sobota 30. listopadu 2013

Pohladenie temnoty - 8. Kapitola






Voda špliechala na moje boky, čerstvá a modrá a skvelá. Piesok mi kĺzal pomedzi prsty, pieseň nejakej starovekej múdrosti sa zmietala v mušliach pod mojimi pätami. Jeden krok a potom ďalší a potom som sa vznášala, vlny sa mi prelievali po koži, slaná voda odkvapkávala z mojich vlasov. Rozohriata a ubolená som plávala pod slnkom, matne si uvedomujúc korálové útesy podo mnou.
Vždy to bolo rovnaké. Bez ohľadu na to, ako som na seba zúrila, aby som zastala, zostala na brehu, vždy som nevyhnuteľne skončila v oceáne, lenivá a bezstarostná. Otočila som oči a moje ústa sa zarazili pri kriku, ktorý si razil svoju cestu z môjho krku. Tentoraz čierne, vodné hlbiny neboli ničím iným ako kalužou atramentu, v ktorej sa netrblietalo žiadne svetlo. V diaľke si ma pobrežie doberalo svojou bezpečnosťou, zlatým zábleskom horizontu. Vznášala som sa nad priepasťou, moje údy ako cement, moje srdce udieralo proti rebrám.
Boli by schopní to počuť? Synkopa mojich orgánov, krv pulzujúca mi v žilách ako zúfalý záchvev ryby, ktorá bojovala proti prúdu. Pozrela som na ostrov, aj keď som vedela, že to nikdy nedokážem. Vedela som, že to skúsim, vedela som, že zlyhám. Všetko zastalo, nechávajúc ma v bazéne ticha, voda pokojná a bez pohybu. Zadržala som dych, najmenší pohyb hrozil, že prezradí moju prítomnosť veľavravným vlnením, čo by určite spečatilo môj osud. 
Niečo sa mi obtrelo o nohy a ja som si zahryzla do pery pri tej ostrosti. Ako zuby narazili na pokožku, hryzúce, zabodávajúce sa do môjho tela. Bojovala som s nutkaním vytrhnúť si nohu a zavrela som oči.
Zastav to. Zastav to. Zastav to.
Moje ústa sa skrivili v prázdnej modlitbe. Prišlo ďalšie ostré šteklenie – ťahanie – rozširujúc sa z členka do môjho stehna. Pozrela som sa dole, už vediac, čo tam uvidím, krik mi splynul z pier. Krv sa vyliala z môjho brucha, moje nohy boli preč, odstrihnuté odo mňa.
Keď plutva preťala vodnú hladinu, moja myseľ sa vyprázdnila, moje ruky zbytočne mlátili. Snažila som  sa dostať k zlatému pobrežiu, prúd ma znovu nadniesol. Niekedy som to takmer dokázala.
Dnes nie.
Žralok po mne chňapol, bolesť nahradila strach a všetko okolo mňa malo chuť krvi a soli a smrti, môj nárek klesal do strašidelného bublania, ktoré ma nakoniec vytiahlo z temnoty...
Zajačala som, zvuk zavíjal vo vetre. Bola som tam sama – oceán bol preč, žralok bol preč – sediac na kamennom útese. Okolo mňa nebolo nič okrem prázdnoty. Bez hlasu, snažila som sa pohnúť, ale moje nohy boli uväznené v zemi. Ochrnutá som čakala.
Vždy prišiel náraz, vyrážajúci z tieňov. Vyrovnané okraje tváre boli rozbité a krvavé a zlomené.
Matka...
Natiahla sa, jej mŕtvolne chladné prsty ako rozpadajúce sa kosti oproti môjmu lícu. Začala som sa triasť, moje nohy sa podo mnou mykli, keď sa priblížila. Potrhané okraje jej vlasov padali cez môj nos, moje pery, dusiac ma.
„Prečo?“ vykríkla.
„Neviem.“ Vykročila som z útesu a padala do neznáma...

Teplé ruky ma zozadu zachytili.
„Brystion,“ vzlykla som, chvenie stáčalo moje údy, ako ma otočil. Zomkla som sa okolo pevnosti jeho tela, pritískajúc sa k nemu, akoby som chcela vykĺznuť zo svojej kože a hľadať útočisko v jeho.
„Mám ťa,“ zašepkal mi do ucha, studená temnota sa odplavovala v záblesku trblietavých vĺn.
„Križovatky?“ Nikdy som si nenašla cestu do striebristých ciest, ktoré spojovali svety, ale počula som dostatočne veľa o tom ako vyzerajú, takže som mohla aspoň špekulovať.
Prikývol, zvraštiac obočie. „Samozrejme. Snívanie je len ďalší spôsob, ako sa sem dostať, ale nie ten, ktorý smrteľníci normálne využijú.“ Niesol ma, jeho nohy rytmicky vykračovali. Strieborná cesta sa ťahala bez konca, pavučina hrubých línií sa vlnila v diaľke, ale všade okolo nás boli tiene. „Si v poriadku?“
„Myslím. Zvyčajne sa teraz budím.“ Zachvela som sa, inštinktívne si obmotajúc ruky okolo jeho krku. Zasmial sa. Jeho pohľad skĺzol späť k ceste a ja som premýšľala, čo hľadal.
„Nežartovala si o tých nočných morách,“ zamrmlal. „To bolo jedno z najhorších predstavení, aké som za dlhú dobu videl. Tvoja matka?“
Prikývla som. „Hej. Neviem, či je to reálne, alebo som to len ja. Neznášam to. Som si istá, že je to moje podvedomie a snaží sa mi niečo povedať.“
„Môže byť, alebo to môže byť niečo viac.“ Zastavil a naklonil hlavu na stranu, akoby niečomu načúval. „Ach,“ povzdychol si, „tam je to.“
„Kam ideme?“
„Tvoje Srdce. Nie je to cesta, ktorou by som normálne išiel. Prejsť okrajmi Križovatiek s tvojim Tieňom je dosť nebezpečné, ale čokoľvek, čo spôsobuje tie nočné mory, ťa skutočne nechce nechať na pokoji.“
„Mojim Tieňom?“
„Stále spíš,“ poznamenal, jemne ma poklepávajúc po ramene. „Toto je len projekcia z tvojich snov. Prísť sem je krátkodobý únik, ale nie taký, ktorý by si mala opakovať. Ostaň tú príliš dlho a tvoje skutočné telo zomrie.“
Po jeho slovách mnou prešiel mráz. „Nikdy som nevidela pohreb,“ povedala som ticho. „Nikdy som nepovedala zbohom, naozaj, dokonca sa nemôžem prinútiť ani k tomu, aby som sa išla pozrieť na hrob.“ Zahryzla som si do pery a zacítila krv. Sedela som v tom poondiatom aute celé hodiny potom, čo ma prepustili z nemocnice, parkovala som pred cintorínom, ale bez ohľadu na to, ako som sa snažila, nedokázala som sa dostať z auta. Nakoniec som odišla, neobzerajúc sa. „Myslím, že som zbabelec.“
„Nie. Proste si nechceš priznať porážku.“ Posunul si ma v náručí. „Chceš ísť?“
„Som ťažká, čo?“ Môj hlas bol plný seba výsmechu, ale aj tak som prikývla.
Elegantne ma postavil na nohy. „Nie, cesty sú tak trochu nejasné. Bude jednoduchšie, ak sa ich dotkneš.“
Bola som bosá a strieborné kocky boli teplé a neopakovateľné, rovnako ako morská pena na oceáne temnoty. Chodníky sa ligotali a sunuli sa do diaľky, akoby chceli odplávať. Zahýbala som prstami na nohách, rozvíriac hromadu strieborného prachu. „Je to vždy takéto?“ spýtala som sa.
„Niektoré časti.“ Inkubus sa zadíval do tieňa, ale nepustil moju ruku. „Tadeto. Musím sa pohnúť.“ Ťahal ma so sebou, moje nohy nevydávali na chodníku žiadny zvuk.
„Čo sa stane, ak nás to chytí?“ Moje oči prešli zo strany na stranu, hľadajúc nejaké známky o nešťastí, ktoré sme nechali za sebou.
„Nechytí, ale musíme ísť. Čím dlhšie budeme otáľať, tým väčšia je pravdepodobnosť, že nás chytí niečo iné.“ Nerozviedol, čo bolo to niečo iné, a ja som nechcela naliehať. Mohol mi to povedať neskôr, keď budeme v bezpečí. Alebo aspoň prebudení. „Je to týmto smerom. Pevne sa drž.“
Jeho ruka viac zovrela tú moju, naše prsty prepletené, keď sme sa ponoril do tmy, preč z cesty.
Snažila som sa hovoriť, ale boli sme späť v prázdnote a ja som nenašla hlas. Musel cítiť moju paniku, pretože mi jemne stisol ruku. Sotva som dokázala vidieť okraje jeho tváre, len matný obrys jeho žiariacich očných bielkov. Zamerala som sa na ne, kým moje vlastné oči nezačali vysychať a ja som bola nútená zažmurkať.
Zastali sme pred domom. Ale skôr sme zastali pred veľkým Viktoriánskym sídlom stráženým masívnou železnou bránou.
Pozrela som sa na verandu - ruky ľahko zvierali mreže, moja myseľ bojovala o pochopenie tej dôvernej známosti -, s tou svojou vyštiepanou žltou farbou a obúchanými rohmi, s hojdačkou, pokazené svetlo zablikalo na privítanie.
Vyskočila som, keď sa Brystion objavil vedľa mňa. „Musíš to robiť? Vieš, celú tú vec s tvorom noci?“
Pokrčil plecami a naklonil hlavu k domu. „Staré spomienky?“
„Áno.“ Znovu som zaklopala prstami na bránu, prehltnúc tú hrču v krku. „Je to dom, v ktorom som vyrástla. Čo je toto za miesto?“ Poobzerala som sa okolo, ale bol tam len jeden dom učupený v temnote, obklopený otvoreným kusom dvora, hustými stromami, ktoré sa ťahali ďalej, než som dokázala zmerať. Voňalo to ako borovica a starý céder a slabý závan babičkiných ruží.
„Sny, samozrejme.“ Zodvihol na mňa obočie, pobavený. „Čo iné by to bolo?“ Teraz v ňom bolo niečo beztvaré, akoby si vzal na seba ľudskú podobu len kvôli mne.
„Neviem. Len som myslela, že to bude iné – mraky alebo hmla alebo niečo.“ Jeho pery sebou trhli a ja som očervenela. „No, ako to, došľaka, mám vedieť? Nie je to tak, akoby som tu niekedy bola.“
„Vlastne bola. Každý smrteľník sem príde, keď spí – len si to nepamätajú. Je to podvedomé. Toto,“ ukázal k domu, „je Srdcom tvojich snov. Domov v ľudskom ponímaní.“
Pomaly som prikývla, pozerajúc sa do tmy, vznášajúc sa nad kamienkami na poľnej ceste stáčajúcej sa dolu kopcom. „A ten zvyšok?“
„To záleží na tebe. Toto sú tvoje sny. Sú také, aké ich urobíš.“
Otriasla som sa, keď pach mora zasiahol môj nos a ja som ukázala k ceste. „Nočné mory sú tou cestou.“ Nejako som vedela, že je to pravda; ak by som ho sledovala, prišla by som ku skalnatému útesu, zlatým dunám a vírivej temnote. A žralokom.
Natiahla som sa po reťaz na bráne potom, čo som sa rozhodla, že naozaj nechcem sledovať tú konkrétnu myšlienkovú líniu. „Prečo je to zamknuté?“
„Vyzerá to, že mi neveríš dostatočne, aby si ma vpustila dnu.“ Zamračil sa, akoby priznal niečo, čo nechcel. „Tvoje podvedomie je múdrejšie, než si myslíš.“
„Ako s upírmi a prahmi, myslím. Pohodlné.“ Moje oči sa zúžili, pozorujúc ho. Možno trochu príliš pohodlné. „A predsa si bol schopný sa dostať včera v noci do mojich snov celkom ľahko.“ A zaplnil ich scénou, ktorou by boli zahanbené aj tie najgýčovitejšie romány.
„Takže si nebola v Srdci snov.“ Jeho hlava pokynula ku kamennej cestičke. „Išla si tou cestou. Je to ľahká korisť, hlavne pre požierača snov,“ dodal sucho.
Moja koža sa zachvela pri tom pomyslení. Bola som si toho vedomá? „Ako mi príchod sem pomôže s nočnými morami? Za predpokladu, že sa niekedy dostanem dovnútra.“
Inkubus si povzdychol. „Môžem ťa naučiť, ako sem prísť, keď spíš, takže bude tvoje snívanie čisté. Nedá sa ti odpoveď na otázku, čo spôsobuje tvoje nočné mory, ale aspoň budeš mať bezpečné miesto, kde sa môžeš utiahnuť.“
Nepokojne som sa zavrtela. Znelo to dobre, ale tá predstava, dať démonovi voľnú ruku v mojom duševnom svete divov spôsobila nepokoj, ktorý mi obracal žalúdok. Napriek tomu, akú inú možnosť mám? Dala som mu svoje slovo.
Nepríjemné ticho ubiehalo, keď som na to hľadela, premýšľajúc, čo mi nepovedal. Môj pohľad skĺzol späť k nemu. „Bezpečný je relatívny pojem.“
„Ach, dobre, práve si v mojom odbore, Abby.“ Inkubus sa oprel o plot, niečo v jeho výzore bolo náhle arogantné. „To znamená, že to ja tu mám kontrolu.“
Pozdvihla som obočie. „Dokonca aj v Srdci mojich snov?“
Pery sa mu skrútili do úsmevu. „To je len na tebe, myslím. Viem, čomu by som dal prednosť ja.“
„Stavím sa, že áno,“ zamrmlala som. „Budeme musieť zapracovať na tom tvojom probléme s plachosťou, inkubus. Som unavená z toho, že som tu uviazla s takým samotárom.“
„Presne tak.“ Zažmurkal. „Chceš, aby som ti s tým pomohol?“
Trochu som ho odstrčila. „Dnes nie. Asi by som sa mala vrátiť. Koniec koncov, musíme zachrániť jednu sukubu, nie?“
Pobavenie vymizlo z jeho tváre a na chvíľu mi bolo ľúto, že som zničila atmosféru. Na druhú stranu, obchod bol obchod. Prešiel si cez dosť problémov, aby mi ukázal, čo mi môže ponúknuť. Šanca zastaviť moje nočné mory bola opojná sama o sebe. Sex, alebo jeho prísľub, nebude súčasťou rovnice. Vôbec.
„Pravdepodobne by sme mali ráno zamieriť do galérie. Možno by som mohla presvedčiť Tophera, aby nám dal viac informácii o mieste Sonjinho pobytu. Som si istá, že keď pochopí situáciu, bude ústretovejší,“ navrhla som.
„Možno,“ povedal Brystion rozhodne.
„Nikdy nevieš,“ pokrčila som plecami. „Môžem sa s tebou stretnúť, keď otvoria, ak chceš. Technicky vzaté by som mala zajtra otvoriť Pit, ale nejako si myslím, že toto je dôležitejšie. Hovoriac o Pite.“ Potiahla som ho za košeľu, aby som upútala jeho pozornosť. „Ako sa dostanem späť? A vždy prídem sem, keď zaspím?“
„Čas tu niekedy ubieha inak. K otázke, či sa sem vrátiš...“ Dlhú chvíľu sa na mňa pozeral.
Začala som sa ošívať a mocnejšie som sa zachytila mreží. „Čo?“
„Nič,“ povedal nakoniec. „Srdce tvojich snov je tvojou súčasťou, takže sa nemáš čoho báť, ale ak by si sa našla v Križovatkách, zavolaj ma.“ Zlaté škvrny v okrajoch jeho očí žiarili a jeho hlas bol chrapľavý. „Ja si ťa nájdem, vždy.“
Zachvela som sa pod tým pohľadom. „To je ten druh sľubu, ktorý môžeš dať jedine Prostredníkovi.“
„Áno.“
Zažmurkala som. Prostredník?
Jeho prsty mi prešli po ramene, prechádzajúc z krku na pery, zabraňujúc, aby som niečo mohla povedať. „Zobuď sa,“ zašepkal.

S trhnutím som sa posadila, prekvapiac jednorožca, ktorý bol skrútený pri mojom boku. „Do riti!“
Nič, len ticho odpovedalo na môj výkrik. No, vlastne jednorožec urobil tichý, mečiaci zvuk a pretočil sa, ale to sa nerátalo.
Padla som na chrbát, paže som si zložila pod hlavu. Nie je žiadna poondiata šanca, že by som znovu zaspala. Prvé, ružové lúče úsvitu sa už zakrádali spod žalúzií. Okrem toho, ak by som zaspala, skončila by som tam? S ním? A bolo by to také zlé?
Do pekla so všetkým.
Za predpokladu, že som verila tomu, čo inkubus povedal, nejako som sa stala jeho Prostredníkom. Potom mi to došlo. To ráno v Pite, to malé pohrávanie si s mysľou... no, tá nahá záležitosť. Alebo aspoň tá vízia zapadla na miesto. Bolo to jediné možné vysvetlenie.
Moje vlastné, debilné šťastie. A moja hlúpa chyba, že som si to neuvedomila skôr. Ale potom, nebolo to tak, že by sa to nestalo predtým.
Ironicky som sa pozrela na jednorožca. Dobre, no, zdalo sa, že som to urobila dvakrát – cez dotyk. Nie Zmluvu. To nebolo normálne, že? Určite som nikdy nepočula Melanie rozprávať  o niečom takom. Alebo kohokoľvek iného. A, samozrejme, ďalšia možnosť bola padnúť na kolená a chrápať ako motorová píla. Nie, že by sa chystal ísť urobiť anglické raňajky.
Na druhú stranu, nenavrhovala som možnú Zmluvu medzi mnou a inkubom? Takže prečo som teraz nariekala, keď sa to už stalo?
Vzhľadom na to, že mal v ruke všetky esá, ozval sa môj vnútorný hlas. Bol to spravodlivý policajt, ale to neznamenalo, že sa mi to páčilo. So zmluvou som aspoň vedela čo očakávať. Toto bolo ako voľný pád bez padáka.
Uvažovala som, ako dlho bude trvať, kým na to príde Robert – ak sa tak už nestalo. Mala som skľučujúci pocit, že ten anjel vedel viac, než priznával. Ako som sa obávala, obaja muži prišli o nejaké body. Aké ťažké by bolo vysvetliť, čo sa deje?
Aké ťažké by bolo spýtať sa? štuchol do mňa môj vnútorný hlas posmešne.
„Som idiot,“ povedala som jednorožcovi. Hodil po mne okom a odfrkol si. „No, možno so mnou nemusíš súhlasiť.“ Otočil sa a ja som s povzdychom pokrútila hlavou. „Vôbec nepomáhaš.“
Skĺzla som z postele a zamierila do kúpeľne. Prvá vec, ktorú som chcela, bola horúca sprcha, a potom niečo na jedenie. Potom... no, predpokladám, že uvidím.

19 komentářů: