sobota 2. listopadu 2013

Jedna nemravná noc - 6. Kapitola




Pondelok sa privalil s pravidelnou jednotvárnosťou. Keďže mal dnes prísť nový riaditeľ, Cecile išla do práce o niečo skôr ako zvyčajne.
Zaparkovala vedľa kina a zostala tam niekoľko minút sedieť, sledujúc ako sa okoloidúci ľudia ponáhľajú do práce. Väčšinou to boli študenti – decká, ktoré pracujú na čiastočný úväzok v úradoch, alebo denných baroch. Ako asistentka manažéra bola od nich len o niečo staršia.
Veľká moderná budova kina bola celkom nová, dvanásť premietacích sál, bolo to neuveriteľné. Dostať sa dovnútra nikdy nebolo jednoduché. Vošla do sklobetónového priestoru, prešla k druhým celoskleneným dverám a vstúpila do vestibulu. Preťahovala sa vľavo a vpravo popri koncesných priestoroch, kde si masy ľudí mohli kúpiť popkorn, limonádu, či sladkosť, všetko odporne drahé, ale všetko, čo verejnosť bola schopná zhltnúť.
Sledujúc ostatných smerovala do kina, vchody boli rozdelené na šesť vpravo a šesť vľavo. Kino 1, to najmenšie, bolo používané ako zamestnanecká schôdzová miestnosť. Sedelo tam zhruba päťdesiat zamestnancov, ktorý boli povinne oblečený v čiernych nohaviciach, bielych tričkách a čiernych vestách – bola to oficiálna uniforma reťazca kín. Pripnutý motýlik a mosadzno-zlatá menovka ukončovali tento celok. Všetko čo asistenti mali vedieť, sa dozvedia v prednej časti kina – všetci ostatný mohli sedieť v poslednom rade, ako rad neposlušných drzých detí.
Cecile sedela medzi asistentmi manažéra, ktorý mali väčšiu voľnosť vo výbere odevu. Muži nosili nohavice a košele, a ženy hocičo, čo nebolo príliš krátke alebo príliš tesné. Asistentov tu bolo sedem. Posadila sa k Jessimu Ramirezovi, prvému asistentovi. Šťuchol ju a zašepkal, že sa oneskorila.
„Nič takého.“ strelila mu späť.
Keď sa konečne otvorili dvere, všetky hlavy sa otočili k odchádzajúcemu manažérovi a tomu, ktorý dnes jeho prácu preberie.
Jonathan Jefferson – obrovský ako do výšky, tak aj do šírky – bol typický veselý, milý tučný muž. Červená tvár, vždy nazlostený, s nosom dohora, sa vydal k schodisku vedúcemu k vyvýšenému pódiu, Jefferson o chode kina nevedel vôbec nič, pracoval v reklame, keď bol vo veku štyridsať štyri rokov navrhnutý na manažéra tejto budovy. Mal ľahkú prácu, lebo prišiel do firmy s už zapracovaným personálom. Po roku bol preložený do Salt Lake a nejakého väčšieho kina.
Logicky mal byť na manažéra povýšený Jessie Ramirez, ale má dve chyby, ktoré idú proti podpore rozvoja kina. Prvá bola, že má len dvadsaťdva a druhý, že by mal problém s autoritou. Po jeho ľavom boku sedel Vince, jej najlepší priateľ, bol to ten druh chlapíka – ktorého by ste nazvali sladký človiečik – ale s baraňou hlavou. Postavu má dobre cez šesť stôp, ale tak štíhly, že sťažka unesie svoju vlastnú váhu. Bol v armáde a len nedávno vystúpil zo služby. Práca v kine pre neho bola len prostriedkom, ako zarobiť ďalšie peniaze a zadarmo vidieť nové filmy. Väčšinu času trávil za kamerami ako špiceľ, vyhľadával rušiteľov a potom ich vyhadzoval von. Napriek jeho výške si to s ním chcelo rozhádzať len nemnoho ľudí.
Vedľa Vinca sedela Angie, kráľovná zábavy v tejto skupine, taktiež dvadsiatnička. Pekná, energická, trochu územčistej postavy, je Angie ten druh dievčaťa, akým chce byť väčšina z nás. Bola neskutočne pohotová, a ešte stále študentka.
Najstaršia v skupine bola Amy, dvadsaťosemročná, porcelánovo jemná –, a ohromne tehotná. Ako Angie, aj Amy bola pôvabná, hoci každá z iného pohľadu. Prisilno sa líčila, aby zakryla nedokonalú pokožku, nehovoriac o vysokom tóne hlasu a podivínstvom – ak si nebodaj zlomila necht. Nenávidela prácu s premietačkou a väčšinou sa rýchlo chytila práce v kancelárii – ako počítanie peňazí, úschova záznamov a najčastejšie kibicuje s manažérovou manželkou, jej najlepšou priateľkou. Čoskoro nastúpi na materskú dovolenku.
Niekoľko mladých manažérov vo výcviku sedelo s nimi. Brian, Jen a Beth, všetci boli nedávno povýšený z pokladne. Boli to mladí ľudia a neboli tu dlho.
Napokon tu bola ona, Cecile, druhý asistent manažéra. Mala dvadsaťpäť, ona taktiež pracovala v kine už od strednej školy. V šestnástich začala ako uvádzačka, pracovala v pasáži služieb, predaja lístkov a po dvoch rokoch dostala vytúženú prácu, ktorá jej umožňovala strihať filmy a používať projekčné zariadenia. Jej povinnosť zahrňovala tiež dohliadať na vestibul, inventarizácia, sčítanie a tvorenie vkladov medzi zariadeniami.
V každej mala obľúbenú časť práce, ale čo Cecile bavilo najviac bolo: strihať a zabezpečiť plynulý beh filmu. To bolo zaradenie kde pracovala a dúfala, že jej to nový manažér nezničí.
Keď sa dvere otvorili, bolo už desať tridsať a Jefferson sa ako zvyčajne oneskoril. Ten muž nikdy nedokázal prísť do práce načas, a voľný časový plán kina to naozaj nevyžadoval. Bol s ním iný muž. Hlavy sa za nimi otáčali smerom k prednej časti miestnosti, hovor utíchol.
V prednej časti kina Jefferson zatlieskal rukami.
„Ľudia,“ prehovoril. „Venujte mi pozornosť.“
Zamestnanci sa postupne utíšili. Ako pre väčšinu detí, aj pre nich bolo ťažké potlačiť v sebe mladistvý elán. Hrubé žarty a recesia za javiskom boli bežné. Nebolo nezvyčajné nájsť manažéra a jeho asistentov ako strieľajú balónmi na stenu, sledujúc aké množstvo sa prepichne. Počas filmov nebolo čo robiť a zabíjať tu čas bolo náplňou ich práce.
Veľa mladíckych románikov bolo rozdúchaných práve tu – ukradnuté bozky a zlomené srdcia. Aj keď sa pokúšali obmedziť randenie medzi zamestnancami, neexistovalo nič, čo by v tom mladým zabránilo. Prehliadalo sa to, ak to vo vykonávaní práce nerobilo problémy. Kino dodržiavalo prísnu politiku „Ruky preč“, takže žiadne obchytkávanie v práci nebolo dovolené.
„Ako všetci viete,“ pokračoval Jefferson, „ dnes tu končí moje postavenie manažéra.“
Úpenie a niekoľko vypískaní bolo reakciou na jeho slová, na čo len pokrčil ramenami a zaškeril sa. Ruky mu podskakovali ako dirigentovi dohliadajúceho na orchester.
„Váš nový manažér bude Ross Kincaid, ktorý sa nedávno pripojil k našej skvelej spoločnosti. Dúfam, že urobíte všetko pre to, aby sa tu cítil vítaný tak, ako ste to urobili v mojom prípade –“
Jeffersonove slová sa jej strácali, Akoby ich Cecile ani nepočula. Jeho hlas nebol nič viac, ako len šum v jej ušiach. Človek len párkrát v živote zažije ten pocit, akoby mu krv zamrzla priamo v žilách. Dnes nemá šťastný deň. Srdce jej skĺzlo až k prstom na nohách, zalapala po dychu. Vzduch akoby jej spálil pľúca.
Oh. Môj. Bože. Nemôže to byť on, či môže? Je to on?
Takmer v panike sa Cecile nadvihla v kresle a prižmúrila oči, pokúšajúc sa v tom množstve hláv zachytiť jeho tvár. Vysoký muž, ktorého uvidela bol hladko oholený, jeho hnedé vlasy ostrihané do krátkeho čistého štýlu. Mal na sebe obtiahnuté šedé nohavice, bielu košeľu, sako a kravatu. Nevyzeral ako otrhaný, potetovaný motorkár, ktorého si v piatkovú noc v bare vybrala.
Kincaid vystúpil na pódium. Mal nejaké pripomienky, ale ona nebola schopná vnímať jeho slová. Počula len jeho hlas. Keď ho počula rozprávať, okamžite vedela, že Ross Kincaid je muž, s ktorým mala v piatok v noci sex. Nejasne si spomínala ako jej povedal, že je v meste nový a dostal tu novú prácu.
Cez mozog jej prebehol šum myšlienok.
Čo za peklo som si to nachystala? Jeden pohľad a bude vedieť, že som to ja… Bude si myslieť, že som fľandra, nejaká lacná kurva. Počkať chvíľu, veď som ho nežiadala o peniaze. Ale jednako som si ho vybrala len na sex. Oh, ježkove oči!, prečo som to len urobila? Prečo musí pracovať práve tu, teraz, dnes?
Celkom si istá, že by sa teraz rada premenila na kaluž, sa Cecile vtisla do kresla, dúfajúc že ju neuvidí.
Stále mimo, že sa stretli práve tu, Jessie do nej strkal lakťom cez opierku.
„Vyzerá ako idiot, huh?“ zareptal. „Prečo si vždy vyberú niekoho zvonku, namiesto z vnútra, je pre mňa záhadou.“
Cecile po ňom strelila pohľadom, skutočne láskyplným, veď bol znovu prehliadnutý.
„Vždy je to ich výber,“ povedala súcitne, vediac, že je fakt dobrý a to, že Jessie robil veci svojim spôsobom, bez ohľadu na to, ako veľa problémov tým spôsobí – napriek tomu jednal vždy správne. Angie sa predklonila, prehovoriac tichým hlasom poza Vinceovu masívnu postavu. „Myslíš že vie čo za peklo ho tu čaká?“
„Nie horšie, ako zažil v svoj prvý deň John,“ povedal Jessie. „Nevidel si ani na vlastný zadok.“
„Bol dobrý manažér, i keď –,“ povedala Cecile obranne. „Bude mi ľúto, že odchádza.“
Čím si nebola istá je, čo sa stane ak tu zostane Ross Kincaid.

***

Zatiaľ čo sa zvyšok asistentov ponáhľal, aby čo najskôr pobozkali novému manažérovi zadok, Cecile zamierila na poschodie do premietacej miestnosti. Tu hore to bolo v matnom svetle bezpečnejšie. Dávala prednosť tomu byť tu, na druhom poschodí, prechádzajúc sa medzi dvanástimi projekčnými zariadeniami, ktoré budú v priebehu dňa bežať súčasne. Prvé naplánovanie premietania jej dávalo dosť času na to, aby stihla stroje rozohriať, zapnúť zvukové veže a navinúť filmy.
Ako kráčala, masírovala si rukou zadnú časť krku. To sú sračky. Čo bude robiť? Chlap, s ktorým práve strávila noc je teraz jej šéfom. Keď ho znovu uvidela, v tele sa jej rozbesnili rôzne protichodné emócie.
Prudko sa nadýchla, cítila také napätie, že myslela že praskne. Bože, ako si len priala, aby mohla utiecť, len vyraziť z dverí a bežať, akoby mala za pätami samo peklo. Možno by sa jej podarilo uniknúť tak ďaleko, aby dokázala zabudnúť na dotyk jeho rúk na svojej pokožke, pocit jeho úst na svojich.
„Bože, tak toto je zlé.“ Čo urobí ak ju spozná? Aby to čert vzal.
Predstierať že sa to nikdy nestalo? Nie, to by nedokázala. Práve keď našla muža , ktorý vzbudil tú časť v nej, ktorá verila, že sa stala imúnna voči svojim želania, Ross Kincaid sa zmenil na zakázané ovocie. Chcela ho… Nemala o tom žiadne pochybnosti.
A chcela ho teraz.
Neprijateľné.
Cecile sa zhlboka nadýchla, aby sa upokojila. Fajn. Bude sa musieť zamyslieť nad faktom, že ich jediná vášnivá noc bude všetko, čo od neho kedy dostane. Keď si ho vybrala, nikdy by ju nenapadlo, že z Rossa Kincaida sa vykľuje jej budúci šéf. Čo sa stalo zostane minulosťou. Musí to tak byť, ak si obaja chcú ponechať svoju prácu.
Len profesionálne. Byť zdvorilý, ale držať sa od seba ďalej. Žiadne pravidlo nevravelo, že sa z nich musia stať priatelia.
Musí to tak byť, kvôli práci.

***

Bol tam chod typu Zen, na všetkých dvanástich premietačkách. Cecile sa dala do práce, musí do hodiny spustiť všetkých dvanásť.
Milovala to. Film bol jej život. Žila i dýchala pre filmy. Práca v kine jej dala neobyčajnú príležitosť zbierať informácie, ktoré sa obvykle na verejnosť nedostali. Ona nepotrebovala hračky, alebo iné originálne veci, chcela mať podiel na posielaní a strihaní filmov. Nič ju nebavilo viac ako strihanie filmov, pocit, že je schopná spájať navíjadlá dokopy.
Trvalo len niekoľko minút kým nachystala prvú premietačku, skontrolovala či je zvukové zariadenie korektné a riadne nadstavené. Práve keď smerovala k druhej, vošiel do miestnosti Johnatan s Rossom Kincaidom za sebou.
„Cecile,“ prehovoril Johnatan, urobiac rukou krátke gesto. „Poď sem a zoznám sa s Rossom.“
Cecile zaťala zuby, v duchu zakliala, avšak podišla k obom mužom. Očami prebehla po Rossovi, poznajúc perfektné telo úmyselne ukryté pod tým rozvážnym oblekom. Ak by zatvorila oči, mohla by ho v myšlienkach vidieť nahého, pohladila by ho po jeho obrovskom penise…
Nemysli na sex s ním, varovala samu seba. Bolo to potešenie. Toto je obchod.
Slušne jej ponúkol ruku.
„Rada vás spoznávam, pán Kincaid.“ Jej odvaha bola na bode mrazu, takmer očakávala, že na ňu Ross ukáže a oznámi Jeffersonovi, že ona je tá žena, čo si ho v piatok v noci vyzdvihla na sex.
Kincaid nič také neurobil. Ponúkol jej pevný a krátky stisk ruky, ale nezdalo sa, že by ju spoznal. Jeho tvár bola prázdna, nevzrušená. Očividne mal na mysli iné veci, ako zisťovanie všetkých detailov tohto obrovského kina. Piatková noc a sex pravdepodobne v tomto okamihu v jeho mysli nemali miesto.
„Rád vás spoznávam Cecile,“ povedal Ross, tváriac sa rovnako ako každý iný človek a hľadel priamo na ňu. Väčšina ľudí to tak obvykle robila. Čo bolo zaujímavé, či príťažlivé na päť stôp a dva palce vysokej žene, s vlasmi stiahnutými v pevnom uzle, bez nalíčenia, hrubých okuliaroch a oblečenej vo veľkom svetri, voľných gatiach a praktických čiernych topánkach?
V duhu si úľavne vydýchla, tešiac sa, že ju nespoznal. Pozrel sa na ňu spôsobom, akoby bola neviditeľná. S určitosťou to nebol pohľad muža, ktorého žena priťahuje. Berúc do úvahy ich nedávnu skúsenosť, snáď to tak bolo najlepšie. Ale bude to tvrdé, pracovať tak blízko pri Rossovi, pamätať si pocit jeho kože pod jej rukami a poznanie, že sa ho tak už nikdy nebude môcť dotknúť. A bude chcieť rozmýšľať nad Rossom a sexom s ním, bude to fajn. Ale musí v tom pokračovať len vo fantázii a držať od neho ruky preč.
Nemôže sa to stať znovu, varovala vážne sama seba. Hoci k randeniu s riaditeľom tu nebola firemná politika nijako tvrdá, vždy cítila, že románik na pracovisku nieje múdre rozhodnutie. Ak sa už taký románik vyskytol, tak jeden z kolegov obvykle vyletel na dlažbu a ona určite nebola ochotná ohroziť svoju kariéru pre jednu noc sexu. Áno, Ross vyzeral dobre a určite bol hodný druhého pohľadu, ale nie za cenu jej vyhadzovu!
Keď ju Jefferson plesol svojou obrovskou labou po pleci, trhla sebou.
„Toto je dáma, ktorá sa stará o to, aby bolo všetko ohľadne filmov pripravené. Je to najlepšia strihačka. Skoro nikdy nič nepokazí.“
Ross bezmocne pokrčil ramenami, pozeral na obrovské premietačky ako rytier do dračích očí.
„Obávam sa, že o strihaní filmov nič neviem,“ priznal trochu neisto. „Dúfam, že ma to naučíte Cecile.“
Pri začutí jeho slov sa nahrbila, ale čo už mohla povedať? Určite nie: Nie!“
Ross Kincaid bol jej nový šéf. Nemohla ho poslať do pekla z jej premietacej miestnosti. Mohla len dúfať, že bude ako Jefferson, ktorý sa nikdy nedotkol projekčného zariadenia, alebo filmu za celé jeho funkčné obdobie manažéra a bol spokojný, že sa môže sústrediť na administratívny aspekt podnikania. A bolo tu naozaj veľa administratívnej práce, dennej, týždennej i mesačnej. Dúfajme, že tak bude pokračovať aj Kincaid a bude sa držať ďalej od jej domény.
„Budem rada ak vás to budem môcť naučiť pán Kincaid,“ povedala pokúšajúc sa znieť dobrotivo. Ale namiesto toho jej hlas znel piskľavo.
„Volajte ma Ross, prosím.“ Rozhliadol sa po premietacej kabíne. „Tak ako dlho tu už pracujete?“
Ošila sa. „Asi deväť rokov.“
„Tak to tu musíte mať rada.“
„Áno, ako čokoľvek čo potrebuje peniaze, poznáte to nie?“ Hneď ako tie slová opustili jej ústa, mala chuť tresknúť sa do čela. Akú ohromnú vec som to povedala.
„Ak dobre rozumiem, tak narážate na plat.“
„Áno, robím to isté bez ohľadu na to, koľko hodín odpracujem.“
„Koľko hodín to priemerne je?“
„Veľa,“ ozval sa Jefferson. „Nájdete ju tu ráno, popoludní i v noci. K dispozícii manažérovi dvadsaťštyri hodín denne. Podnikáme v smere, ktorý nemá zatvorené ani jeden deň v roku. Dokonca ani na Vianoce či Nový rok.“
„Zhruba päťdesiat,“ povedala. „Ak je viac filmov, skončím keď už znovu začína ďalší týždeň. Strihám toľko, koľko môžem. Zarobím si každý jeden cent.“
„Len tak-tak vychádzame s MIT tréningom, bez pochýb. Je to deprimujúce. Tak veľa učenia za deväťdesiat dní, a nemyslím si, že by som potreboval polovicu z tých vecí.“
„Budete musieť,“ povedala. „Inak by vám nepridelili toto kino.“
Tvár mal napätú, čeľusť zaťatú. „Správne,“ súhlasil neurčito. „Dúfam, že budem robiť len správne veci.“ Rozhliadol sa okolo. „Aké filmy idú tento týždeň?“
„Ďalšie pokračovanie Saw, October release,“ povedala automaticky. „Bude to rušný víkend. Filmy len v SOS sezóne.“
Ross zvraštil čelo. „SOS?“
Ponáhľala sa to ujasniť. Nefilmový ľudia, ten výraz znamená malér. „Sezóna pokračovaní. Všetky hlavné filmy z niekoľkých sezón predtým, ako k nim tento rok vídu pokračovania.“
Začala mu tie filmy rátať na prstoch. Ako hovorila, ruky jej lietali ako nervózne vrabce a hlas jej prežiarilo vzrušenie, dodávajúc mu jemnejšiu kadenciu. Určitým spôsobom bolo skvelé s niekým zdielať svoju vášeň, ale len preto, že sa zdalo, že ju nespoznal.
Kincaidova tvár mala prázdny výraz. Uvedomila si, že ho stratila už o niekoľko filmov späť a zastavila sa.
„Som si istá, že niečo vymyslíte,“ ukončila. „Všetko to vychádza v rozsahu niekoľkých týždňov. Je to najlepšia zostava na leto, aká by len mohla byť. Bude to tu rušné.“
„Ospravedlňujem sa,“ povedal, zatrasúc hlavou. „Nikdy som nevidel žiadny z pôvodných filmov, tak neviem nič ani o pokračovaniach.“
Brada je spadla skoro na zem. „Vy žartujete.“
Vyslal k nej slabý úsmev. „Nie, nežartujem.“ Pokrčil ramenami. „Predpokladám, že som robil niečo iné, ako chodil do kina.“
Cecile poklesli ramená. Spôsob akým to povedal, vyzeral, že mal radšej iné veci, ako flákať sa dívaním na film. Už za to by si ho nevedela obľúbiť. Nasadila si na tvár úsmev aj napriek tomu, že by mu najradšej zotrela ten úškľabok z tváre dobrou fackou. Blbý idiot, zakliala v duchu. Už vidím, že nebudeš schopný tento podnik udržať na nohách.
„Takže,“ začala opatrne, skúšajúc nedovoliť mrzutosti vkradnúť sa do jej tónu, „teraz si budete musieť pozrieť veľmi veľa filmov, pretože to patrí k vašej práci.“
Ross sa zasmial, zjavne ohromený. „Ako vidím, stále sa mám čo učiť.“
„MIT program vás nepripraví ani na polovicu,“ povedal Jefferson znalecky. „Poďme. Ukážem vám kancelárie kde pracujú asistenti. Počítačový systém tam riadi všetko, rovnako ako každodennú administratívnu prácu. Tam taktiež narábame s peniazmi –“
Kincaid sledoval, ako dal Jefferson svoje obrovské telo do pohybu, ako sa knísavým krokom nesie cez premietaciu miestnosť. Hoci Ross Kincaid nebol práve malý muž, pri obrovi Jonathanovi Jeffersonovi bol doslova krpatý.
Cecile s úžasom ako vo sne hľadela, ako tá dvojica odchádza. Kde sa Jefferson váľal ako pieskom naplnená veľryba, tam sa Ross kĺzal ako divoká šelma. Pôvabne, hladko. Povzdychla si.
„Bože, má fakt skvelý zadok.“
To nebolo dobré, už sa ho znovu nesmie dotknúť.


24 komentářů:

  1. Díky moc, perfektní jako vždy...:D

    OdpovědětVymazat
  2. Už je to lepšie :)
    Ďakujem veľmi pekne za ďalšiu kapitolku :)

    OdpovědětVymazat
    Odpovědi
    1. Jsem to tak trochu popletla, zmatlo me ze 5 kapitola nebyla hozena v odkazech a vypadlo me z hlavy, ze jsem ji vlastne uz uverejnovala :D

      Vymazat
  3. Moc děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  5. Skvělé, děkuji za pokračování.

    OdpovědětVymazat
  6. Moc děkuji za překlad! :-)
    D.

    OdpovědětVymazat
  7. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  8. ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  9. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  10. děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat
  11. Děkuji, jsem zvědavá jestli ji opravdu nepoznal, nebo jestli je tak dobrý herec :-)

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za překlad. V.

    OdpovědětVymazat
  13. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  14. Díky za skvělý překlad a korekturu

    OdpovědětVymazat