa 4. prosince 2013

Pohladenie temnoty - 9. Kapitola




Slnko sa odrážalo od nalešteného štítku z medi na Porthsmythovej-Waterfrontovej galérii výtvarných umení, keď som čakala vonku na schodoch. Slaná voda zo zálivu sa prevaľovala po uliciach v podobe hustej hmly, čo vypovedalo o možnosti neskoršieho dažďa. Moje sandále rýchlo klepali po naleštenom mramore. „Prestaň,“ zamrmlala som k topánke, nútiac sa byť pokojná. Zjedené raňajky neupokojili moje nervy a stále som si nebola istá, čo poviem.
Nedostatok formálnej Zmluvy som nechala tak kvôli celému radu neznámych. Z nejakého dôvodu sa jednorožec tiež neobťažoval s niečím podobným. Ale zase, všetko, čo robil, bolo jedenie a leňošenie. Inkubus, na druhej strane...
Aj keby som sa ho spýtala, ako by som mohla veriť jeho slovám. Brystion to očividne vedel najmenej deň alebo dva – a čakal až kým zaspím, aby mi to povedal. 
„To nie je dobré,“ vzdychla som si a usrkla som posledný dúšok svojej čiernej, višňovej Mocca. Vďaka za bohov Starbucksu.
„Čo nie je dobré?“ Brystion sedel vedľa mňa ako tieň vrany, jeho pohyby pokojné.
„Tvoje vlasy,“ zamrmlala som a sústredila sa na dymiacu šálku.
Vydal zo seba zmätené odfrknutie. „A to som si myslel, že máš rada temnotu a tajomnosť.“
„Hovoríš ty.“
„Sny neklamú, Abby.“
„Hej? No, zrejme ty áno.“ Prehltla som posledný dúšok kávy. „A to je na prd.“
„Nikdy si sa nepýtala,“ povedal na obranu. „A ty si skôr bola nástrojom pri čine. Pokiaľ viem, zorganizovala si to.“
„Opäť pri tomto, ako vidím. V jednej chvíli ma obviňuješ, že mám tehlu miesto mozgu a v tej druhej ma obviňuješ, že som zo seba urobila tvojho Prostredníka cez náhodný dotyk tvojej ruky?“ Môj prázdny pohár som točila medzi prstami, keď som debatovala so sebou o múdrosti upínať sa k nemu. „A pre čo? Zrejme nie kvôli potešeniu z tvojej spoločnosti.“
Ticho vydýchol, odťahujúc sa chrbtom, aby sa oprel o lakte, keď bol rozvalený na schodoch. „Ja neviem.“
„No, je to začiatok, tak či tak. Pozri, tu je problém. Chápem, že vy všetci potrebujete mať svoje tajomstvá...“ Hodila som doňho pohár, neprekvapená, ho odpálil preč pohybom ruky. „Ale nie som si istá, ako udržovanie ma v temnote o niečom takom podstatnom, ako je toto, niekomu pomôže.“ Pozrel sa na mňa a ja som sa dívala späť na neho, odmietajú sa odvrátiť.
„Je to obranný mechanizmus,“ zamrmlal nakoniec, kresliac si kruh na kolene. „Popravde povedané, toto je pre mňa trochu cudzie, hlavne, keď mám podozrenie, že si dostala najhoršiu časť tejto dohody.“
„Hej. Dalo by sa to tak povedať.“ Zaváhala som. „A... ehm... pretože hovoríme o špinavej bielizni, ju tu ďalší problém.“
„Hovor,“ pretiahol, rezignácia sa prehnala cez jeho tvár.
Povzdychla som si. „Faktom ostáva, že aj Moira je nezvestná. Takže ak toto nebude fungovať, netuším, ako inak by som ti mohla pomôcť.“
„Ja viem.“
Zažmurkala som. „Ty vieš?“
Otočil sa, naťahujúc sa, takže sa jeho chodidlá prekrížili v členkoch a s dĺžkou jeho lýtok sa opieral o moje koleno. „Od chvíle, keď sme sa dotkli v obchode.“
„Dotkli, hej? Myslela som si, že si hovoril, že to bol len vedľajší účinok.“
Pokrčil plecami. „Moira mala okolo teba štít. Štuchalo ich to metafyzickým ekvivalentom dlhej palice. Ak by bolo niekde v „dosluchu“, rozpučila by ma ako švába.“ Jeho pery sa ironicky skrivili, keď si hlavu oprel o rameno. „Čo znamená, že to nevie, alebo jej to neprekáža. Alebo je v pozícii, kde nemôže konať.“
„Vedel si, že sa to môže stať takto?“
Poklesol. „Nie. Vedel som, že si ku mne pripútaná v ten moment, keď sme sa dotkli vtedy v obchode, ale netušil som, ako sa s tým vyrovnať. Čakal som na vhodný okamih celé dni. Ako dlho je Moira preč?“
„Štyri mesiace,“ povedala som jemne, zvíjajúc sa pod jeho pohľadom, čakajúc na výbuch hnevu, ktorý nikdy neprišiel.
„Myslel som si,“ zasyčal a potom sa pomaly postavil. „Nemyslím si, že Robert o nás vie – o tej záležitosti s Prostredníkom.“
„Tak o čom teda bola tá výstrednosť v Hallows včera v noci? Nejako pochybujem, že to bolo na ochranu mojej panenskej dôstojnosti.“
„Nie tvojej,“ súhlasil. „Moirinej. Ak si si to nevšimla, ja som... útočil. Pravdepodobne vyzeralo dosť zle, že som mal Protektorkinho Prostredníka zvedeného pred všetkými takým spôsobom.“
„Ťažko považujem pár okamihov plných tanca za zvádzanie.“
„Očividne som to nerobil dostatočne dlho,“ zamrmlal, jeho pohľad pomaly hodnotil moje telo, keď sa vyšvihol na nohy. Pokynul ku skleneným dverám galérie. „Môžeme?“
„Len jedna otázka.“ Prešla som posledný schod s unaveným zívaním, osteň horúčavy sa mi zakorenil v bruchu.
„Dobre.“
„Ak masturbuješ, si potom inkubátor?“ Kútikom oka som naňho pozrela, bojujúc, aby som sa nezasmiala na jeho zmätenom výraze alebo ostro vyštekla posmešnú urážku, ktorá nasledovala.
Jeho ústa sa zrazu vykrivili, jeho oči žiarli zlatom a lenivosťou. „Myslím, že na to budeš musieť prísť sama.“

Len niekoľko ďalších postáv obklopovalo v to ráno galériu. Žiadne šampanské alebo jahody v čokoláde – len my a maľby. Obišla som okolo dvoch zavalitých mužov, opatrne berúc zakrytý obraz v hale. Otočila som sa a skĺzla po stene. Niekoľko Ďalších plátien bolo prikrytých plachtami, ledabolo opreté o kiosk. Očividne sme prišli v priebehu výmeny výstavy, hoci som vždy mala pocit, že sa podobné veci dejú potom, ako to tu zavrú.
Brystion sa postavil za mňa, jeho prítomnosť hrubá a horúca. V tej sile bolo cítiť sexuálnosť, ochranu, takmer dusivosť.
„Bože, chlapče. Už to stíš,“ zamrmlala som k nemu. „Alebo ma proste očúraj a označ ma ako svoje teritórium a prekonaj to.“
„Mám tendenciu nechať sa uniesť,“ povedal ostýchavo. Následne som cítila hlad, ako sa stiahol a povzdychla som si. Opäť som dokázala dýchať.
„To som si všimla.“ Umlčala som ho zamávaním predtým, než mohol povedať niečo iné a zamierila som ku krídlu s maľbami Prostredníkov. Portrét sukuby bol pokrytý závesom, ale ostatné obrazy boli stále podsvietené. „Hmm...“ Zamračila som sa, odhrňujúc okraj tkaniny.
„Prepáčte. Prepáčte, prosím. Musíte odstúpiť od tej maľby.“
„Pŕŕŕ.“ Pustila som záves, cúvnuc k malej, kričiacej žene, ktorá si v tú noc lakťami prerážala cestu. Ešte stále vyzerala ako baklažán vo svojom tmavofialovom obleku a topánkach rovnakej farby. „Ospravedlňujem sa.“ Nahodila som svoj najlepší ignorantský výraz turista. „Len som chcela vidieť ten obraz. Predtým bol vystavený.“
„Áno, no, bol predaný a kupca nechce, aby bol aj naďalej vystavovaný,“ potiahla nosom. „Teraz, prosím, by ste mali odísť.“
„Nemyslím si,“ povedal Brystion potichu, jeho pohľad skĺzol dole na jej menovku. „Potrebujeme vidieť ten obraz.“
„Zavolám ochranku, ak vy dvaja neodídete,“ varovala nás, jej tvár sa nafúkla.
Brystionove pery sa zvraštili, jeho hlas náhle chrapľavý. „Poďme,“ zamrmlal, „komu ublíži, keď sa pozriem? Iste mi veríš, však?“ Pristúpil k nej a hoci som nemohla vidieť jeho tvár, určite som dokázala vidieť jej. Pod náporom toho rozkazovačného pôvabu zbledla, jej výraz sa odrazu stal nesústredeným.
„Čo robíš?“ zasyčala som, ale odtiahol sa odo mňa, mieriac svoju sexuálnu energiu dole na ňu.
„Michelle,“ zahmkal a ja som sa zachvela pri čistej žiadostivosti, ktorá z neho vytryskla.
„Áno,“ zašepkala. Jej dýchanie zrýchlené a okuliare jej skĺzli z nosa, keď k nemu naklonila tvár. Bola o niekoľko centimetrov vyššia než ja, ale stále menšia ako on. Natiahol sa, aby pohladil jej tvár, jeho prsty zotrvávali v hnedých vlasoch.
Žiarlivosť ma začala páliť ako nejaká značka, nasledovaná ostrým hrebeňom hnevu. Ak aj vedel o mojej reakcii, nedal na sebe nič znať.
„Pst,“ vydýchol, jeho pery sa vnášali len niekoľko centimetrov od tých jej. Zahryzla som si tvrdo do líca, meďou cítiaca krv mi naplnila ústa. „,Môžem sa pozrieť na ten obraz, Michelle?“
„Ach, samozrejme,“ vydýchla, jej oči nepúšťali jeho tvár. „Čokoľvek, čo chcete, pán... pán?“
„Ion.“ Usmial sa na ňu. „Môžeš ma volať Ion, ak chceš.“
„Ion,“ zašvitorila veselo. „Je to naozaj tá najúžasnejšia maľba, pán Ion. Tie detaily sú skvostné a och, tie pierka! Och, vyzerajú, akoby ste sa mohli natiahnuť a odfúknuť ich.“
„Zkurvysyn.“ Počula som jemný výdych a rýchlo som sa obrátila. Baklažán dychčal ako ryba na suchu, žmurkajúc, akoby ju niekto oblial vedrom studenej vody. To praskajúce teplo bolo preč, akoby niekto vypol vodovodný kohútil. Ľadové prsty zovreli moje brucho, keď som sa blížila k obrazu.
„Brystion?“ Natiahla som ruku k jeho plecu. Triasol sa pod mojim dotykom, oči chladné a mŕtve a prázdne. Tvrdo som prehltla, začujúc ozvenu tichého vydúchnutia ženy vedľa mňa.
„Pozri,“ povedal pevne, jeho hlas sa lámal zlosťou. „Pozri sa na to a zopakuj mi tie kraviny o tom, že ten umelec nemá nič spoločné so Sonjiným zmiznutím.“
Zmätená, pozrela som sa hore. „Čo, do pekla?“ Dievča na obraze bolo rovnaké ako predtým – hrdé a nahé – ale, sakra, tie oči mali v sebe v tomto okamihu nejaké temné tiene. Krídla boli stále tam – roztiahnuté a krvavé – ale teraz bolo niečo zostúpené na posteli za ňou. Pozrela som sa na to niečo, moje oči si zvykali na niečo, čo bolo určite nepravdepodobnosťou. Pierka. Rozptýlené pierka spočívali na bielej plachte.
„Tie tam predtým neboli, však?“
Jeho rameno sa pod mojimi prstami naplo. „Nie. Pozri sa bližšie na jej krídla,“ zavrčal. „Zomiera.“
„Si si istý?“
„Viem, ako vyzerá smrť, Abby, a určite k tomu nepotrebujem tvoje uistenie.“ Ukázal na obraz. „Stráca pierka. To znamená, že jej ubúda energie.“ Vyceril na mňa zuby. „Vyhladujú ju.“
Horná pera sa mu ostro skrčila, keď sa obrátil k Michelle. „Chcem, aby si sem priviedla toho lacného a mizerného umelca. Teraz.“ Jeho slová boli ako praskot kostí pod opätkom topánky.
Michelle začala rozprávať, jej tvár červená. „Ospravedlňujem sa... pán... Ion, ale to práve teraz nie je možné. Obávam sa, že je vonku celý deň.“
„Aha.“ Plynulo som vstúpila medzi nich, moja ruka sa jemne zovrela na jeho ramene vo varovaní. „Myslíte, že by ste nám mohli povedať, kto kúpil tento úžasný obraz?“
Jej tvár sa zamračila. „To je súkromné. Kupca si praje ostať v anonymite. To sú naše pravidlá, nemôžeme vám dať tento druh informácií.“
„No, ide len o to, že som ho chcela kúpiť ja. Pózovala som pre Tophera, viete.“ Ukázala som na obraz morskej panny, oslňujúc ju svojim najkrajším úsmevom. Je pravda, že nie som očarujúca, ale napadlo mi to aspoň skúsiť.
Michelle mi venovala zničujúci pohľad, omámené svetlo v jej očiach vyprchával, keď sa sústreďovala na mňa.
„To je od vás pekné,“ zamrmlala, jej pohľad skĺzol na morskú pannu a potom späť na mňa. „Nepredávame informácie,“ zopakovala, slová mechanické, automatické. „Poviem pánovi Fitzroyovi, že ste sa tu zastavili.“
Brystion na mňa úkosom pozrel. „Toto mi zaváňa klamstvom.“
„Hej, no, len sa pozri, ako dobre to pre teba dopadlo,“ odsekla som a pozrela sa na ostatné obrazy. Neuznal pravdu v mojich slovách a to ma ešte viac naštvalo. Michelle si znovu odfrkla. „Čo?“ odsekla som a poklepala si na hodinky. „Podľa mojich odhadov je otvorené a toto je slobodná krajina.“
„Ste príšerne hrubá,“ povedala upäto. „Určite budem informovať pána Fitzroya o jeho absolútnom vkusu na modelky.“
„Urobte to.“ Pretočila som na ňu očami. „Ďakujem za vašu pomoc. Neďakujem,“ zašepkala som, keď odchádzala. Brystion pozeral na môj obraz, ramená stuhnuté. „Budeš v pohode?“ Prekĺzla som povedľa neho.
Potriasol hlavou. „Má to niečo dočinenia s tými obrazmi,“ zamrmlal. „Cítim to. Je to všetko zlé.“ Náhle sa ku mne obrátil. „Kedy si hovorila, že si mu pózovala?“
„Nehovorila, ale bolo to pred niekoľkými mesiacmi.“ Zamračila som sa pri bližšom pohľade na svoju podobizeň. Nezdalo sa, že by sa v niečom extra líšila. Bola stále tam, komplet s rybím chvostom, s loďou. Zavŕšená smrtiacimi prísľubmi.
„Čo je to?“
„Tam.“ Zachvela som sa, moje prsty sa triasli, keď som ukázala na tmavý roh obrazu. „Vidíš to?“
„To je žralok.“ Natiahol sa a sledoval okraje temnej postavy. Nemohla som odtrhnúť oči od dokonalého trojuholníku na chrbtici, hrany ostré ako nôž. Zhlboka som sa nadýchla, tisnúc si zápästie k ústam, keď som sa odvrátila. Ostro sa na mňa pozrel. „Ako v tvojich nočných morách?“
Rukami som si obmotala ramená, keď som sa snažila zaplašiť rastúcu paniku. „Do pekla, bol si tam dnes v noci.“
„Niečo potláčaš,“ povedal. „A prejavuje sa to v podobe žraloka.“
„Teraz si už aj doktor?“ Zamračenie sa mi vkradlo do tvár skôr, ako som ho mohla zastaviť. „Nezaujíma ma, čo to, do riti, je Brystion. Len chcem, aby to prestalo.“
Ticho zanadával. „A čo tie ostatné?“
Odstrčila som inkuba a zahryzla si do pery. „Melanie vyzerá tak isto. Naozaj tam nevidím nič iné.“ Pozrela som sa na ďalší. „Anjel je Charlie,“ odfrkla som si. Charlie bola stále tam, sediaca v perím posiatej spálni, oči temné a smutné. Otvorené okno ponúkalo pohľad na mesiacom ožiarené more, loď, siluetu proti hviezdnej oblohe. Závesy sa zdvíhali, akoby fúkal vietor. „Nie je to veľmi originálne, čo?“
„Akurát som to chcel povedať,“ povedal Brystion. „Ale súhlasím. Nemyslím si, že tento vyzerá nejako odlišne oproti predošlej noci.“ Jeho pery sa ponuro spojili. „Ale tvoj...“ Naše pohľady sa stretli a štipka strachu lemovala jeho oči. „Prečo si pre neho pózovala?“
„Už som ti povedala. Topher chcel urobiť sériu s Prostredníkmi. Bol to jeho spôsob, ako sa vrátiť k práci, myslím.“
„Vrátiť? Odkiaľ by sa, doriti, vracal?“
Pokrčila som plecami. „Z toho, čo viem, bol naozaj chorý. Počula som zvesti o všetkom od žltačky typu C až po AIDS, ale kto vie? Raz prišiel do kníhkupectva a rozprával sa s Moirou. Možno kúpil starú, umeleckú knihu alebo dve. Zdalo sa to neškodné, ale okolo neho sa niečo vznášalo, akoby očakával smrť, vieš?“
Moja myseľ chvíľu blúdila, premýšľala o tom, ako sa usmieval, keď prišiel do obchodu. Jeho tvár možno bola vychudnutá, ale jeho oči boli veľké a svetlé. Niekedy dráždil Moiriu s malými skicami, zachytávajúcimi jej tvár v tajomnom výraze, dojemnom a krásnom. „A potom sa jedného dňa zastavil, možno dva mesiace potom, čo som sa dostala do Portsmythu a bolo to, akoby sa to všetko stratilo,“ pokračovala som. „Nedokážem povedať, čím to bolo, ale pripadal mi ľahší, viac uvoľnený. Dokonca takmer mladší. Spýtal sa, či by mi neprekážalo pózovať preňho. Hovoril, že chce zachytiť vnútornú žiaru vydávanú Prostredníkom.“
Brystion strhol hlavou dole na mňa. „Chcel čo?“
„Zachytiť naše vnútorné svetlo,“ povedala som, cítiac sa hlúpo. „Čokoľvek to, do pekla, malo znamenať. Zistila som, že to bol len nejaký druh umeleckého žargónu.“
„Čudujem sa, že to Moira dovolila, ak to formuloval takto.“
„Ach, no.“ Pozrela som sa stranou. „Moira vtedy už bola preč, Brystion. Bolo to niečo, čo sme sa my tri rozhodli urobiť na vlastnú päsť.“
„Kedy to bolo?“
„Len necelé štyri mesiace späť, myslím.“ Na prstoch som pridala niekoľko týždňov. „Hej, tak nejako to bolo. Prečo?“
Otočil sa späť k závesu na obraze jeho sestry. „Pretože to je vtedy, keď zmizla prvá sukuba,“ zavrčal. Prudko sa otočil a poklepal prstami o seba.
„Koľko ich bolo?“ spýtala som sa.
„Tri, o ktorých viem, ale ako som povedal, chvíľu nám trvalo, kým sme prišli na to, čo sa deje.“
„Kde ste našli... telá?“ Netaktné, možno, ale nemyslela som si, že by mi tie informácie dal dobrovoľne.
„Snívanie,“ povedal krátko. „Narodili sme sa z neho a to je miesto, kam ideme, keď zomrieme.“ Inkubus sa odmlčal, jeho tvár znepokojená. „Boli... len obaly. Akoby ich niekto vysal do sucha. A rozpadli sa pri dotyku.“
„Takže tam neboli žiadne dôkazy, ktoré by si mohol zobrať a ukázať Moire,“ dumala som.
Ponuro pokrútil hlavou. „Nič iné, len naše slovo.“
„Do riti.“ Všetko polo spočítané a podtrhnuté a ani trochu sa mi to nepáčilo. „Tak, čo teraz?“ Pozrela som späť na baklažán. Zaklopala na hodinky a potom ukázala k dverám. Očividne sme si nezaslúžili privítanie. „Musíme ísť.“
„Dúfam, že budete mať pekný deň.“ Baklažán sa kyslo uškrnul.
„Ach, o tom niet pochýb,“ zahundrala som na ňu. Zdvorilosť, samozrejme, nefungovala. „Počúvajte, ak by sa sem Topher neskôr dostal, mohli by ste mu, prosím, povedať, aby zavolal Abby Sinclairovej? Naozaj s ním potrebujem hovoriť.“
„Uvidím, čo sa dá robiť.“ Založila si ruky a vedela som, že nič také neurobí. Brystionovi sa rozžiarili oči a urobil krok smerom k nej.
„Nechaj si to svinstvo,“ odsekla som. „Nájdeme iný spôsob.“
Bez toho, aby som čakala na odpoveď, som sa pretlačila okolo neho. Moja ruka sa kývala za mnou, hodinky sa mi zachytili o plachtu na obraze, opretom o najbližšiu stenu. Trasúc rukou, podráždene som zasyčala, keď sa plachta odtiahla. „Ospravedlňujem sa. Dovoľte mi to dať naspäť.“ Sklonila som sa, aby som ju vrátila a stuhla som, plachta mi vypadla spomedzi prstov.
Pozerala na mňa Moirina elfská tvár, jej kryštalické oči bodali. Mala som len chvíľu predtým než ma baklažán odsotil z cesty, rýchlo pokrývajúc viditeľný roh. „Vypadnite hneď,“ odsekla. „Predtým než spôsobíte skutočné škody.“ Ukázala na svalovca, ktorý sa vynoril zozadu, poukazujúc na obraz. „Prosím, zober to dole k ostatným.“
Odkiaľ, do riti, sa ten obraz zobral? Určite nebol súčasťou originálnej výstavy. Pozerala som hore na Brystiona. Všimol si to tiež, alebo aspoň videl moju reakciou. Potriasla som naňho hlavou, keď jeho pohľad skĺzol zamyslene smerom k Michelle.
„Poďme.“ Tentoraz som prešla cez sklenené dvere a do čakajúceho slnečného žiarenia, inkubus mi bol v pätách.
Drgol mi do ramena. „O čom, do pekla, to bolo? Fungovalo to prvý raz, nie? Dokázalo by to prinútiť tú ženu zobať mi z ruky.“
„Takto to funguje? Zvedieš ľudí, aby sa podrobili tvojej vôli? Takto to bude aj medzi nami?“
„To je nechutné,“ odfrkol si, tvár zvraštená nad tou urážkou. „Si môj Prostredník. To by zrušilo Zmluvu.“
„Och, áno. Všetko je to o Zmluve, čo? Ktorú vlastne ani nemáme,“ podotkla som. „Ako ti to vyhovuje.“ Odhrnula som si vlasy z čela, uvažujúc, ako sa dostanem späť k jadru veci. „Pozri, viem, že nemám nad tebou žiadnu moc. Ale robiť tamto,“ ukázala som späť na galériu, „ja neviem. Zdá sa mi to nesprávne.“
Jeho oči na chvíľu žiarili, pery sa stiahli do divokej, posmešnej formy úsmevu. „Nehovor mi, čo je nesprávne, Abby. Urobím, čo budem musieť, aby som zachránil svoju sestru. Ak Očariť niekoľko starých semetrík tak, aby si myslela, že s nimi chcem spať je to, čo si to vyžaduje, tak si uvedom, že to urobím. Som to, čo som.“ Jeho ruka skĺzla dole po jeho hrudi, ľahko tlačiac na bavlnenú košeľu. „A nebudem predstierať niečo iné, len aby som upokojil tvoju morálku alebo tvoju myseľ. Urobím, čo budem musieť, aby som prežil – nič viac, nič menej.“
Pozrela som sa na neho, zarazená jeho vášnivým útokom. „Dobre,“ povedala som pomaly, odrazu sa cítiac ako Pevensiovci pred Aslanovým stanom. „Nie veľmi krotký lev. Chápem to. Presuňme sa späť, aby sme prišli na to, čo sa stala, dobre?“ Vo vnútri, moja myseľ ďalej drmotala a drmotala o neporiadku, ktorý som z toho robila, ale odsunula som ten hlas stranou. „Nepredpokladám, že si náhodou videl ten Moirin obraz na podlahe.“
Vydýchol, ramená mu poklesli. „Videl som ho. Čo si o tom myslíš?“
„Ja neviem. Určite som ho tam nevidela vtedy v noci.“ Hrýzla som si spodnú peru, keď som sa snažila rozpamätať na drobné detaily, ktoré som videla. Kvetovaný vypínač na stene... Chňapla som prstami. „Jej kancelária. Vyzeralo to, akoby to bolo situované v jej kancelárii. V Pite,“ vysvetlila som. „Mám tam nejaké domáce veci.“
Nikdy som tam nebola bez Moiry a určite nie odvtedy, čo som odišla. Bol na to dôvod. „Počul si, čo som povedala?“ Brystion pozeral späť na galériu, vzdialený.
„Áno,“ povedal neprítomne. „Poďme sa pozrieť na ten nákladiak tam vzadu. Možno by sme mohli zistiť, kam mieri.“
„Alebo sa zviesť vzadu?“ povedala som ľahko, ale môj žalúdok sa skrútil pri tej predstave. Časť mojej Zmluvy s Moiriou stanovovala, že nesmiem opustiť hranice mesta. Výsledok neposlúchnutia by mohol byť veľmi nepríjemný. „Prečo na seba jednoducho nedáš Očarenie ako vtedy v kníhkupectve? Dalo by sa to zistiť aj tak.“
Jeho tvár sa zvraštila. „To nie je práve teraz možné. Už ma videli. Bude ťažké zmiasť ich mysle, priamo na dennom svetle. Poďme. Toto musíme urobiť starou metódou.“ Preplietol si ruku s mojou, vedúc nás schodmi dole a okolo bloku. Riskovala som obzretie ku skleneným dverám, ale nebola tam ani známka po baklažáne.
Povzdychla som si, keď sme zabočili za roh, práve včas, aby sme videli hýbucu sa dodávku, ktorá odchádzala od nakladacej rampy. Na strane bolo červenými, vyblednutými písmenami napísané Silní sťahováci. „No, do riti.“
„Tak to hej,“ zamrmlal, jeho oči sa zavŕtavali do kovovej konštrukcie, akoby v nej mohol vypáliť dieru pohľadom.
Zažmurkala som na značku. „Je to miestny nákladiak. Mohli by sme byť schopný zavolať niekde a uvidíme, či môžeme zistiť, odkiaľ je prenajatý. Medzitým môžeme skontrolovať Moirinu kanceláriu, či nenájdeme niečo, čo by nám povedalo, kde je. Za predpokladu, že tam existuje nejaký druh spojenia.“
„Je tam. Stavím na to svoj život.“
„No, dúfajme, že to nepríde až do tohto bodu.“ Pozerala som dole uličkou. „Popravde povedané, nerobím si starosti s tebou. Si niečo ako ôsmy div sveta alebo čo. Bola by škoda pripraviť o to budúcu generáciu Zasnívaných, nemyslíš?“ Môj žalúdok zavrčal. „Poď, umieram od hladu.“
Vyšlo z neho odfrknutie. „Som rád, že sa staráš.“
Pohladila som sa po bruchu a pokrčila plecami. „Hej, dobre. Dievča musí mať priority.“

13 komentářů: