sobota 7. prosince 2013

Pohladenie temnoty - 10. Kapitola




„Už bolo načase, že si sa ukázala.“ Katy sa na mňa mračila z verandy pred Pitom. „Ideš neskoro.“ Bola rozložená na schodoch verandy s nevinným úsmevom tínedžera.
„Nie je to tak, že by tu bol rad ľudí okolo celého bloku, aby si kúpili knihy, ktoré nikto nechce, však?“ odsekla som, vopchajúc ruku do vrecka pre kľúče na odomknutie predných dverí, žonglujúc so zvyškom môjho sendviča v rukách. „Mala som niečo, čo som musela urobiť. Stáva sa.“
„Ale mám otázky a ja,“ jej hlas sa stíšil, keď zbadala Brystiona, oči sa jej zväčšovali. „och, ospravedlňujem sa. Neuvedomila som si, že máš hosťa.“
Prevrátila som očami, keď sa na ňu inkubus zoširoka usmial, dostávajúc ju do snového druhu ticha. Z nejakého dôvodu ma to nedráždilo ani zďaleka tak, ako som si myslela.
Dvere sa so zavrčaním otvorili, dolný roh odutý z vlhkosti. Podstavila som ich hromadou starých kníh a povzdychla som si, keď sa okolo prehnal vánok, odplavujúc vôňu prachu. „To by malo stačiť.“ Zamierila som k pultu, púšťajúc sa do organizovania tých pár vecí, ktoré pre mňa Charlie nechala z predchádzajúceho dňa. 
Chichot Katy sa šíril spredu a ja som sa pozrela cez hromady, aby som ju videla, ako sa usadila na jednu zo stoličiek na čítanie, visiac na čomkoľvek, čo jej Brystion hovoril. Odkašlala som si a ukázala k zadnej časti obchodu, keď som zachytila jeho pohľad.
„Myslím, že to je narážka pre teba,“ povedal, žmurkajúc na ňu.
„Nepreháňaj,“ zamrmlala som.
Katy sa vliekla k pultu, kniha básní odpočívala v ohybe jej paže. Vykračovala si takým štýlom, ktorý by prinútil chlapa plakať, všetko to pohojdávanie bokmi a krútenie zadkom a dlhé nohy a krátke šortky. Prehnal sa mnou jemný záchvev závisti a ja som sa zamračila. Čo sa to so mnou, do riti, dnes deje?
„Páčila sa ti kniha?“
Pokrútila hlavou, položiac knihu jemne na pult. „Vôbec som to nepochopila. Nie je tu nič o štvrtej Ceste.“ Jej oči sa rozhorčene zúžili. „Myslím, že si mi tú knihu dala, aby si sa ma zbavila.“
„Vôbec,“ zamrmlala som, nejako sa mi podarilo udržať si vážnu tvár. „Úprimne povedané, informácie o tom, ako sa dostať do Križovatiek, sú skutočne tam... stačí na to prísť.“
„Klameš.“
„Nie, v skutočnosti nie.“ Brystionov temný hlas skĺzol za nami vo vlne hodvábnej túžby. Moje nohy sa v reakcii začali chvieť a bola som veľmi rada, že mám na sebe dlhšiu sukňu. Katy nadskočila, jej sánka padla, ako sa otočila, hľadiac na neho, jasne ovplyvnená ruchom moci rovnako ako ja.
„On... ty... si z Druhého Ľudu,“ vydýchla nakoniec.
„Ding, ding! Máme víťaza!“ Dôrazne poklepal na pult.
„Ale... myslela som si.... myslela som si, že sa môžeš objaviť až za štyri Hodiny.“
„Potom si si myslela zle.“ Pobavene na mňa pozrel. „Kde si ju našla, Abby? Je ešte viac nevšímavá ako ty.“
„Hovoríš tie najromantickejšie veci,“ povedala som, líca sa mi začervenali. „A ty si somár. Choď čakať do skladu. Vrátim sa o chvíľu.“
Jeho oči sa rozžiarili zlomyseľným zábleskom, keď sa vliekol okolo nás, jedna ruka sa natiahla poza neho, aby sa dotkol môjho boku. Zmätene som si odfrkla, keď zmizol v sklade.
Katy si prekrížila ruky. „Je to skutočný blbec, vieš o tom? Máš na viac.“
„To mi už bolo povedané.“ Zamyslene som sa na ňu pozrela. „Vieš, ako sa robí výmena?“
Zmätene zažmurkala. „Jasné. Prečo?“
Hodila som po nej svoju menovku. „Na najbližší pár hodín budeš mnou. Myslíš, že to zvládneš? Berieme len hotovosť, takže by to malo byť jednoduché.“
„Čože, viesť obchod, takže môžeš odísť a užívať si s tým chodiacim orgazmom?“
„To som počul,“ rozliehal sa zozadu kyslý hlas. Nasledovalo ticho a potom povzdych. „Aj keď je to pravda.“
„Myslím, že dostaneš tú lepšiu časť dohody,“ zamrmlala som. „Ale mám pár vecí, ktoré musím urobiť, a touto cestou obe získame, čo chceme.“
Založila si ruky. „A čo z toho budem mať ja?“
„Čo chceš. Stráž pre mňa obchod teraz a ja ťa večer zoberiem do Hallows.“
„Vážne?“
„Čestné skautské,“ sľúbila som a snažil sa neobzrieť cez rameno. „Vlastne, Brandon sa na teba pýtal.“
Jej líca sa rozšírili pri úsmeve. „No, v tom prípade...“ Pripevnila si menovku na košeľu a usmiala sa. „Ahoj, moje meno je Abby. Môžem vám s niečím pomôcť?“
„Perfektné. Tu máš.“ Vytiahla som iPod z kabelky a napojila ho na reproduktory. „Je... ehm... začarovaný. Len mu povedz, čo chceš počúvať a on to pre teba zahrá.“
„Páni.“ Úsmev jej rozžiaril tvár. „Toto je super.“
Zamierila som dozadu, kde predtým zmizol Brystion, keď sa cez ozvučenie rozozvučala skladba „Crazy Bitch“ od BuckCherry. Možno nie najlepšia cesta ako nalákať zákazníkov, ale nemohla som sa sťažovať. „Len ma zavolaj, ak niečo budeš potrebovať, inak, ceny sú v knihách.“
Zamávala, rozhojdávajúc boky, keď zamierila k pultu. Dosť dobré.
Brystion sa opieral o rám dverí, keď som prešla do skladu. „Zabávaš sa pri podopieraní steny?“ Previala som okolo neho, odvracajúc od neho oči.
„To je život,“ povedal mierne. „Kde je tá kancelária?“
„Tadiaľto.“ Viedla som ho po vyblednutej chodbe, okolo malej kúpeľne, do Moirinej kancelárie. Pred dverami som váhala, akoby som stále mohla vidieť ten pergamen pripichnutý na dverách.
„Prepáč,“ zamrmlala som na Brystiona. „Normálne sem nechodím.“ Pozrela som sa na neho, prekvapená, keď som videla niečo ako sympatiu v jeho očiach. Krútiac hlavou nad svojou pochabosťou, som rýchlo bokom vrazila do dverí, aby sa otvorili.
Moirina kancelária bola taká, ako som si ju pamätala. Pergameny boli úhľadne poukladané na stole, rámované operenými brkami a fľašami atramentu. Krištáľová olejová lampa bola na strane. „Je tak trochu zo starej školy,“ povedala som, udierajúc po vypínači hneď za dverami. „A nemá nijako zvlášť rada technológie.“
„Vyzerá to tak.“ Brystion začal ňuchať okolo knižnice, odfúkajúc prach nasadaný na viazaní. „Nič zaujímavé.“ Zamračil sa. „Naozaj si myslíš, že toto je miesto, kde bol situovaný ten obraz?“
„Nemôžem to povedať s istotou, ale viem, že som videla vypínač na stene. A kto vie, kedy bola tá vec namaľovaná? V rohu nebol žiadny dátum.“ Pokrčila som plecami. „Všetko, čo viem, je, že to mohlo byť namaľované potom, ako som sem prišla alebo pred desiatimi rokmi.“
Zavrčal a presťahoval sa na druhú stranu miestnosti, prezrieť si niektoré z keltských gobelínov visiacich na stene. Opatrne som začala listovať v papieroch na Moirinom stole, odkladajúc bokom zoznam zásob a majetkové hodnotenia. Niečo ostré ma pichlo do prsta. „Au,“ zasyčala som, dávajúc si špičku prsta automaticky do úst.
„Si v pohode?“
„Hej, len som sa na niečom porezala. Nie je to hlboké.“ Vytiahla som uvoľnený zväzok pergamenu a sledovala, ako sa hromádka pod ním zosypala. Rám obrazu ich nasledoval.
„Čo je to?“ Brystion opatrne zodvihol sklo, odstraňujúc potrhanú, čierno-bielu fotografiu z rozbitého rámu. Dívali sme sa na ňu, naše čelá sa dotýkali.
„To je Moira,“ povedala som. Bolo zrejmé, že spred niekoľkých rokov. Bola oblečená v tradičných viktoriánskych šatách s nazbieranými rukávmi. Jej bystré oči a špicaté uši na nás vykúkali spod módneho klobúka. „Z konca devätnásteho storočia, hádam. Ale kto jej toto?“
Vedľa nej stál krásny muž, elegantný vo svojom obleku a cylindri. Jednou rukou v rukavici majetnícky držal tú jej. Brystion obrátil fotku. „Maurice a Moira na móle. Marec, 1896.“ To tam bolo napísané Moiriným delikátnym rukopisom.
„Hm. Vyzerá to ako jej vlastná variácia promenády za umeleckou galériou,“ povedal.
„Môže byť. Je tu už nejaký čas. Vyzerá to tak, že aj Maurice, čokoľvek sa mu stalo.“
Bystion po mne strelil pohľadom. „Čo tým myslíš?“
„Podľa Charlie a Roberta zmizol nie príliš dlho predtým, než som prišla do Portsmythu. Predpokladajú, že on a Moira sa pohádali.“
„To je veľa zmiznutí vo veľmi krátkom čase,“ podotkol inkubus. „Niekto ho hľadal?“
„Ja neviem. Ani o ňom nič neviem. Len jeho meno.“ Obzrela som sa na obrázok. „Moira o ňom dokonca ani nehovorí.“
Ťažko si povzdychol. „Rovnako, ako nenávidím čo i len pomyslenie na to, myslím, že budeme potrebovať, aby sa Robert zapojil. Vecí sa začínajú pomerne rýchlo rúcať. Ak chceme dať všetky kúsky dokopy, mali by sme ho pravdepodobne zapojiť.“
Prikývla som, zívajúc. „Najskôr zistime, či sa nám podarí nájsť tú dodávku. Potom budeme mať niečo pevné, o čo sa oprieť. A možno si zdriemnem,“ dodala som. „Neviem ako ty, ale ja som sakramentsky unavená.“
„To je pochopiteľné. Byť dlhodobý Prostredník je tvrdá práca.“ Jeho tvár bola zamyslená. „To vyčerpá väčšinu zo smrteľníkov.“
„Hej, som dosť hladná.“
Pochybovačne sa na mňa pozrel. „Si dosť chudá, ak sa ma pýtaš.“
„Spôsob, ako prinúť dievča cítiť sa dobre, kamoš. Vždy som bola chudá. Tanečnica, pamätáš? Sakra,“ odfrkla som si, „posledné dni jem ako prasa.“ Môj žalúdok sa pri tom pomyslení hlasno ozval. „Aj keď sa nezdá, že by na tom nejako záležalo, jednoducho nedokážem pribrať.“
Venoval mi ustarostený úsmev, pevný a ostrý na okrajoch. „Je nebezpečné byť Prostredníkom,“ povedal stroho. „Je v tvojej povahe dávať, až neostane nič.“ Díval sa na mňa, oči bez mihnutia, zlatý lesk na okrajoch.
Cítila som, že mi horí tvár. „Ach, môžeš tu na chvíľu počkať? Idem hore a prinesiem svoj počítač, takže sa môžeme pokúsiť vystopovať Silných sťahovákov.“ Prehnala som sa okolo neho na chodbou k zadným dverám bez toho, aby som čakala na odpoveď.

Jednorožec bol opäť v mojej zásuvke so spodnou bielizňou.
„Kto ťa vlastne pozval?“ Zodvihla som ho, zachraňujúc ho pred ružovými nohavičkami obalenými okolo jeho tváre. „Perverzák,“ zamrmlala som, ignorujúc jeho trochu zlovestný výraz, keď som ho položila späť. „Pokračuj.“ Šuchla som doňho a s počuteľným cvaknutím zavrela zásuvku. Toľkokrát, koľko som ho tam našla za posledné dni, by si človek myslel, že budem múdra a dám tam zámok. Dokonca som presunula svoju bielizeň do hornej zásuvky, ale to prekliate stvorenie sa dostalo dokonca aj tam.
Zamával na mňa fúzami a odklusal, predtým, než zmizol pod posteľou. Divné stvorenie, vážne, ale kto som ja, aby som o tom pochybovala? Kým sa mi držal z cesty, mohli sme byť na chvíľu spolubývajúci. Do šľaka, vedela som, že pod mojou škatuľou sa hromadila hora malých jednorožcích hovienok, ale pokým nesmrdeli, nebudem sa na ne pozerať príliš z blízka.
„To je trochu arogantné, nemyslíš?“
Vyskočila som, otáčajúc sa, aby som videla Brystiona opierajúceho sa o rám dverí. Pozeral sa na nohavičky s prefíkaným úsmevom, natiahnuc sa, pohladiac kľučku dverí so sugestívnym vírením. „Myslel som si, že som tu kvôli obchodu. Ale myslím, že je obchod a obchod.“
Potlačiac nutkanie hodiť po ňom niečo, som zobrala ten kus bielizne a hodila ho do kúta skrine. Príliš veľa magických príšeriek. Znovu. „Povedala som, aby si počkal dole.“ Ukázala som späť na dvere, skúšajúc nonšalanciu. Súdiac podľa výrazu v jeho tvári, som úplne zlyhala.
Pokrčil ramenami. „Možno som chcel vidieť tvoju spálňu.“
„No, už si ju videl, aj spodnú bielizeň s Hello Kitty a tak, takže vypadni.“
„Nie, nie,“ zamával na mňa prstom. „To je spôsob, ako sa rozprávať s tvojim vysneným milencom?“
„Možným, snovým milencom,“ pripomenula som mu, schmatnúc môj počítač z bielizníka. „Musíš sa snažiť, aby si sa dostal do mojich skutočných nohavičiek.“
„Nemyslíš snažiť sa viac?“ Z úsmevu sa stal úškľabok a ja som pretočila očami. Len ja mám také šťastie, že uviaznem pri práci s niekým, kto vedel, že bol chodiaci, vlhký sen. Inkubus sa uškrnul, ale ustúpil do kuchyne, posúvajúc sa ako tieň. Predstierala som, že ho nepozorujem a on predstieral, že si to nevšimol. Nebolo to dokonalé, ale bude to musieť stačiť.
Položila som počítač na kuchynský stôl. Nevidela som zmysel v tom, aby som ho ťahala dole, keď sme už boli tu. Zapla som ho a potom som zamierila ku chladničke, on sa posadil. „Chceš niečo na pitie?“
Pretrel si rukou tvár. „Hej. Čo máš?“
„Ťažko povedať – nikdy som nevedela, čo sa deje vo vnútri. Jednou z výhod byť Prostredníkom Protektorky, povedala by som.“
Pochybovačne sa na mňa pozeral. „Prekvapuje ma, že by si to riskovala. Existuje mnoho príbehov o jedení začarovaného jedla z Faerie, vieš.“
Obrátila som oči v stĺp. „Prosím ťa. Nikdy nie je prázdna, ale to je všetko, čo to robí. Ak by sa ma Moira snažila Očariť nejakým druhom jedla, nemyslíš, že by to urobila lepšie?“
Náznak smiechu sa dotkol okraja jeho úst. „To hej.“
Podala som mu Colu z dvierok, otvoriac ju a pokladajúc na stôl. Veselá hudba Windowsu na mňa zazvonila a ja som sa išla prihlásiť.
„Toto môže zabrať aj niekoľko minúť,“ povedala som, zapnúc Google a zadajúc do prehľadávača Silný sťahováci. Brystion si pritiahol svoju stoličku bližšie ku mne, aby mi nakúkal spoza ramena. „Hmm. Mohli by sme mať problém. Tu sa píše, že táto spoločnosť ukončila svoju činnosť pred viac ako šiestimi mesiacmi.“
„Nejaký kontakt?“ spýtal sa.
„Keď sa mi načíta stránka, tak hej. Je tu k dispozícii telefónne číslo. Za predpokladu, že je ešte stále zapojené, možno by nám niekto mohol povedať, komu predali tie dodávky.“
„Práca na dosť dlho, ale myslím, že za pokus to stojí.“
Vytiahla som svoj mobil z kabelky. Hodila som po ňom pohľad, zatiaľ čo som čakala na dokončenie vytáčania. Pozeral sa na počítač s výrazom zúfalstva. Po niekoľkých sekundách zaznela správa o odpojení a ja som si povzdychla. „Nefunguje.“
Zavrčal. „No super. Predpokladám, že bude lepšie, keď sa spojíme s Robertom a uvidíme, či má nejaké stopy.“
„Hej.“ Niekoľko ďalších minút sme sedeli mlčky, prehrabávajúc sa v myšlienkach. Predpokladala som, že sa postaví, ale namiesto toho len sedel, popíjajúc limonádu. Rozčúlená z toho ticha som sa postavila a naplnila kanvicu s vodou na čaj.
„Také čudné veci,“ zamrmral nakoniec, prechádzajúc prstami po obrazovke počítača.
„Čo, v Pornografickej krajine Príkazov nemáte počítače?“
Venoval mi zničujúci pohľad. „Myslel som technológiu všeobecne. Tak trochu to zničí tú srandu vo všetkom, povedal by som.“
„Ehm... Snový sex nie je žiadna sranda?“ Zamračila som sa. „Tak o čo ide?“
„Za starých čias to bolo iné. Ľudia používali svoju predstavivosť – knihu, poéziu, umenie – každý deň predstavoval niečo nové. Ale teraz...“ Kútik úst sa mu stočil do seba podceňujúceho úškrnu. „Chcem povedať, koľkokrát sa vyspíš s kapitánom Jackom Sparowom bez toho, aby si sa cítila aspoň trochu unavene?“
„Čože to?“
„To je to, o čo ide,“ súhlasil. „Ach, áno, zabudol som, že sme sa nedostali ešte tak ďaleko v našich posteľových hrách.“ Naježila som sa, ale výraz v jeho očiach mi napovedal, že nič nezabudol.
Obkresľujúc kruh na stole, povzdychol si. „Ako rasa, hlavná úloha inkubov je piť energiu zo smrteľníkov. Táto energia môže byť použitá na to, aby sa sám uživil, alebo dokonca na vytvorenie nového inkuba, akoby ich už nebolo dosť. Na oplátku ponúkame sexuálne uspokojenie prostredníctvom fantázie. S príchodom technológie fantázia mizne. V snoch už neexistuje žiadna fantázia. JE to... nenaplňujúce.“
„Takže si zmenil svoj vzhľad, aby si sa stal tou fantáziou?“
„Samozrejme.“ Jeho oči očerneli a on sa otriasol, koža sa vlnila pod oblečením. Zažmurkala som. V mojej kuchyni sedel Jack Sparrow. Poondiaty Jack Sparrow!
„Do riti!“
Jeho tvár pomaly ustupovala a takmer mi to bolo ľúto. Dostavil sa Ďalší kŕč a pirátove rysy sa rozplynuli, nechávajúc len Brystionove. „Je to ťažšie v reálnom svete,“ pripustil, „ale ak si v tom dosť dobrý...“
„Ty si taký dobrý, čo?“
„Očividne.“
„Tak čo to má spoločné so mnou?“
„Tie obrazy sú bez podstaty. Nie sú spojené so žiadnym úsilím tých, čo snívajú, nie je v nich žiadna výživa. Takéto kŕmenie je prázdne... duté.“ Natiahol sa, aby uchopil moju ruku, keď som sa otočila ku kanvici. „Už je to dávno, čo som sa stretol s tak živým Zasnívaným, Abby.“ Palcom mi pohladil dlaň, až som sa roztriasla. „A ja som veľmi, veľmi hladný.“ V jeho očiach bolo niečo divoké, keď to hovoril a to vyvolalo spaľujúci hlad hlboko v mojom bruchu.
Jeho nozdry sa rozšírili, akoby zacítil korisť.
Mňa.
Odtiahla som sa, snažiac sa neukázať svoje vzrušenie. Nechal ma ísť, alebo jeho oči ma nasledovali, keď som sa pohla cez kuchyňu, zalievajúc môj čaj, vyberajúc cukor. „Už ti niekto povedal, že je ťažké sa sústrediť, keď to robíš?“
„To je to, čo som. Prečo by som sa mal meniť len preto, že ti je to nepríjemné?“
Na to som nemala odpoveď. Koniec koncov, nebola som zástancom toho byť samým sebou? Snažila som sa zmeniť tému. „Takže, ak môžeš zmeniť svoj výzor na základe predstavy, potom tak naozaj vyzeráš?“
Stuhol. „Nie. Nemyslím si, že by sa ti páčila moja skutočná podoba, Abby. Prinajmenšom pochybujem, že by si sa cítila pohodlne byť s ňou v kuchyni.“
Skoro som sa zasmiala. Je zrejmé, že nemal tušenie, aká impozantná bola jeho tvár. Alebo možno áno. „Takže je to len Očarenie? Vieš, ilúzia?“
„Nie. Táto zmena je kompletná – taká kompletná, ako ju urobím.“
„To som nevedela. Nemôžem povedať, že by som videla veľa inkubov na Trhu.“
„Nemáme žiadny skutočný dôvod tam ísť. Ako zvyšok členov Druhého Ľudu, nemôžeme tu existovať dlho bez Prostredníkov. Len smrteľníci nám môžu dať to, čo potrebujeme.“ Jeho hlas zjemnel.
„Čo sa stalo s tvojim posledným?“ spýtala som sa náhle. Dočerta s tým, aby som nevyzvedala. „Melanie povedala, že utiekla s bubeníkom vašej kapely. Je to pravda?“
Jeho oči stvrdli. „Áno. Ale mám podozrenie, že mala dôvod.“
„To nedáva zmysel,“ dumala som. „Myslela som si, že smrteľníci nemôžu zrušiť Zmluvu.“
„Záleží na tom, ako je napísaná. A okrem toho, ja som ten, kto ju zrušil.“
Dochádzalo mi to len pomaly. „Zrušil? Ale prečo?“
Na dlhú chvíľu ostal ticho a potom sa na mňa zamračil. „Podvádzal som ju,“ povedal nakoniec. „Ale nie tak, ako si myslíš.“
„Akoby si niečo také vedel.“ Moje srdce pri jeho slovách pokleslo, ale nebola som si istá prečo. Nebolo to tak, že by som od démona mohla očakávať niečo viac.
„To by som mohol,“ odsekol ticho. „Prechádzať sa cez Srdce snov mi ukáže rad vecí, hoci si ten, čo sníva, môže myslieť, že na ne už zabudol.
Môj zápal vzrástol. „Blbosť.“
„Zažmurkal. „Čože?“
„Povedala som, že je to blbosť. Nevtancuješ tu len tak, správajúc sa, akoby si ma poznal len preto, že si strávil... čo? Pár hodín v mojich snoch? Nevieš o mne nič, inkubus.“ Zavrela som počítač a odsunula ho preč. Dostal si sa k týmto informáciám o mne, preto, lebo si sa dostal do môjho Srdca, mojich snov, mojich nočným môr. Do pekla,“ odfrkla som si, „prakticky si ma videl nahú a hrabal si sa po mne, akoby som bola tvoje súkromné dievča na zavolanie. Čo ti dáva právo?“ Pozrela som sa na neho, podivne rozhorčená pre tú neznámu ženu. „Prečo si ju podvádzal?“
„Musel som.“ Vyskočil na nohy, prechádzajúc sa po kuchyni ako lev v klietke. „Miloval som ju, svojim spôsobom.“
„Miloval?“
„Je také ťažké si to predstaviť?“ Jeho hlas bol na chvíľu zachrípnutý, ale jeho oči vyzerali ako obsidián, keď sa pozrel na mňa. Žiaľ, zrada, zmätok – to všetko tam bolo napísané. Odvrátila som pohľad.
„Nikdy som o tom nepremýšľala. Si... démonický.“ Záblesk viny stiahol moje hrdlo, keď sa strhol pri mojich slovách.
„Znamená to, že som menej nažive? Že menej cítim? Obyvatelia Temného Dvora nie sú vždy zlí, rovnako ako jeden zo Svetlého nemusí byť vždy dobrý. Tvoja vlastná rasa dostatočne dokázala tento fakt.“ Jeho tmavé vlasy mu padli cez tvár, skrývajúc ho v tieni. Túžila som mu ich odhrnúť. „Nemôžem zmeniť to, čo som, Abby, rovnako ako nemôžeš ty zmeniť to, čo si. Rovnako ako Elizabeth nemohla zmeniť to, čím bola,“ Povzdychol si, sadajúc si vedľa mňa. „Alebo čo nebola.“
Poznanie vystrelilo do mojej tváre ako guma. „Nebola Zasnívaná, však?“
„Nie. Hladoval som. A ona... skúšala to, ale proste to nebolo dosť.“
Moje ústa sebou trhli. „Inkubus s vysokou údržbou, eh? Zaznamenané. Potom čo? Len si poskakoval okolo, hľadajúc iných Zasnívaných?“
„Samozrejme, že nie. Bol som veľmi diskrétny.“
„Nie dosť diskrétny, očividne,“ podotkla som.
„Áno. A keď sa ukázalo, že to nebude fungovať, nechal som ju ísť.“ V mojej mysli nebolo pochýb o tom, že v tom príbehu bolo toho oveľa viac, čo mi nehovoril, že možno som naňho tlačila už dostatočne. Ale potom...
„Takže zvyčajne Zmluva zahrňuje kŕmenie sa z tvojho Prostredníka?“
Ironický druh pobavenia prebehol po jeho tvári. „Áno. Máš o tú prácu záujem?“
„Nie. Som len zvedavá.“ Zahanbenie mi mravenčilo po lícach, keď zodvihol obočie. „Čo to zahrňuje?“
„Obchodné tajomstvo.“ Žmurkol. „Mohol by som ti to povedať, ale potom by som ťa musel zabiť.“
„Škoda.“
„Hej,“ zamrmlal. „To by bola. Stavím sa, že by si v tom bola dobrá.“ Priblížil sa, jeho noha sa obtierala o moju. „Chceš to zistiť?“ Jedna ruka mi skĺzla cez zápästie, palec hladil miesto, kde sa triasol môj pulz, ktorý mi udieral v žilách.
Zízala som na neho neschopná pohybu. Bol úprimný? Blafoval? Záležalo na tom? Prezerala som si jeho tvár, aj keď som očakávala, že tam priamu odpoveď nenájdem.
Otázka sa vznášala medzi nami, rozdrvená minútami nášho dýchania. „Och, do pekla.“ A pobozkala som ho.


17 komentářů:

  1. Díky za další kapču ;-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za další skvělou kapitolu a těším se na další, akorát by mě zajímalo, jestli se vysvětlí to, jak je možné, že uzavírá smlouvy dotykem, jako u toho jednorožce a jestli to pak má vliv i na to, jak zmiňuje, že pořád má hlad a je unavená (tedy jestli ji více smluv uzavřených naráz také více vyčerpává)

    OdpovědětVymazat
  3. Arya - velmi dobrá připomínka. Taky by mě to zajímalo :-)
    Děkuji za další super díl :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat