středa 11. prosince 2013

Pohladenie temnoty - 11. Kapitola




Túžba naplnila moje brucho, elektrická a živá. Teplá... taká teplá, tak sakramentsky horúca. Čokoľvek som si myslela, že robím, vyfučalo mi to z hlavy vo chvíli, keď jeho jazyk vtrhol do mojich úst. Žiadny sex? Čo som si do šľaka myslela? Ticho som zastonala, nízko v krku, keď sa jeho ruka zodvihla, pohladiac ma po brade, uchopiac moju bradu. „Tak... iné,“ zalapala som po dychu, cítiac, ako sa jeho ústa rozširujú do úsmevu.
„Áno,“ zavrčal, hryzúc do mojej spodnej pery, predtým, než sa odtiahol. Jeho oči boli teraz lemované zlatom, blčali túžbou. Jeho ústa sa mi obtierali po tvári, jeho ruka sa posúvala po zadnej časti hlavy. „Pretože si si to vybrala... vybrala mňa. Nemôžem si pomôcť, aby som nereagoval.“ Vsal moje ucho.
„Kristepane,“ zamrmlala som chrapľavo. „To znie ako dialóg z dvojhviezdičkového porna. Niet divu, že si bol predtým taký domýšľavý.“
„Je to dar.“ Usmial sa a zodvihol ma na stôl. Moja šálka sa s rachotom rozbila, ale sotva som to vnímala. Moja sukňa sa zdvíhala hore po nohách, keď mi rukami zovrel zadok. „Prinesiem ti absolútne potešenie na oplátku za to, čo mi dávaš.“ 
Zachvela som sa, moje boky sa zodvihli, aby sa stretli s jeho, horúčava mi pulzovala medzi stehnami. „Toto robíš ty?“ Dolná polovica môjho tela bola pod ním. Niekde vzadu v mojej mysli stíchol varovný zvonček. Bolo toho príliš veľa, príliš rýchlo, ale ach, bolo to také dobré...
„Niečo z toho,“ priznal Brystion, narážajúc do mňa. Jeho ústa opäť prikryli tie moje a na chvíľu som nestála o nič, len o chutnú vec, ktorú robil s prstami, keď preskúmavali vnútornú stranu môjho stehna.
„Myslela som, si, že tento druh vecí sa deje, len keď spím.“
„Zvyčajne. Môžem počkať,“ povedal ticho, odťahujúc sa odo mňa, zlato v jeho očiach pohasínalo. „Ak tomu dávaš prednosť.“
„Je to len trochu rýchlo. Nie, že by som po tom netúžila,“ dodala som rýchlo. „Ale môj posledný... vzťah s mužom z Druhého Ľudu naozaj nedopadol dobre.“ Ak sa to tak vôbec dalo nazvať, dodala som ticho. Skôr to bolo ako byť živý bufet s krvou. „Nebolo to ani o Zmluve. Ale toto... toto... Bože, Ion, nikdy som necítila nič podobné.“
Prikývol, ironicky skrútiac ústa. „Snáď trochu dvorenia?“
„Aspoň na chvíľu.“ Prikývla som, štipnúc ho do brady. „Nevadí mi to na noc alebo dve, ale ak je toto aspoň trochu trvalé...“
Povzdychol si, jeho oči sa ponorili do čiernej. „Rozumiem, ale nemôžem viac čakať. Nemusíme mať sex, ale potrebujem sa nakŕmiť. Tu alebo v Snívaní, na tom nezáleží. Ale ak nie od teba, potom od niekoho iného.“
„Dnes večer,“ sľúbila som, pozerajúc na hodiny. Bola skoro 1:00 poobede. „Daj mi čas aspoň do večera. Musím si na to zvyknúť, to je všetko.“
„Nevyzerá to, že by si si potrebovala zvykať, pusinka,“ zavrčal Robertov hlas chladne od dverí. Anjel sa oprel o zárubňu, horná pera skrútená v odpore.
Trhnutím som napravila sukňu, keď sa Brystion odtiahol, ignorujúc červenanie sa na mojich lícach. „Už ti niekto niekedy povedal, že je slušné zaklopať?“
„Už ti niekto niekedy povedal, že by si nemala nechávať dvere odomknuté?“ Robertove ramená sa napriamili s jednoznačným úmyslom. Bol tu kvôli obchodu a ostrosť jeho pohľadu pripomínala sovu číhajúcu na myš.
Anjel bol bez krídel, mal na sebe obyčajný, civilný odev. Náznak peria sa zakrádal cez okraje kabátu ako hrebeň strieborných kolibríkov a meč na jeho boku pohmkával zvláštnou hrozbou.
Moja čeľusť klesla pri žiare jeho slov, počúvajúc najhoršie z mojich obáv, ktoré sa na mňa odrazu vrhli. „A ty si poondiata kráľovná Anglicka alebo čo? Čo ti dáva právo len tak sem vtrhnúť?“ Venovala som pohľad inkubovi, ktorý zostával stoicky pokojný. „Mám dovolené mať súkromný život, vieš.“
„No, mal som pre teba novinku. Vlastne o Moire. A myslel som si, že by si to možno chcela vedieť, zatiaľ čo ty tu rozťahuješ niekomu nohy, niekto sa vlámal do Pitu.“
„Čože?“ Stuhla som.
„Hej. Dvere boli dokorán a zadné dvere vyzerajú, akoby ich niekto vykopol. Je tam poriadny bordel. Ale zjavne si bola uprostred niečoho dôležitého, tak ťa nechám sa k tomu vrátiť, čo?“
„Je Katy v poriadku?“ vyštekla som.
Anjel sa zamračil. „Kto je Katy? Všade bolo prázdno. Myslel som si, že to len-.“
Čokoľvek, čo chcel povedať, zaniklo v tieni môjho konania, keď som vyskočila na nohy a vybehla z dverí, Brystion mi bol v pätách. Dvere do skladu viseli na pántoch. Zlovestne škrípali, keď som okolo nich prebehla, všimnúc si rozvírené papiere všade. Vyzeralo to, že niekto v chodbe prevrhol škatuľu plnú papierov a tie boli roztrúsené pred dverami do Moirinej kancelárie. Smrad síry visel vo vzduchu ako miazma starých vajec a skvele dopĺňal smrad plesní a prachu.
„Katy? Katy!“ Nikto sa neozval a nevidela som žiadnu známku po prítomnosti dievčaťa, až na lokňu jej blond vlasov, akoby ich niekto vytrhol počas boja. Vkĺzla som za pult. Môj iPod ležal na zemi, stále statočne spustený, aj napriek tomu, že reproduktory boli vytrhnuté zo steny.
Moje nohy sa podo mnou náhle podlomili. „Je preč,“ povedala som, nejako sa domotajúc k jednej zo stoličiek, predtým, než som sa zrútila, moja hlava sa točila šokom.
Brystion vystrčil hlavu z dverí a pozrel sa na ulicu, vyslúžiac si zvedavý pohľad od okoloidúcich. „Možno utiekla.“
„Možno si mal byť návnada pre Moirinho Prostredníka, zatiaľ čo tvoji diabolskí príbuzní zničili toto miesto.“ Robert vypustil z úst, krútiac hlavou, aby si ju prečistil. „To je síra. To znamená démonov.“ Zamračil sa na Brystiona. „Veľa démonov.“
„To je blbosť,“ odsekla som.
„Je? Kto hovorí, že toto neplánoval celú dobu?“ Robertovi sa rozzúrene leskli oči. „Spomínam si na určitého Požierača snov, ktorý ťa sľuboval nechať na pokoji a odísť z mesta.“
„Nedokážem si predstaviť, kde si niečo také počul,“ vložil sa do toho hladko Brystion. „Nič také som nepovedal. Povedal si mi, čo si chcel, ale ja som nikdy nepovedal, že to urobím.“ Posadil sa vedľa mňa, na tvári lenivý úškrn. „Nie je moja chyba, že si si to nesprávne vyložil.“
Pozrela som sa na oboch. „Mohli by sme, prosím, vynechať tieto kecy a sústrediť sa na to, čo máme v ruke? Môžete zo seba vymlátiť dušu aj neskôr.“ Ignorovala som kyslé výrazy. „Nemám čas na hladkanie niečieho ega. Musíme nájsť Katy a uistiť sa, že je v poriadku.“
„Stále tvrdím, že utiekla,“ zapremýšľal Brystion. „Prečo by po nej vlastne išli?“
Pokrútila som hlavou. „Ja neviem. Nedáva to žiadny zmysel. Nevzali nič, čo by som mohla vidieť.“ Postavila som sa na nohy a začala prechádzať popred dvere, zatiaľ čo dvaja muži pokračovali vo vymieňaní si ostrých pohľadov. Rýchla kontrola s Robertom potvrdila, že nevidel nič prichádzať cez Dvere z Križovatiek, ale existovali aj skryté cesty a Očarenie nad polovicou mesta, takže to nemuselo nič znamenať. Odkopla som kus knihy z cesty, mračiac sa, ako som zbadala niečo ostré. Sklonila som sa, aby som si to prezrela, moja krv sa premenila na ľad, keď som zodvihla svoju menovku.
Bez slova som ju podržala pred Robertom. Zadíval sa na ňu. „Čo je to?“
„Nechceli Katy,“ povedala som, môj hlas hrubý. „Išli po mne. Mala na sebe moju menovku.“
Bryston sa na mňa pozrel. „Dala si jej svoju menovku? Brilantné.“
„Ako som to, do pekla, mala vedieť? Vidíš tam na dverách oznámenie pozývajúce démonov, aby uniesli výpomoc? Do riti. Mali sme byť tu dole!“ Prechádzala som sa cez prednú časť obchodu, naštvaná na neho, naštvaná na seba. A vydesená.
„Nie je to tvoja vina,“ povedal inkubus ticho.
„Nie, nie je,“ zavrčala som. „Ty si ten, ktorý sa musel pokúšať získať všetko z mojej ženskej jemnosti.“
„Nevidel som, že by si sa bránila.“ Jeho oči sa na chvíľu rozšírili a potom sa odvrátil.
Zabuchla som dvere, zamkla ich a obrátila na nich oznam o tom, že je zatvorené. Zosúvajúc sa dole po stene, zhodnotila som miestnosť. Jedna stolička na sedenie bola rozsekaná na kúsky, čalúnenie bolo vyvrátené po celom koberci. Bože, čo poviem Brandonovi?
„Prečo by išli po mne?“ rozmýšľala som nahlas.
Robertova horná pera sa stočila a on sa s neľudským pôvabom pohol smerom k Brystionovi. „Sakramentsky dobrá otázka. Pozrime sa na to, čo ten Požierač snov vie. Alebo ešte lepšie, myslím, že ho zoberiem so sebou do Súdnej siene.“
„Aké sú obvinenia?“ odsekol Brystion.
„Sprisahanie s cieľom uniesť Protektorku, samozrejme,“ povedal Robert so zničujúcim úsmevom. „Jasne si zneuctil Moirinho Prostredníka v snahe zviesť ju, aby ti pomohla.“
„Blbosť.“ Odstrčila som anjela stranou. Alebo sa o to pokúsila. Bolo to ako snažiť sa použiť plastovú lopatu na rozsekanie tehlovej steny a asi rovnako účinné. „To nič nevyrieši. Myslela som si, že sme sa snažili zistiť, kde je Moira. A Sonja,“ poopravila som sa, pozrúc sa na jej brata.
A teraz aj Katy, štuchol do mňa môj vnútorný hlas. Trhla som sebou. „A Katy,“ povedala som potichu. „Nechápem, ako nám zatknutie nniekoho pomôže. Okrem toho sme zistili niečo o zmiznutých sukubách... a možno Moire.“
„Ale?“ Robert sa na mňa zamračil, keď som mu hovorila o Moirinom obraze v galérie a o tom, ako sa Sonjina maľba začala meniť. „A ty si myslíš, že s tým má Topher niečo spoločné?“
„Neviem. Nevidela som ho od tej noci a nezdvíha telefón. Ale niečo nie je v poriadku s tými obrazmi. Nemyslím si, že by Charlie niečo spomínala o tom, kde bol jej obraz vytvorený?“
„Nie, na nič si nespomínam.“ Potriasol hlavou, jeho prsty sa zamyslene pohli k rukoväti meča. „Možno máš pravdu o tom spojení, aj keď rozhodne neviem ako.“ Pochmúrne vrásky na jeho čele sa vyrovnali. „Urobil som nejaké diskrétne vyšetrovanie pozdĺž Križovatiek. Moira nie je vo Faerii, aspoň podľa toho, čo vieme. Alebo kdekoľvek inde, keď už na to príde.“
„A ty si nemyslíš, že proste len tak odišla? Išla na dovolenku?“ Brystion sa pretiahol z dverí do skladu. „Bohovia vedia, že keby som sa mal pozerať každý deň na tvoj škaredý xicht, tiež by som chcel odísť.“
„Nie, ona by neodišla,“ odsekol anjel. „Nie bez toho, aby mi o tom povedala.“
„Ale, Robert... ona odišla,“ podotkla som. „Pripichla odkaz na dvere a odišla.“ Pozrela som sa na Brystiona, pretočiac na neho oči. Nič také ako mávať červenou vlajkou pred býkom. Alebo v Robertovom prípade, býkom s rohmi, ktoré strieľali ražou päťdesiat. A mal plameňomety pod kopytami.
Robertove nozdry sa rozšírili. Zhlboka sa nadýchol. „Je to formálne vyšetrovanie. Zajtra máme stretnutie vo Faerii, aby sme prediskutovali ten problém,“ povedal nakoniec. „Nie je to oficiálne Sedenie, ale potrebujem, aby si tam bola a prezentovala akékoľvek informácie, ktoré máte. Možno nám to pomôže, aby sme mali s čím pracovať. Dovtedy zoberiem tuto tvojho kamoša do väzby.“
„A kde máš armádu, cvok?“ Brystionova čeľusť stvrdla.
„Tam.“ Robert ukázal na skladovacie miestnosti, kde sa náhle zjavila ďalšia Nebeská bytosť. Objavil sa tam svalnatý anjel, blokujúc akúkoľvek cestu na únik. „Bolo by to jednoduchšie, keby si proste spolupracoval, vieš.“ Robertov hlas bol arogantný, vyzývajúc Brystiona, aby niečo urobil.
„Príliš výhodné.“ Inkubus vyceril zuby na nového prichádzajúceho, anjel mu to oplácal rovnako, zachytávajúc Brystionove ruky za jeho chrbtom. Brystion s ním nebojoval, ale videla som začervenanie na jeho tvári a ostrý pohyb zápästia, keď mu ich zaväzoval. Jeho pery boli zovreté v uštipačnom pobavení, ale nebolo nič smiešne na tom pohľade alebo spôsobe, ako mnou prešiel bezmocný hnev.
„Ale to nedáva žiadny zmysel! Pomáhal mi.“ Buchla som rukou po jednom komíne kníh a trhla sebou, keď sa spodná polica zrútila pod tou ranou.
„Vie príliš veľa, to v prvom rade. Nemôžem mu dovoliť len tak šíriť reči zatiaľ, čo je Moira preč.“
„Všetko to robíš len preto, aby si si zachránil vlastnú kožu.“ Nedobrovoľné syčanie sa pretískalo pomedzi Brystionove zuby, keď druhý anjel trhol lanom.
Veci sa vymykali kontrole rýchlejšie, než by sa mi páčilo. Ako Ďaleko to zájde? Zhlboka som sa nadýchla. „Nemôžeš,“ vyhŕkla som. „Som jeho Prostredník.“
Miestnosť stuhla, všetci traja muži na mňa pozerali, akoby mi narástla tretia hlava. Brystion zavrel oči, akoby som ho zavrhla.
„Čo si to práve povedala?“ Robertov hlas bol chladný. Jeho pohľad ma priklincoval k podlahe.
Zodvihla som naňho bradu. „Som jeho Prostredník.“
„Dokáž to. Ukáž mi Zmluvu a nechám ho ísť.“
Bezmocne som naňho pozerala. „Nemáme. My... ehm.... sme to urobili náhodou. Keď sme sa... dotkli.“
„Bez pochyby,“ uškrnul sa anjel. „Myslím, že táraš kraviny. Žiadna Zmluva, žiadna dohoda. Alebo môžeš to zajtra vysvetliť na pojednávaní, aj keď pochybujem, že by bola rada, keď to bude počuť.“
„O koľkej je výsluch?“ Moje srdce pokleslo. Nemala som spôsob, ako sa na toto pripraviť, žiadny spôsob, aby som sa dozvedela, čo by Moira chcela. Rozhodne som nemala žiadnu moc nad rozsudkom Dvora, nieto nejaký skutočný vplyv na súd Faerie. Bola som v prdeli. „Čo Katy? Zatiaľ, čo ste tu vy mali svoju malú hádku, ona môže byť na pol ceste bohvie kam.“ Vlna viny prešla mojou hruďou. Brandon nebude veľmi nadšený.
„Okamžite to nahlásim,“ súhlasil Robert. „Tak veľa démonom by malo byť ľahké nájsť, zanechávajú za sebou stopu.“
„Hej, vy chlapi ste skvelí stopári,“ povedal Brystion. „Zrejme máte veľmi dobrý prehľad o ľuďoch.“
Anjel po ňom strelil smrtiacim pohľadom.
„Chcem ísť s nimi,“ povedala som, prerušiac to, čo sa zdalo byť ďalšou verbálnou masturbáciou. „Nemôžem tu len tak sedieť. Potrebujem niečo robiť.“
„Nikam nepôjdeš.“ Robert si založil ruky. „Pošlem niekoho, aby tu dnes strážil a niekoho, kto opraví škody, ale ty neopustíš svoj byt, jasné? Ani kvôli Trhu. Existuje príliš veľa neznámych, chcem ťa niekde, kde ťa môžem sledovať.“
„Vlastne s ním v tomto súhlasím,“ zamrmlal inkubus. „Peklo konečne zamrzlo.“
„Už stačilo.“ Robert luskol prstami. Brystion zavrčal, keď sa iná nebeská ruka zakvačila za jeho rameno a ťahala ho späť do skladu. Sledovala som ho, strasujúc Robertove zovretie na mojom zápästí. Bezmocne som sa pozerala, ako tí dvaja prekĺzli cez bránku do záhrady, náhle trblietanie zamorilo moje oči, sprcha strieborného mrazu pokrývala trávu.
Určite zamierili k Dverám, pomyslela som si trpko.. Križovatky boli jediné miesto, kde som ich nemohla nasledovať. Obrátila som sa na Roberta, nedbajúc na meč na jeho boku. „Nerozumieš tomu, ty hajzel. On potrebuje pomoc. Deje sa ešte niečo-“
Anjelove ústa sa stiahli do linky, keď opatrne obtočil ruku okolo mojej. „Máš pravdu. Je. A pokým sa toto nevyrieši, pusinka, takto to proste bude. Netuším, aký druh malej dohody máte medzi sebou, ale môžem ťa uistiť, že Súd nebude pobavený.“
„Mohol si sa proste spýtať,“ povedala som. „Neurobila som nič zlé a ty nemáš žiadne právo správať sa ku mne takto.“
Zadná strana mojej hlavy narazila do tehlovej steny s neočakávanou divokosťou a ja som vykríkla. Robert sa naklonil, jeho nos sa mi obtieral o tvár. Bol to čin milenca, ale nebolo nič romantické na tom, ako sa jeho prsty zaborili do môjho ramena. „Počúvaj, dievčatko,“ vydýchol, odsekávajúc slová. „Zistím, čo za hru tu hráte, a keď to zistím...“ Odtiahol sa, priklincujúc ma pod vlnkou modrej zlosti. „Ak zistím, že si zradila Protektorku, vymaľujem steny v Hallows s tvojou krvou.“
Posunula som sa, dokonca som zvažovala, že by som ho nakopla do gulí, ale musel zbadať niečo v mojom výraze, pretože vykĺzol mimo môj dosah. „Skús to.“ Dychtivo sa usmial na moju ruku. Srdce mi udieralo a v ďalšej sekunde som sklopila svoj pohľad. Nie som hlúpa.
„Myslel som si, že nie .“ Odmlčal sa. „Trvám na tom, aby si ostala po zvyšok dňa na poschodí. Pre tvoju vlastnú bezpečnosť, samozrejme.“
„Samozrejme,“ zavrčala som späť. „Čo Brystion?“
„Inkubus už nie je tvoja starosť. Pre vás oboch bude lepšie, ak urobí to, čo som povedal...“ Robert ma ľahostajne sledoval, posmešne mával jednou rukou, keď sme mierili ku schodom do môjho bytu. „Teraz choď. Zajtra po teba pošlem Charlie, aby ťa zobrala do Súdnej siene. Možno ak si pohovoríš s elfami o spolupráci, môžeš tak predísť akýmkoľvek ďalším.... nepríjemnostiam.“
„Nie som väzeň, Robert,“ povedala som kyslo.
„Ešte nie,“ súhlasil. „Ale myslím, že sa to zmení.“ Postrčil ma ľahko dovnútra, dvere sa za mnou zabuchli s účelovosťou väzenskej cely.


16 komentářů:

  1. Moc děkuji za překlad!

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc, už aby byla další kapitola, takhle to napínat a nemohl by být důkazem o smlouvě dotykem právě ten jednorožec?

    OdpovědětVymazat
  4. Robert je potvorák :-(. Jsem zvědavá jak se to vyvine. Díky moc.

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat