sobota 21. prosince 2013

Pohladenie temnoty - 13. Kapitola






Zvláštna eufória rýchlo začala zanikať, keď som nazrela do tmy okolo seba. Nič. Nebolo tam žiadne podnebie, v najlepšom prípade.
„Brystion?“ jeho meno trasľavo opustilo moje pery, vznášajúc sa preč, akoby nechcelo prerušiť mlčanie. Bolo to hlúpe, ja viem, pretože ak veci pôjdu tak, ako by mali, nemal by tu vôbec byť.
S povzdychom som vyrazila dopredu, ignorujúc vlnu závratu. Nevedela som, ako sa dostať do môjho Srdca, ale jedna vec bola istá, nemala som v úmysle len tak tam stáť ako kocka cukru. Na druhej strane, asi som kráčala do pasce, takže som tak ako tak bola v háji. Na chvíľu som ľutovala, že som si nepriniesla zbraň, ale nejako som pochybovala, že by som toho bola vôbec schopná.
Niečo, na čo sa musím Brystiona neskôr spýtať. 
Cesta sa trochu zakrivila, ale nebola tam žiadna krajina, ktorú by som dokázala vidieť. Iba hmla z tieňov, despotická a znepokojujúca.
Zachovaj pokoj, Abby... a neopúšťaj cestu.
„Bez šance,“ povedala som nahlas. Cesta sa opäť stočila a potom sa zdalo, akoby sa rozdelila, ale keď som sa dostala bližšie, uvedomila som si, že je to križovatka so štyrmi cestami. Skutočné rázcestie.
„Do pekla.“ Vynadala som si za to, že som mala naposledy, keď som tu bola, zatvorené oči. Nie, že by to pomohlo. Všetko, čo som vedela, bolo, že takéto rázcestie je všade naokolo.
Pozerala som sa do tmy a rozmýšľala som, ako som chcela nájsť Katiných väzniteľov. Možno, že oni nájdu mňa.
Prešla som cez ďalšie dve križovatky, zakaždým som nechala svoj pocit z cesty pod mojimi nohami vybrať si smer. Dlažobné kocky boli čoraz teplejšie a napodiv som videla známky života. Malé trsy striebornej trávy lemovali cestu a v diaľke som videla zakrádajúce sa okraje viníc a tŕnia, živých plotov a húštiny. Zelený slimák s naleštenou ulitou si vytváral slizovitú cestičku skrz vlhké lístie. Aj tak som si čupla, aby som sa lepšie prizrela, odskočiac, keď sa pozrel hore na mňa, oči zúrivo váhali.
„Hyacinty naveky,“ zamrmlalo to.
„Divnejšie a divnejšie,“ odsekla som, skrútiac nad tým hornú peru. „Všetko, čo teraz potrebujem, je poondiaty kocúr Chesire.“ Slimák ma ignoroval a ja som pokračovala ďalej.
Bolo to stále jasnejšie, ale nebolo to slnečné žiarenie v pravom slova zmysle, ale takisto to nebol mesačný svit. Súmrak?
Pozrela som sa dole. Hlina. „Čo do riti...?“ Otočila som sa, ale cesta sa náhle zastavila, nechávajúc ma stáť na teplej zemi, strieborná tráva ma šteklila na nohách. Čo teraz? Brystion povedal, že nemám opúšťať Križovatky, ale nepovedal nič o tom, kde by mali končiť.
Pozrela som sa do lesa, ale nič nenaznačovalo, ktorou cestou sa vydať. Mäkké vzdychy unikali z porastu, opakujúce sa praskanie listov. Vlhké veci rástli pod živými plotmi, ich vôňa vodnatá a zemitá.
Mala by som sa skúsiť vrátiť? Mohla by som sa dostať do „skutočnej Krajiny elfov“, ak by som pokračovala vpred? Alebo do Neba? Alebo na oveľa, oveľa horšie miesto?
„Seriem na to.“ Nikto sa nikdy nikam nedostal, keď išiel dozadu. A aj keby som išla dozadu, nemala som tušenia, ako sa vrátiť do smrteľného sveta. Pozrela som sa na hodinky, neprekvapená, že sa zastavili. Potom nebol žiadny spôsob, ako by som sa dozvedela, ako dlho sa tu potulujem. Žiadny spôsob, ako by som sa dozvedela, kedy tu bude moja záloha. Nepokojné pálenie v mojich rukách ma prinútilo pošúchať si lakte.
„Žiadna z tvojich bystrejších myšlienok,“ priznala som nakoniec sama pre seba.
Opustila som cestu, nasledujúc vyšliapaný chodníček, na ktorom boli stopy pravdepodobne od jeleňa, vracajúc sa po miernom svahu kopca. Boli tam skutočné stromy – štíhla breza, biela kôra žiarila v striebornom svetle a mala delikátne poprášenie popola. Aspoň, že scenéria sa zmenila.
Predo mnou bol ďalší malý lesík, tichý kruh rastlín a drobných, strieborných húb. „Haló,“ povedala som, tentoraz hlasnejšie.
„Máš také lahodné sny,“ pošepkal mi do ucha zastretý hlas. Moje oči sa prudko otočili a ja som sa otočila. Alebo som sa snažila. Moje srdce prudko bilo proti hrudníku. Žiadny Brystion. Rozhodne nie Brystion.
„Ty!“ Okamžite som spoznala toho jednorožcom posadnutého démona z Trhu.
„Ach, áno.“ Jeho úsmev sa stal širším, špicaté zuby zažiarili. „A teraz, kto sklamal?“ Pritiahol si ma tesnejšie k sebe. „Taká chutná,“ zahmkal. „A taká sama. Chystám sa ťa pohltiť, ale tvoju dušu, myslím, že ju ušetrím. Chcela by si to? Budem ju nosiť ako druhú kožu.“
„Nechaj ju ísť, Hzule.“ Iný hlas zaburácal z temnoty. Stromy sa rozišli a odhalili ďalších démonov, všetky tie šupiny a rohy a chlad.
A zuby. Veľmi veľa zubov. Malá postava bola zovretá medzi nimi, blond vlasy jej padali do tváre.
„Pusť.“ Zachrapčala som tie slová, snažiac sa pohnúť, ale moje nohy boli uväznené v melase.
„Ktorú?“ odfrkol si Hzule, oháňajú sa rukami, takže som dopadla na kolená. Vyškrabala som sa od neho.
„Čo ste jej urobili?“ Dostala som sa na nohy, keď Katy zodvihla slzami zmáčanú tvár. Vydesená, ale aspoň nebola zranená, podľa toho, čo som mohla vidieť. „Pusť ju,“ povedala som, moje sebavedomie vzrástlo.
Ten, ktorý predtým hovoril, sa na mňa uškrnul, zatiaľ čo fajčil rýchlo horiacu cigaretu. „Výmena. Ty za ňu.“
To som očakávala, ale to nezastavilo môj žalúdok od zvierania pri tom pomyslení. „Prečo?“
Pokrčil ramenami. „Aby sme mohli dostať zaplatené. Nie je to nič osobné.“
Hzule si zahundral niečo popod fúzy a ja som sa na neho škaredo pozrela. „Možno pre väčšinu z vás.“ Priblížila som sa k démonom, ktorí držali Katy, fialová podliatina jej kvitla na tvári. Zahryzla som si do pery. „Aké úžasné od vás, že ste porazili dieťa.“
„Začala bojovať,“ povedal Cigareta, odklepávajúc si popol na mňa. „Predpokladám, že od teba môžeme očakávať niečo lepšie?“
Moje oči sa zúžili. Potrebovala som nejaký čas. Nasrať ich by mohlo skvele fungovať. „Myslím, že všetko závisí od vašej definície slova „lepšie“. Som zvedavá. Prečo ste ju vzali?“ Zabodla som prst do Hzulea. „Koniec koncov, už vedel, ako vyzerám.“
„Ja som dával pozor,“ povedal Hzule, mračiac sa na Cigaretu. „A keby som tam bol, neviedli by sme tento rozhovor.“
Cigareta sa zmenil na tmavší odtieň zelenej. „Mala na sebe menovku, sráč. Povedal si nám, že má na sebe menovku.“
Naklonila som hlavu na stranu, môj záujem prebudený.
Hzule si odfrkol, než som stihla niečo povedať. „A ja som ti povedal, že mala ružové vlasy, blbec.“
„Som farboslepý.“
Prikradla som sa bližšie k osamotenému démonovi, ktorý teraz držal Katy. Obrátil na mňa očami. Jasné, že toto nebolo nezvyčajné. Odložila som si skúmanie tej informácie na neskôr. „Takže, ak pôjdem s vami, čo sa s ňou stane?“
„Necháme ju ísť. Budeme jej musieť vytrhnúť jazyk, samozrejme, takže nemôže nič vyzradiť, ale zvyšok nebude poškodený. Alebo aspoň nie viac, než ako už je.“
Katy zaklonila hlavu, aby sa na neho pozrela a začala bojovať, ústa sa horúčkovito hýbali aj napriek páske, ktorá ich zakrývala. Pritlačil tvrdo na jej ramená.
„To stačí,“ odsekla som, tlačiac ho preč. „Pusť ju.“
Prekvapivo to urobil. Chytila som Katy, než stihla spadnúť, klesajúc spoločne k zemi. Odhrnula som jej vlasy z čela a odsunula pásku na ústach. „Si v poriadku?“
Prikývla, pohľad odrazu otupený. Bola v šoku. Venovala démonovi tvrdý pohľad. „Ste sráči.“
Pokrčil ramenami. „Hej, ale čo s tým urobíš?“
Tieň mi prekĺzol kútikom oka. Stuhla som a potom sa prinútila uvoľniť. Nebola som si istá, či to bol priateľ alebo nepriateľ.
Hzule si to všimol tiež a štuchol do ostatných. „Vlci,“ zasyčal. Pri tom som ožila, naťahujúc hlavu, aby som lepšie videla, ale tvor bol preč.
„Toto je Pohraničie. Prečo by tu boli vlci?“ Cigareta zahasil nedopalok o nohu. „Sme pripravení to urobiť?“
S Katy sme si vymenili pohľady a ona na mňa pokrútila hlavou. „Prepusť ju – nezranenú – a ochotne s vami pôjdem.“ Aj keď tie slová opustili moje ústa, čudovala som sa, aké pravdivé sú. Koniec koncov, moje telo ešte stále ležalo v posteli v mojom byte. Avšak zdalo sa, že skutočné veci by mi mohli ublížiť, alebo nie?
Zlaté oči náhle zasvietili z tieňa za démonmi. Ligotali sa ako tvrdé kvapky predstavujúce vlčie oči. Jedno z viečok sa lenivo spustilo v žmurknutí a potom som videla ústa, na rozlúčku sa rozťahujúce do známeho, psieho úsmevu.
Úľava zaplavila moje údy. Iste, ak tu bol Brandon, znamenalo to, že Brystion a Robert nemôžu byť príliš ďaleko. Nakoniec som odolala nutkaniu pozrieť sa okolo seba, namiesto toho som sa naklonila ku Katy.
„Brandon,“ vydýchla som jej do ucha. Trhla sebou a ja som jej naznačila, aby bola ticho.
Démoni sa stále medzi sebou dohadovali. „Priprav sa na beh,“ zašepkala som. Katy prikývla, keď som sa posunula dopredu. Obzrela som sa na miesto, kde som videla vlka, ale zase bol preč. A potom údolím zaznelo vitie, ozývajúc sa trúchlivým chvením tancujúcim po zvuku huslí.
Prekvapene som počúvala, ako sa desivý duet prehnal za nami, zatiaľ čo démoni stuhli na mieste. „Melanie,“ zamrmlala som.
Vynorila sa z tieňa stromov, noty sa rinuli z jej nástroja v záplave strieborných iskier. Husle žiarili, opojná žiara prerážala hmlu a svetlo ju obklopovalo, zatiaľ čo hrala.
„Páni,“ povedala, kývnuc na mňa s potrasením svojich plamenných, zlatých vlasov. „Myslím, že meškáte.“
„Hovoril som vám, že nepríde sama,“ odsekol Hzule, pozerajúc na mňa. „Meškáme na čo?“
„Na nakopanie tvojho zadku,“ zahundral Robert zhora, kĺžuc dole, odlúčiac nás od démonov. Pozrela som sa okolo neho, Brystionove meno na jazyku, ale jeden pohľad anjela s vytasenými mečmi ma prinútil prehltnúť otázky. Toto je to, čo urobil.
Cigareta našpúlil ústa, akoby sa chystal povedať ešte niečo iné. Nakoniec pokrčila ramenami. „Och, seriem na to.“ Luskol prstami, závan páchnuceho dymu vybuchol z jeho dlane. Anjel sa pohol dopredu a ja som odstrčila Katy z cesty, vrčiac, keď ma menší, modrý démon schmatol zozadu za vlasy.
Zvuk meča pretínajúceho niečo mäsité sa prehnal okolo mňa, nasledovaný zastenaním. Veľká a chlpatá a vrčiaca guľa skočila do boja – záchranca Brandon.
Lok’tak Ogar!“ Démon, ktorý ma držal, mi zvrátil hlavu, odhaliac moje hrdlo.
„Víťazstvo alebo smrť,“ odsekla som na môjho väzniteľa chrapľavo. „Pre Hordu. A mimochodom, kričať bojovnícke pokriky z Word of Warcraft zabije celé to „hroziaca smrť“ očakávanie.“
Démon sa odmlčal. „Na akom si serveri?“ spýtal sa.
„Blackhand.“
„Čestné. Guilda?“
Nedokázala som si predstaviť, čo na tom, do pekla, práve teraz záležalo, ale udržovalo ma to pri živote. Veľmi rada by som vypľula celú svoju štatistiku o Warcrate, v prípade, že mi to kúpi pár minút navyše. „Hej,“ zakašlala som. „ElfhunterBitches.“
Zažmurkal a potom sa usmial a poklepal si po hrudi. „No do riti. Ja som TartBarbie. Undead, warrior.“
Zízala som na neho. „TartBarbie? Vážne? Ja som Baconator. Blood Elf, Warlock. Odviedol si dobrú prácu vtedy v noci.“
„Hej, som dosť úžasný.“ Obzrel sa cez rameno, uvoľňujúc ma. „Hej, keby som vedel, že si to ty, nikdy by som s týmto nesúhlasil. Choď.“ Štuchol do mňa koženou topánkou. „Poviem im, že si utiekla.“
Nemusel mi to hovoriť dvakrát. „Vďaka,“ povedala som ticho. „Niečo pre teba vymyslím, nejako.“
„Žiadne strachy.“ Žmurkol. „Uvidíme sa budúci štvrtok.“
Utiekla som k porastu stromov. Nebola som pripravená na boj a pokým sa ten prach aspoň trochu neusadí, nevidela som žiadnu skutočnú múdrosť v pobehovaní okolo. Krúžila som dokola tak ticho, ako som len mohla, pozorujúc Katy lezúcu z boja, ruka obtočené okolo Brandonovho chrbta. Povzdychla som si. Bolo postarané aspoň o jednu vec. Melanie bola stále zabalená v prachu, ale jej hudba sa nezastavila.
„Ale kamoš, ona je z Guildy. Nemohol som ju len tak zabiť.“ Hlas môjho démonského priateľa so zavrčaním preťal vzduch.  
Do riti. Čas vypariť sa. Prikrčila som sa za výbežok balvanu, rukami pohládzajúc mach. A potom moja tvár skončila v lístí, keď do mňa vrazil Hzule. Drobné pichnutia do mojich paží ma držali nehybnú.
„Pusť ma,“ zavrčala som, kopúc ho do holene.
„Na to je príliš neskoro. Mám dosť tvojich kecov. Seriem na peniaze.“ Jeho šupinaté pery sa rozšírili do posmešného úsmevu. „Mal by som zachovať športového ducha, malý zajačik? Dať ti desať sekúnd náskok?“
„Poondiaty bastard,“ vyštekla som, odrazu cítiac, akoby som mala plné ústa.
„Och, hovoríš tie najkrajšie lichôtky,“ zabublal. Sklonil tvár ku mne v posmešnej predzvesti bozku, jeho pazúrnaté ruky šmátrali po opasku na mojich rifliach. „Nebudeš nič cítiť.“
„Nie, ale ty budeš,“ vyhlásil za nami Brystionov hlas. Hzule ma odstrčil a ja som narazila, vykríknuc, ako moja hlava dopadla do skaly. So závratom som sa snažila vstať, aby som sa vyhla pošliapaniu. Moje videnie sa začalo rozmazávať.
„Ona je moja,“ Ion zavrčal, jeho forma sa ľahko preniesla do niečoho temného a zase späť. Rýchlo som zažmurkala, nadávajúc na moju neschopnosť sústrediť sa. Obkrúžili ma, nejako skončiac na zemi, inkubus udierajúce druhého démona do tváre.
„Nie na dlho,“ zachechtal sa Hzule. „Uvidí...“ Jeho slová boli ukončené bublavým smiechom, ako mu Ion rozdrvil priedušnicu. Mokrý, hrdelný zvuk a potom všetko stíchlo.
Moje oči sa vyvrátili, keď sa moje údy začali prudko šklbať. Napadlo mi, či nebolo niečo v neporiadku s mojim skutočným telom, alebo to bol vedľajší efekt toho, že som bola v Križovatkách ako Tieň.
„Mám ťa.“ Brystion ma objal okolo ramien a pevne si ma k sebe pritiahol, držiac sa, keď sa tras vystupňoval a potom zmizol. „Je mi to ľúto,“ zamrmlal.
Otočila som sa k nemu, hmla sa pomaly začínala dvíhať. Moje oči sa rozšírili. „Ježiši Kriste, Brystion. To on ti to urobil?“ Tmavo fialové škvrny boli rozptýlené po jeho lícnej kosti, cievy kričali oproti bledosti jeho kože.
Zažmúril okolo mňa, pobavený záblesk sa objavil v jeho očiach aj napriek ťažkým, opuchnutým viečkam. „No, dobre, nie všetko, zaútočil som naňho bez výzvy, takže všetko, čo mi spôsobil, je rana na predlaktí.“ Zodvihol ju bližšie k mojej tvári a ja som sa mykla pri pohľade na krvácajúcu ranu. Krv kvapkala, červená a živá, na moju košeľu. „Pokiaľ ide o to ostatné?“ Ironicky sa usmial. „Povedzme, že Moirin cvok má slušný úder, keď chce.“
„On ťa zmlátil?“ Studená zlosť krúžila v mojich žilách, môj vlastný osud náhle zabudnutý.
„Ak to tak chceš volať,“ odfrkol si Brystion, šúchajúc si zápästia. Boli červené a poškrabané – popálené od lán. „Preto mi trvalo tak dlho, kým som ťa našiel. Cítil som ťa okamžite, ako si prišla do Križovatiek, ale...“ Pokrčil ramenami, jeho pohľad žalostný. „Musel som presvedčiť Roberta. Za účasti vlkolaka a huslistky, mal by som dodať.“
Pochybovačne som si ho prezerala, prsty sledujúc opuchnutú hrču na jeho čeľusti. „Musíme ťa dostať k doktorovi alebo niečo – podľa toho, čo tu majú.“
Pokrútil hlavou a vstal. „Na to nie je čas. Ostatní na nás čakajú.“
„Neuvedomila som si, že aj Melanie a Brandon prídu. Myslela som si, že to budeš len ty a Robert,“ povedala som a trhla sebou, keď som stúpila na rozlámanú skalu. Chodidlá ma začali páliť.
„Keď som prišiel na to, kde si, Melanie povedala Brandonovi, že sme našli Katy a on s ňou uzavrel Zmluvu, aby vytvorila Dvere.“ Uškrnul sa. „Nemá dar anjelského hnevu, ale je niečo presvedčivé na tých ústach plných zubov, ktoré ťa prinútia o všeličom premýšľať.“
„Brandon uhryzol Roberta?“
„Len trochu. Zdalo sa, že to pomohlo.“ Brystion zakašlal niečo hnusné do svojho rukávu.
„A Katy?“
„Pozri sa sama,“ povedal, nežne sa usmievajúc, keď ma tlačil späť k previsnutým konárom, odhaľujúc čistinku. Dvaja démoni ležali mŕtvi v kaluži krvi a šupín, ale nebolo tam ani stopy po TartBarbie. Dúfala som, že sa dostal preč. Smrad síry stále visel vo vzduchu, ale už vyprchával. Katy sa krčila vedľa Brandona, opierajúc sa o jeho chlpaté rameno.
„Abby?“ Melanie prekĺzla okolo Roberta a Brandona, aby ma objala. Tvrdo ma udrela do ramena, opatrne manévrujúc, aby sa nedotkla krvi ma mojom rukáve. „Nabudúce mi proste zavolaj, ty idiot.“ Za ňou sa týčil anjel, nespokojnosť plnila jeho oči.
„Je mi to ľúto. Povedali, že ju zabijú, ak privediem niekoho iného.“ Prstami som prešla cez košeľu, akoby som mohla zotrieť tú krv. „Nie je moja,“ povedala som rýchlo, keď sa jeho oči zúžili.
„Veľká blbosť, čo si urobila,“ povedal Robert, utierajúc si meč do trávy. „Zvlášť po tom všetkom, o čom sme dnes hovorili.“
„Zistila som, že si pamätám veci lepšie, keď hlavou nenarážam do stien, vieš.“ Kľakla som si vedľa Katy, Brandon na mňa mimovoľne vyplazil jazyk vo vlčom smiechu. „Si v poriadku?“
„Hej.“ Venovala mi malý úsmev. „Ale ak vám to nevadí, myslím, že by som chcela ísť domov. Moja mama bude ako šialená, ak sa domov nedostanem pred večierkou.“
Nakoniec som odolala nutkaniu povedať jej „hovorila som ti to“. Po tom všetkom, na čo by to bolo dobré? Bola tu, aj keď spôsobom, ktorý by pravdepodobne radšej neopakovala. Melaniin pohľad preskakoval medzi Brystionom a Robertom. Jej oči sa stretli s mojimi a ona prikývla, zodvihnúc slák k husliam.
„To je výborný nápad, Katy. Myslím, že Hallows by bolo dobré miesto na pristátie, nie?“
„Ach, a čo ja?“ povedala som náhle. „Teda, myslím, že technicky stále spím v posteli.“
Brystion stuhol, pozerajúc na mňa. „Ty si kde?“
„Spím. Nemôžem cestovať cez Dvere priamo a nemohla som prísť na žiadny iný spôsob, ako sa sem dostať-“
„Hlúpe dievča,“ zavrčal. „Nie, nemôžeš ísť späť Dverami.“
„Prečo si na mňa naštvaný? Ty si ten, kto mi ukázal, ako sa to robí.“
„Možno, že by ste nás vy dvaja chceli oboznámiť so situáciou,“ povedal Robert, odkladajúc svoj meč do pošvy. „Strácame čas.“
„Už som ti o tom hovoril,“ odsekol Brystion na anjela. „Je Zasnívaná. Netrénovaná Zasnívaná. Podarilo sa jej preraziť cez svoje sny priamo do Križovatiek.“
„To nie je možné,“ uškrnul sa Robert, ale v jeho slovách bola pochybnosť.
„Vlastne,“ povedal Brystion, „je. Zasnívaní dokážu preniesť svoje sny do reality.“ Jeho pohľad sa stretol s mojim, odrazu temný a nepreniknuteľný. „Alebo aspoň svoju verziu.“
„Ehm?“ Melanie na mňa zažmurkala. Aspoň som nebola jediná, kto bol mimo.
„Je to Tieň,“ povedal inkubus. „Ale dostatočne reálny pre všetkých. Ak zomrie tu, zomrie tam. Ale v každom prípade, jej Tieň neprežije prechod do sveta smrteľníkov.“
Zachvela som sa. „No, to potom vysvetľuje, prečo nemôžem. Ako sa dostanem späť?“
„Budem ťa musieť vziať späť do Snívania,“ povedal. „Aj keď sa na to budem musieť dostať bližšie ku Križovatkám. Nemyslím si, že to dokážem urobiť z Pohraničia.“
„Predpokladáš, že ťa to necháš po tom všetko urobiť,“ zatiahol Robert.
Melanie prevrátila očami. „Nebuď taký blbec, Robert. Kto iný by to mal urobiť?“ Venovala mi kyslý pohľad. „Aj keby si niečo povedal...“
Robert náhle vyzeral veľmi unavene. Moiriono zmiznutie na ňom zanechalo oveľa viac, ako dával najavo. „Fajn. Aj tak toto potrebujem nahlásiť a Katy by sa mala dostať domov. Ale vy dvaja by ste sa radšej mali zajtra ukázať na súde kvôli pojednávaniu.“ Uprel pohľad priamo na Brystiona. „Zverujem ti ju pod ochranu,“ zamrmlal ticho. „Nenúť ma to ľutovať.“
Inkubus si zodvihol ruku k srdcu. „Na moju česť,“ povedal, jeho výraz bol náhle formálny.
„Stojí to za to,“ odfrkol Robert sucho. „Dobre, vypadnime odtiaľto.“ Ukázal na Melanie, ktorá začala hrať, vzduch sa trblietal čerstvou silou. Počas niekoľkých okamihov strieborný obrys zažiarili medzi obrysmi dvoch stromov. Pomáhajúc Katy na nohy, Robert ju podopieral a viedol ju ku dverám, tesne nasledovaný opatrným vlkolakom. Melanie na mňa naznačila ahoj, kývnuc na nás oboch hlavou predtým, než prekĺzla cez portál. Jej hudba sa vytratila spolu s Dverami.
„Si pripravená?“ Brystion obtočil prsty jeho zdravej ruky okolo mojej a vyrazili sme do porastu. Zadíval sa hore medzi stromy, očami šibúc po sporo osvetlenej oblohe, akoby videl niečo, čo som ja nedokázala. „Nebudem spochybňovať tvoje metódy,“ povedal nakoniec, „ale prečo si zišla z cesty?“
Moja tvár sčervenela. „Nechcela som. Cesta proste končila a ja som nevedela, ktorým smerom sa vydať. Snažila som sa robiť to, o čom si hovoril predtým a proste vycítiť cestu skrz.“
Jeho tvár zmäkla. „Nemohla si to vedieť.“ Skrčili sme sa pod skalnatým previsom, malý potôčik krištáľovej vody stekal dole. „Druhý Ľud používa Cesty, aby sa dostali na rôzne miesta alebo do rôznych svetov, dokonca iných rovín existencie. Keď cesta len tak náhle končí, znamená to, že si prišla k Dverám.“
„Nevidela som Dvere. Cesta proste skončila.“
Brystion zodvihol spadnutú vetvu stromu, aby som mohla prejsť pod ňou. „Tak sa to stáva. To je dôvod, prečo musíš byť taká opatrná. Spadneš z cesty, alebo zle odbočíš a nie je jasné, kde skončíš. Ako tak premýšľam nad miestami, myslím, že toto nebolo také zlé.“
„Až na démonov,“ dodala som sucho. „Aj keby som si priala, aby som so sebou mala topánky. Netušila som, že pôjdem na pešiu túru po lese.“ Trhla som sebou, keď som sa tesne vyhla niečomu modrému a tŕnistému.
„Chceš, aby som ťa odniesol?“ Pozdvihol na mňa obočie, jeho výraz hraničil s úškrnom.
Odfrkla som si. „Iba v prípade, že umieraš túžbou urobiť to. Som trochu roztrasená, ale myslím, že to zvládnem.“
„Hmm... no, úprimne povedané, len som hľadal zámienku, aby som mohol ohmatať tvoj zadok.“ Zažmurkal, zodvihnúc ma. „Boh vie, že by som zabíjal za odvoz.“
„Stavím sa, že hej.“ Chcela som protestovať, ale moje ruky mu skĺzli okolo krku. Tiež by som si to mohla užiť. „To je nejaký monokel,“ povedala som, ukazujúc na jeho oko.
„Vylieči sa to rýchlejšie, keď sa nakŕmim.“ Jeho ruky zovreli moje boky, ale nebolo to sugestívne, len mierne spýtavé. „A budem sa musieť nakŕmiť.“ Otrel sa mi o ucho. „Skoro. Vyplytval som posledný pozostatok svojej sily, aby som ťa našiel. Nebudem sa môcť dostať späť do tvojho sveta bez teba. Samozrejme za predpokladu, že sa chcem vôbec vrátiť,“ povedal sucho. „Vyzerá to, že sa veci zahrievajú trochu nepríjemným spôsobom.“
„Skoro som zabudla na to s kŕmením,“ povedala som, uvedomujúc si, že je to pravda. „Medzi Katy a všetkým ostatným. Nie, že by som vycúvala.“ Otočila som jeho hlavu ku mne, takže som mohla polapiť jeho pohľad, môj tón vážny. „Držím svoje slovo.“
Inkubove nozdry sa rozšírili. „Ja viem,“ povedal ticho. „Poďme.“
„Sme dosť blízko?“
„Áno,“ zašepkal, jeho ústa sa priblížili. Moje oči sa zatvorili pri dotyku a chuti jeho jazyku, keď sa kĺzal po mojom. Odklonil sa a Križovatky sa prepadli do tmy.

14 komentářů: