středa 18. prosince 2013

Pohladenie temnoty - 12. Kapitola





„A potom ma ten hajzel zamkol tu.“ Dupala som po kuchyni, roztrhaná hnevom, frustráciou a pocitom viny. Všetko to, teraz večer, bolo zabalené do bolesti, odkedy som vedela, že zajtrajšok príde príliš skoro. „Čo mám, dopekla, robiť?“
Na druhej strane linky bolo chvíľu ticho. „Do prdele,“ Melaniinin zastretý hlas brnkal prostredníctvom slúchadla. „To je dosť veľké, Abby. Skúšala si volať Charlie?“
„Nie,“ povzdychla som. „Tak trochu sme sa pohádali vtedy v noci a no... vieš...“ Môj hlas sa rozpačito vytratil. „Kvôli tomu s Robertom a tak.“
„Hej, o tom som počula. Chceš, aby som to skontrolovala? Musím ti povedať, že ti to prerastá cez hlavu. Si si istá, že nevieš, kde je Moira?“
„Dvadsať päť tisícová otázka. Myslím, že je dezertér.“ 
„Dobre, počkaj. Zavolám nejakým ľuďom. Zavolám ti hneď, ako budem môcť.“ Rozlúčili sme sa a linka mi ohluchla. Zavesila som s frustrovaným zastenaním, leňošiac na kuchynskom stole.
Rozhovor s Brandoom nešiel veľmi dobre. Och, v hlase v telefóne mal dostatok odvahy, ale takmer som mohla cítiť jeho sklamanie na jazyku. Sklamanie z toho, čo sa stalo, sklamanie zo mňa.
Vychrlila som informácie o Pojednávaní, ale nedokázala som povedať, či ma skutočne počúval. Zaslúžil si právo byť tam, dokonca aj keby sa neukázal.
Hanba z môjho neúspechu mi horela v srdci.
Zablúdila som k oknu, pozerajúc sa dole na tiene. Zakrivená silueta ženy sa pohybovala mimo svetla lampy, atmosféra sa jej obtierala o kožu v chorobne žltých odtieňoch. Všimla som si slabé trblietanie na lícach, keď sa otočila tvárou ku mne, akoby zobrala na vedomie moju tichú otázku so všetkými podrobnosťami.
No, budem musieť dávať pozor. Nevyzerala ako niečo zvláštne kúzelné, ale s mojim šťastím mohla byť nejaký tvar meniaci drak. Moja horná pera sa zvlnila. Robert sa nevyskytoval okolo. Stavila by som sa, že tam vzadu bol tiež niekto.  
Mäkký bľakot z podlahy upútal moju pozornosť a pozrela som sa dolu na jednorožca, ktorý na mňa hrabal svojimi malými kopytami, nosom mu šklbalo. Zaškrípala som zubami, ako som bojovala s nutkaním odkopnúť ho na druhú stranu miestnosti. Jeden poondiaty magický tvor.
„A čo, do pekla, chceš ty?“ Jeho uši sa sploštili a ja som si uvedomila, že som ho urazila, ale v tej chvíli mi to bolo jedno. „Predpokladám, že si hladný?“
Prikývol a venoval mi celkom slušnú napodobeninu pokrčenia plecami a prešiel ku chladničke. „Fajn,“ zamrmlala som, vyťahujúc von misku a nejaké Corn Pops (cereálie – pozn. prekl.) zo špajze. „Prepáč.“ Postavila som misku na zem. „Necítim sa veľmi na varenie.“ S pohŕdaním oňuchal zlaté cereálie, ale aj tak ich začal obhryzkávať. „Aký herec.“
Zazvonil telefón a ja som ho schmatla, zabúdajúc na jednorožca. „Hovor, Mel.“
„Máme to, čo chceš.“ Tlmené slová zazneli zo slúchadla.
„Kto je tam?“ Hnev zo mňa vyrazil, dokonca aj keď sa mi roztriasli kolená. „Kde je Katy?“ Trvalo dlhú chvíľu, kým odpovedali, ale iba za predpokladu, že toto bolo to, čo mali na mysli.
„Križovatky. O dve hodiny. Ukáže sa niekto iný a je mŕtva.“ Telefón ohluchol, takže som nepočula nič iné, iba oznamovací tón. Pozrela som sa naň.
„Ale nemôžem...“ Dokonca aj keby som použila Dvere v záhrade, aby som sa dostala do Križovatiek, nemala som tušenia, ako sa tam orientovať, žiadny spôsob, ako sa dostať späť. Žiadny spôsob, ako by som mohla bojovať s démonmi. Nehovoriac o tom, že Križovatky začínali až za hranicou Portsmythu.
Telefón sa znovu rozozvučal. „Abby, to som ja.“ Melaniin hlas znel temne. Plný obáv. Strachu.
„Čo sa deje? Čo si zistila?“ Snažila som sa udržať svoj hlas pokojný, ale bol v ňom mierne hysterický podtón, ktorý som nemohla ovládnuť. Mala by som jej povedať o tom telefonáte? Mohlo by to mimovoľne viesť ku Katinej smrti, ak by som po ceste narazila na nejakú prekážku? Zahryzla som si do jazyka a čakala na Melaniine správy.
„Moira. Robert ešte trochu vyšetroval, po tom, čo sa stretol s... tebou.“ Nahlas som si odfrkla, no ona ma ignorovala. „Nikto nevie, kde je, Abby. Všetky Fae si mysleli, že je tu, a keď zistili, že nie... No, povedzme, že metafyzické hovno zasiahlo ventilátor.“
„Došľaka. Ale ja to nechápem. Viem, že je Protektorka a tak, ale prečo je to pre nich taký veľký problém? Nemôžu poslať proste ešte jednu?“ A dostať ma z tejto zabudnutej Zmluvy?
Melanie vydala zvuk plný frustrácie. „Ježiš, Abby, nevieš, kto je jej matka?“
„Ehm, nie. Nikdy mi to nepovedala.“
„Kráľovná Krajiny Elfov. Moria je poondiata princezná Faerie. A je nezvestná. A ty si pravdepodobne posledná osoba, ktorá ju videla. Teraz ti do dáva zmysel?“
Vymenila som si pohľad s jednorožcom. „Och, do riti.“
„To si píš.“
Ľadová stuha mi prešla po chrbte. Robertova reakcie odrazu dávala akýsi strašný zmysel. Ako Moirin Prvý bude určite obviňovaný z toho, čo sa prihodilo Protektorke.
„A Brystion?“ vyhŕkla som tie slová bez rozmyslu.
Odmlčala sa, ticho sa preťahovalo niekoľko nepríjemných okamihov. „Si naozaj jeho Prostredník?“ Tie slová boli tiché a bez odsúdenia a moje srdce jej za to poďakovalo.
„Hej, som.“ Neponúkla som iné vysvetlenie a ona sa nepýtala. Otázka tam bola, vznášajúca sa na drôte medzi nami. Keď som nič iné nepovedala, povzdychla si.
„No, len buď opatrná, myslím. Zajtra budú hľadať odpovede a myslím, že sa nebudú trápiť tým, ako ich dostanú.“
„Toto je smiešne. Ja viem, čo robím...“ Môj hlas sa vytratil, keď som si spomenula, ako Brystion zviedol tú baklažánovú ženu. Spomenula som si na prvé stretnutie s inkubom. Na noc v Hallows. Bola som si istá? Alebo je možné, že to od začiatku hrá so silou zvádzania? A napriek tomu...
Zúfalstvo zo straty jeho sestry. Spôsob, akým ma niesol cez Križovatky. Stopa ochrany, ktorá vyzerala, že sa vynárala vo forme mlátenia s anjelom. Zaujímalo ho len jedlo zadarmo? Alebo kontrola?
Utrela som si čelo, myšlienky vírili. Pravdou bolo, že som naozaj netušila, kto bol a čo chcel. Pozrela som sa na jednorožca, ešte stále veselo chrumkal na Corn Popsoch.
„Je len jeden spôsob, ako to zistiť,“ zamrmlala som.
Chodila som po spálni. Ak by okolnosti boli menej intenzívne alebo menej... potrebné, znamenalo by to veľký problém. Ale ja som neznášala, keď som bola nútená do vecí a v súčasnej dobe som chodila po miestnosti ako tiger.
„Si stále tam, Abby?“ Melaniinyn tón bol plný obáv. „Chceš, aby som prišla?“
Potriasla som hlavou a potom si odfrkla nad vlastnou blbosťou. „Nie, myslím, že to mám pod kontrolou. Chystáš sa zajtra na Pojednávanie?“
„Možno. Za predpokladu, že mi dovolíš, aby som išla, ale zvyčajne som dobrá v tom, ako sa dostať z reťazí.“
„Rozhodne by sa mi hodila podpora.“ Prinútila som sa k úsmevu. „Nikdy nevieš, mohla by som potrebovať rýchly únik. Tiež by ma to mohlo zaviesť ku Katy, ale potrebujem zapracovať na detailoch.“ Zaváhala som a potom jej povedala zvyšok, sľúbiac, že jej zavolám, keď budem vedieť, čo urobím.
Zavesila som, zrazu túžiac po pokoji. Príliš veľa poondiatych otázok a žiadna odpoveď v dohľade. Moja hlava sa v tom dôsledku točila. Moira. Sonja. Katy. Aká bola súvislosť?
Je jasné, že som dlžila Katy oslobodenie, ale bez spôsobu, ako sa tam dostať...
Vzdychla som si a pozrela sa na môj telefón. Budem musieť zavolať späť Melanie. Zavolať Robertovi. Zavolať niekomu inému. Naozaj zlyhanie.
A napriek tomu, nepodarilo sa mi včera dostať do Križovatiek prostredníctvom snov? Je pravda, že to bola Brystionova zásluha, ale to znamenalo, že to bolo možné. Ak by som sa mohla upokojiť natoľko, aby som zaspala, mohla by som byť schopná to urobiť.
Ale nebola si upozornená, aby si to nerobila? Umlčala som svoj vnútorný hlas. Bol to jediný spôsob.
Srdce mi zakoplo ako škrečok na praskline pri tom pomyslení. Čas na ďalšie zúfalé činy. Znova som sa pozrela na telefón. Aké boli šance, že budem potrebovať zálohu?
Čertovsky veľké. Ale kto? A čo im poviem? Stretnime sa v Križovatkách za dve hodiny... ale nevedela som, kde presne a neviem, čo urobím. A, hej, jasné. Budú tam démoni a ak sa objavíš príliš skoro, zabijú moju priateľku.
Horná pera sa stočila, keď som sa otočila k telefónu a napísala správu Melanie.
ZAVOLAJ ROBERTOVI. ZA DVE HODINY. CHYSTÁM SA V KRIŽOVATKÁCH NÁJSŤ KATY. ION BUDE VEDIEŤ, AKO MA NÁJSŤ. BUDE TO V POHODE.
„Je čas byť mužom slova, inkubus,“ zamrmlala som a vypla telefón. Nechcela som žiadne vyrušovanie.
Zamierila som do kúpeľne a otvorila skrinku s liekmi. Po nehode som mala veľké problémy so spánkom, bez ohľadu na nočné mory. Bolesť sa stala mojou dôvernou priateľkou. Nijako zvlášť som nebrala tabletky, ale jednoducho som nevidela inú cestu. Moje prsty skúsene prevrátili malé, oranžové fľaštičky, ako som sa uškŕňala na mená. Percocet. Vicodin. Oxycontin. Valium. Alavert. Fleceril. Neurontin.
Žiadne z tabletiek proti bolesti som nemala užívať dlhodobo a vyhýbala som sa Alavertu z čistej tvrdohlavosti, ale možno Valium bude stačiť. Otočila som fľaštičku medzi prstami a na chvíľu premýšľala, koľko si vziať. Mala som pocit, že ak by som si zobrala veľa, bola by som príliš vzdialená od Snívania. Možno len polovicu tabletky.
Varovný bľakot ticho zaznel odo dverí. „A čo ty chceš?“ Jednorožcove živé, modré oči iskrili, keď neznateľne zavrtel hlavou. „Čo je? Nemôžem si zobrať niečo, aby mi to pomohlo zaspať?“ Poklepal rohom o zárubňu. „Máš lepší nápad?“ Tentoraz vydal tiché zaerdžanie, ktoré až priveľmi znelo ako: Poďme, hlupák.
Postavila som tabletky na policu. „Malo by to radšej fungovať, nech je to čokoľvek.“ Potriasol hlavou, striebristo-biela hriva sa mu vlnila po krku. Jeho kopytá dopadali na podlahu, keď bežal k posteli. So skokom, ktorý popieral jeho malú veľkosť, jednorožec pristál na matraci. Otočil sa ku mne, keď hrabol do prikrývky, jeho roh smeroval na vankúše. Zodvihla som obočie. „Ak sa usiluješ o zvádzanie, musím povedať, že existujú lepšie spôsoby, ako na to.“
Hodil po mne zničujúci pohľad, bľakot bol čoraz viac naliehavejší. „Dobre, ale ak sa zobudím na to, ako sa mi obtieraš o bok, budeme sa musieť porozprávať, rozumieš?“ Podráždene vydýchol, keď som sa zviezla do postele a oprela si bradu o rameno. „Dobre, čo teraz? Musím povedať, že sa naozaj necítim ospalo.“
Nevenoval pozornosť mojim slovám, ale pokračoval tým, že sa otočil v malom kruhu, vytvoriac si hniezdo v plachte vedľa mňa. Jednorožec šíril lesnatú vôňu, ako mladá borovica a céder a čerstvá rosa na čerstvo rozkvitnutých fialkách. Moja ruka sa inštinktívne natiahla a pohladila mu chrbát. Stuhol, ale potom si povzdychol, svaly ochabnuté, ako sa proti mne uvoľnil. Jemné dunenie vychádzalo z jeho hrude a ja som zažmurkala.
„Jednorožce nepradú, vieš.“ Samozrejme, že sa moje vedomosti o jednorožcoch zdali byť v týchto dňoch staré. Bola som si istá, že predtým nevyvádzali v spodnej bielizni, ale ukazovalo sa, ako málo som toho vedela. Pradenie silnelo, plnilo moje uši ako hrom, ale bolo to zvláštne upokojujúce.
„Tak hebký,“ zamrmlala som, moje dýchanie zodpovedalo rytmickému zvuku. „Tak... hebký...“

***

Krv stekala pomaly a temne, pocit akoby tam boli pierka, ma šteklil v žilách. Prsty sa mi chveli a prsty na nohách ma boleli a vzduch okolo mňa bol hustý a zahmlený, pokrývajúc moje pľúca ako čierna brandy. Padala som, plávajúc preč v prázdnom mori temnoty.
Snívanie.
Boli tie tiene okolo mňa? S plutvou a zúrivosťou s očami mŕtvej bábiky a ako žiletkami ostrými zubami?
Bola som obkľúčená mŕtvolne bielymi bruchami a mŕtvym mäsom visiacim z úst. Opäť moje nočné mory – vzhľadom k tvaru. Dokonca ani ten jednorožec ich nemohol prekonať, zdá sa však, že sa mu podarilo vyvolať môj spánok.
Tentoraz žiadny ostrov, žiadne podmorské koraly. Dravci sa týčili z temnoty. Kde je moje Srdce? Zmätok vládol strachu, až som napla krk. Niečo sa obtieralo o moju hlavu, skoro ako pohladenie. Vydávajúc pridusený výkrik, krútila som sa preč, bojujúc ako žubrienka v jantári Žiadny smer, len ten dole....
Pohľadom som zachytila záblesk, rieka svetla tiekla doďaleka. Vyrazila som k nej, predierajúc sa cez rozptýlené vlákna babieho leta lipnúcich na mojich vlasoch ako malé prsty. Moje nočné mory ustupovali, prúd rýchlo rástol, pretože som zostúpila. Nepadala som a neplávala, skôr, akoby som sa mierne posúvala. Chystala som sa do králičej nory. Ako nejaká Alice. Bola to cesta, uvedomila som si o chvíľu neskôr, obklopená striebornými a žulovými chodníkmi.
Moje nahé chodidlá pristáli na ceste a vlna tepla mi vystrelila do nôh, zvíriac zrniečka strieborného prachu.
„No, do pekla,“ vydýchla som, pozerajúc sa na nedbalú, temnú oblohu.
Dokázala som to.


16 komentářů:

  1. Díky moc, nemůžu se dočkat pokračování, takhle to napínat...;) Teď budu muset pořád přemýšlet, co se zase zvrtne...:)

    OdpovědětVymazat
  2. Děkuji za další kapitolu. Je skvělá.

    OdpovědětVymazat
  3. Teším sa na pokračovanie :-)

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat