středa 27. listopadu 2013

Pohladenie temnoty - 7. Kapitola




Pouličné svetlá slabo blikali v hustnúcej hmle, nábrežie sa strácalo v tieňoch. Bola tam tma a súkromie a osamelosť, ale pre mňa to bolo v pohode. Dosýta som sa nabažila spotených tiel a alkoholového dychu. Takisto som mala dosť drámy.
Naklonila som sa cez okraj, počúvajúc plachtenie prílivu. Spôsob, akým voda jemne lemovala lode, ma vždy upokojoval. Slabý vánok plný vône slanej vody a dechtu fúkal na mňa z vody; svojim spôsobom sa smial, bozkávajúc ma na čelo v požehnanej úľave.
Z tmy sa vynoril Brystion a oprel sa o zábradlie vedľa mňa. Nedotkli sme sa. Našla som podivné uspokojenie v tom, ako sme spolu zdieľali nočné more, aj keď bol chrbtom k zálivu. Po chvíli sa pozrel dole, ruky prekrížené. „Na čo myslíš?“
Pozrela som sa na vzdialené svetlá žiariace naprieč zálivom a pokrčila som plecami. „Už si niekedy videl morskú pannu?“ 
Vydal zo seba zmätený zvuk. „Nie,“ priznal po chvíli. „Ale oni existujú... pravdepodobne nie tak, ako si ich predstavuješ.“ Jeho topánky sa šúchali o drevené dosky a položil ruky na okraj móla. Jeho plášť vydával vo vetre plaskavý zvuk, keď som jeho profil sledovala vo svetle pouličných lámp. Bol sakramentsky krásny, až to spôsobovalo bolesť v mojej hrudi.
„Nič nie je tak, ako som si kedy predstavovala.“ Ironický úsmev rozšíril moje pery. „Chceš so mnou hovoriť o tom, čo sa stalo?“
Inkubus sa odmlčal a ja som okamžite vedela, že to bolo zlé. Jeho tvár sa zatvrdila, tie nebezpečné oči boli náhle prázdne a opatrné. „Nie.“
„Čo sa deje? Bojíš sa priznať, že ťa v skutočnosti môžem priťahovať?“
„Len obchod,“ povedal krátko.
„Aha a akú úžasnú prácu odvádzaš, aby si to dokázal,“ povedala som. „Moje sny nikdy neboli plné bombastických tiel a úzkosťou odvtedy, čo som bola tínedžer.“ Zaklopala som si prstami na čelo. „Bolo to tu ako verejný dom bez platenia. Alebo to je tá hlavná myšlienka? Celú ma rozhorúčiť a rozrušiť a potom odísť? Dúfaš, že budem prosiť o magický orgazmus výmenou za nejaké informácie?“
Uškrnul sa, ale záblesk sklamania poznačil jeho tvár. Ticho som sa zasmiala, keď stuhol. „Nemusíš to robiť, vieš.“ Pretrela som si rukami lakte, aby som zahnala chlad šíriaci sa mi po koži.
„Robiť čo? Žiadať ťa o pomoc?“ odfrkol si, ale bol v tom náznak zúfalstva. „To je vtip, nie? Sotva dokážeš pomôcť sama sebe. Ako, dopekla, si myslíš, že by si dokázala pomôcť mne?“
„No, pre začiatok, ak sa rozhodneš ku mne správať ako k človeku, reagujem na to dobre.“ Nahrbila som ramená, keď sa vietor zodvihol. „Dokonca môžeš vynechať chôdzu boha. Nemusíš ma ohurovať. A aby som bola úprimná, ide mi to dosť na nervy.“
„Nie je to trik.“ Na chvíľu som sa otočila a potom si náhle vyzliekol kabát. „Na.“ Hodil ho na mňa.
„Čo?“
„Je ti zima,“ zavrčal.
„Máš tiež dobré pozorovacie schopnosti, ako vidím.“
„Len. Si. Zober. Tú. Poondiatu. Vec.“ Brystion na mňa uprel oči, jeho zreničky plápolali zlatom, pozerajúc na mňa, až kým som sa konečne podvolila. Prehodila som si ho okolo ramien. Bol ťažký a teplý a voňal ako stará koža a ešte niečo iné. Ako škorica a med, ale temnejšie. Viac primitívne.
„Ďakujem,“ zamrmlala som, odťahujúc sa od neho. Napätie mi opadalo z ramien. „Takže, plánuješ mi povedať, o čom toto skutočne je? Teda, nenávidím pomyslenie, že som sa postavila Robertovi pre nič.“
„Prečo?“
„Prečo čo? Zdá sa mi to v celkom jasné. Neviem ako ty, ale nemám nejaký extra záujem v tom, dať si nakopať zadok.“
„To nie.“ Jeho ruka prezieravo zamanévrovala mojim smerom. „Mal som na mysli, prečo si sa postavila na moju stranu?“
To bolo dobrá otázka. Nevedela som odpoveď. To isté som aj povedala, na dôkaz krčiac ramenami pod koženou bundou.
Zavrel oči. „Si klamárka, rovnako ako ja. Tak ako ostatní.“
Pozerala som na neho. Čokoľvek toto bolo, bolo to viac ako len o mne. Muselo byť. V hlave sa mi ozvali Charliine slová „... utiekla s bubeníkom...“ Niekto mu ublížil, a dosť. Natiahla som sa a zovrela mu zápästie. Jeho koža bola teplá, takmer horela, a netušila som, či to bola vlastnosť inkuba, alebo to spôsobil fakt, že mám studené ruky.
„Niekedy,“ súhlasila som. „Ale väčšinou klamem len sebe.“
Jeho oči sa prudko otvorili. „Prečo?“
Ustúpila som, pritiahnuc si kabát trochu viac. Irónia toho malého pohybu mi prišla vtipná, ale nemohla som sa smiať. Namiesto toho som začala kráčať, naznačujúc, aby ma nesledoval, pokývaním hlavy. Ten príbeh nikdy nebol ľahký na rozprávanie, ale zdalo sa mi to znesiteľnejšie, keď som kráčala. „Bývala som tanečnica,“ začala som pomaly, moje chodidlá kráčali v rytme mojich slov. Sústredila som sa na kadenciu, môj hlas mechanický. „Pretancovala som základnú školu, strednú školu. Hrala som v hrách, muzikáloch, na veľtrhoch výtvarných umení, vo všetkom, na čo si spomenieš. Bola som dobrá. Sakra dobrá,“ dodala som. „Vyhrala som štipendiá, ceny, čokoľvek. Dokonca som sa na niekoľko mesiacov dostala na Juilliard.“ Môj krok sa zrýchlil. „Melanie som vlastne stretla tam, ale nezostala tam dlho. Nebol to jej štýl.“
„Nie,“ súhlasil. „Hrá Divokou Mágiou. Neexistuje spôsob, ako by to mohla robiť zavretá medzi múrmi, nieto zachytiť ju v rámci predpisov v triede.“
Prekvapene som sa naňho pozrela. „Divoká Mágia?“
„Je to súčasť toho, čo jej umožňuje otvárať Dvere. Ale meníš tému.“
„Správne. Každopádne, chodila som nejaký čas na Juilliard, predtým, než som sa stala riaditeľkou Amerického Baletného Divadla.“
„A potom?“ Tie slová boli mäkké a temné, jemne ma postrkujúc. Zhlboka a roztrasene som sa nadýchla.
„A potom. A potom ma na večeru, jedného večera, prišla vyzdvihnúť moja matka. Bolo to skvelé, ona bola skvelá, večer bol perfektne skvelý.“ Môj hlas sa stíšil do chrapľavého šepotu. „Opitý idiot, ktorý narazil do Ford Focusu mojej matky? To už nebolo také sakramentsky skvelé.“ Zastavila som sa, prestala som rozprávať a na chvíľu bolo všetko, čo som dokázala vidieť, rozmazaný pruh čelných svetiel svietiacich cez čelné sklo a škripot, ako bolo vozidlo tlačené dopredu, diera na dverách na strane spolujazdca, kov a kosti rozdrvené až tak, že boli neopraviteľné, neskoro na pomoc, neskoro na moje bezduché nádychy, ktoré sa mi ozývali v ušiach.
Zúrivo som si utrela oči. Došla som na koniec móla a otočila som sa, vracajúc sa späť. „Zobudila som sa v nemocnici o dva týždne neskôr, s kolenom, ktoré sa ohýbalo trochu viac, ako by malo a kovovou platničkou v mojej hlave.“ Zaklopala som si na miesto nad ľavých uchom, na perách neveselý úsmev. „A, samozrejme, moja matka zomrela, takže si myslím, že by som to tiež mala spomenúť.“
Ak aj počul sarkazmus v mojich slovách, nedal to najavo. „A ten muž, ktorý do vás vrazil?“
„Vo väzení. Bude ďalšie pojednávanie, myslím, ale nemá to nič spoločné so mnou. Ten pankhart bol už dvakrát odsúdený.“ Hnev sa mi rozlial v hrudi, šíriac sa cez končatiny, až sa mi triasli ruky. „Tanečná spoločnosť ma nechcela späť. Skúšala som, ale moja noha ma proste dostatočne neudrží. A to zranenie mojej hlavy... netušia, aké zlé to je, ale občas mávam záchvaty, alebo príšerné závraty. Je to nepredvídateľné.“
Došli sme na koniec móla, odkiaľ sme začali a ja som s povzdychom vykĺzla z kabáta. „Takže, hej, klamem sama sebe. Vlastne stále, ale k tebe budem úprimná, som v tom dosť zlá.“ Žmurkaním som odvrátila ďalšiu vlnu sĺz, venujúc mu bledý úsmev, keď som mu podávala kabát.
Zamračil sa na mňa. „Nechaj si ho,“ povedal. „Aj tak ho naozaj nepotrebujem.“
Pokrčila som plecami, ale neobliekla som si ho naspäť, preložila som si ho cez ruku. Moje hodinky zapískali vo varovaní. „Pravdepodobne by som sa mala vrátiť späť do obchodu a pripraviť sa na otvorenie Trhu.“
„Naozaj nemáš na výber, čo?“
„Nie. Zmluva presne stanovuje, čo mám robiť, tak to robím. Na druhú stranu, Trh nie je otvorený každú noc, takže to nie je až také zlé, ako to vyzerá.“ Mierny rumenec mi pokryl líca. „Zastavíš sa... ehm... neskôr večer nakupovať? Za predpokladu, že si to bol ty a nie len sen.“
Tichý smiech sa vlnil okolo mňa. „Chceš, aby som prišiel?“
„Neviem. Čo presne si sa snažil dosiahnuť?“
„Ťažká otázka.“ Otočil sa smerom k vode, jeho pohľad sa upieral do ďaleka. „Aby som získal tvoju pozornosť, hádam.“ Bokom na mňa pozrel. „Funguje to?“
„Trochu.“ Moje pery sa zovreli. „Trochu divné zobudiť sa na okraji spánku, ale predpokladám, že ako budíček je to celkom dobré.“
„Nie dosť na to, aby ťa to dostalo cez okraj,“ povedal ľstivo.
„Nie. Nemám rada neznámo. V tej dobe som nevedela, akú máš motiváciu. Keď na to príde, stále to neviem.“
„V skutočnosti je to stále pomerne zložité.“ Prudko vydýchol. „Ale celkovo je to stále rovnaké. Moja sestra je nezvestná. Hľadala ostatné.“
„Ostatné?“
Prikývol, odkopnúc preč kameň. „Niekoľko sukúb je tiež nezvestných. Alebo sa našli mŕtve, aby som bol presný. Zabralo nám trochu času, pokým sme prišli na časové rozloženie. Sonja bola niekomu na stope, keď zmizla. Ak vzorec platí, nemyslím si, že mám veľa času. Týždeň, možno menej.“
„A myslel si si, že teraz prídeš za Moirou? Prečo toľko tajností?“
Jeho pery sa ironicky skrútili. „Ale no tak, slečna Prostredník Protektorky. Určite si si vedomá zlej krvi medzi Dvormi.“
Bola som. Samozrejme, že som bola. Jednému stačilo vidieť roztržku medzi inkubom a anjelom, aby to chápal. Tri Dvory, naozaj... a napriek tomu to vyzeralo príliš ľahké na vysvetľovanie. Anjeli, Démoni a Fae na vyváženie váh. „Neveríš Moire?“
„Má toho cvoka ako svojho Prvého. Verila by si ty, keby bola situácia obrátená? Všetko, čo vieme, je, že schválila únosy.“
„Tomu naozaj nemôžeš veriť.“
„Neviem, čomu mám veriť. Prišiel som sem, aby som sa stretol s Moiru, domáhal sa spravodlivosť, a ona tu nie je.“ Otočil sa späť ku mne, hrozivá túžba vrytá v jeho zlatých očiach. „Ale ty si tu. Pomôžeš mi?“
„A to som si myslela, že si si nemyslel, že by som mohla niekomu pomôcť,“ odsekla som sucho.
„Touché,“ povedal. „Aj keď sa ti podarilo celkom dobre sekírovať archanjela. Možno máš ešte nádej.“
Odmlčala som sa, momenty sa vyrovnali búšeniu srdca. Mohla som si to dovoliť? Záležalo na tom? Pokiaľ som vedela, stále som nemala žiadnu skutočnú povinnosť urobiť niečo, ale nejako som si nedokázala predstaviť Moiru ako len tak sedí a nechá niečo ako toto len tak bez toho, aby to vyšetrila. Nakoniec som prikývla, neveriac svojmu hlasu. Úľavne si vydýchol, jemný úsmev skrútil kútiky jeho úst.
„Ďakujem,“ zamrmlal, natiahnuc sa, aby ma pohladil po tvári.
„Nemusíš to robiť, vieš.“ Odtiahla som hlavu. „Ak to urobím, urobím to sama od seba, nie kvôli nejakej divnej sexuálnej veci, ktorú robíš. Nepotrebujem žiadne rýchlovky z milosti, metafyzické alebo iné.“
„Nesnažil som sa ťa zviesť. Ponuka bola úprimná.“ Rukou si prehrabol vlasy. „Je trochu znepokojujúce byť odmietnutý obyčajným smrteľníkom.“
„Len smrteľníkom,“ odfrkla som si. „Fakt pekné. Uvidím, čo môžem urobiť, aby som upokojila tvoje ego, ó láskavý a taktný.“ Hrýzla som si spodnú peru a venovala mu lišiacky úsmev. „Samozrejme, pravdepodobne by si sa nemal cítiť príliš zle. Koniec koncov, práve teraz mám na sebe magický amulet.“
Jeho ústa sa našpúlili. „Máš?“
„Iste. Je vyrobený zo striebra a mesačných lúčov, požehnaný nafúkaným trpaslíkom,“ predniesla som vážne. „Zaručuje plus štyri obrany proti zvádzaniu inkuba.“
„Si trúba.“
„Bozk, bozk, miláčik.“ Zatrepotala som mihalnicami, pokrčiac pery v predstieranej láske.
Jeho ruka sa mi zaplietla do vlasov, prsty sa pevne obtreli o moju lebku. „Je to komplikácia, ktorú nechcem, Abby.“ Zavrčal tie slová, ale nebolo pochýb, že za tými teraz žiariacimi očami sa skrývala túžba.
„Tá guľa v tvojich nohaviciach hovorí niečo iné,“ odsekla som, zvrátene pohybujúc bokmi proti nemu. Hlások vzadu v mojej mysli mal mozgový záchvat z mojej smelosti. Pokiaľ sa ma to týkalo, inkubus sa správal ako nejaký druh nadprirodzenej chcem-sex bytosti, odkedy sme sa stretli a ja som toho mala dosť.
Vydal pridusené zastonanie, jeho druhá ruka sa trasľavo pohla dole, aby ma chytil za zadok. „Budeš to ľutovať,“ vydýchol, uvoľňujúc zovretie vo vlasoch a prechádzajúc mi prsom po brade. Jeho tvár sa priblížila, keď jeho ústa pohladili moje. Otriasla som sa pri tej jemnej dotieravosti. Jeho prsty skĺzli až dole na môj chrbát.
„Pravdepodobne.“ Vzdychla som, moja myseľ bola natešená a neschopná sústrediť sa na čokoľvek iné, len na to, ako mi jemne oždibuje spodnú peru. „Ľutujem veľa vecí.“
Inkubus sa na mňa pozrel, neopísateľné emócie sa mu prehnali cez tvár a potom jeho pery boli na mojich, divoké a privlastňujúce si.
Úplne ma pohltil. Existovala len sladkosť jeho jazyka, sondujúceho vo vlhku mojich úst. Najskôr plytko, vychutnávajúc si jemné okraje a potom sa presunul hlbšie, pulzujúci a rytmický, zodpovedný za rýchly tlkot môjho srdca. Mykla som sa dopredu, vraziac svoje ruky do jeho vlasov, môj trhaný dych sa stával hlbokým výkrikom túžby.
„Aj toto je len ego?“ zapriadol.
„Tvrdá ako kameň z toho pocitu,“ zalapala som po dychu. „Presne tak, ako to mám rada.“
Hlboký smiech bol jeho jedinou odpovedať, jeho ruky kĺzali späť na môj zadok. Zastonala som, keď ma pritlačil k okraju móla. Zodvihol ma, hladiac ma svojou erekciou v rozkroku, odmeňujúc ma všetkým, čo sľuboval. Moje nohy objali jeho boky.
„Brystion...“ Jeho meno splynulo s nocou, zachytávajúc sa vo vetre, keď sklonil hlavu, aby mi perami prešiel dole po krku, až došiel k okraju mojej košele, aby stlačil stvrdnutú bradavku.
Môj chrbát sa inštinktívne prehol. Beh ohľadu na jeho postoj, tento inkubus rozhodne vedel vykonávať svoju prácu a teplo, ktoré ma pálilo vo vnútri, to chcelo. Veľmi. A napriek tomu... Bola som na tmavom móle, vysávajúc chlapa, ktorého som sotva poznala, na oplátku za čo? Pomoc pri hľadaní jeho nezvestnej sestry?
Moje nadšenie ochladlo a ja som mu položila ruky na tvár. „Prestaň.“ Zachvela som sa. „Toto nie je správne. Nie pre mňa. Ešte nie.“
„Nechcel som si ťa zobrať na zemi ako obyčajnú pouličnú štetku,“ zavrčal, neochotne ma púšťajúc. „Daj mi nejaké body k dobru.“ Celé jeho telo sa chvelo pod mojimi prstami, vibrujúc túžbou premiešanou s pevnou kontrolou. „Chutíš... vynikajúco.“
„Čože?“
Trochu rozpačito sa na mňa pozrel. „Povedal som ti to predtým, Abby. Si Zasnívaná. Je to dar, svojim spôsobom.“ Jeho hlas zmäkol. „Rovnako ako je dar byť hudobníkom alebo tanečnicou, ale je to niečo, s čím sa narodíš.“
Robertove slová sa mi ozvali v mysli. „A ty si požierač snov?“
„To je tiež jedno z pomenovaní,“ odsekol inkubus. „Ale bol by som radšej, keby si ho nepoužívala.“
„Dobre.“ Vzala som si kabát zo zeme a znovu sa doňho zabalila. „Ale naozaj by si so mnou mal mať viac trpezlivosti. Som v týchto veciach nová.“ Potriasla som hlavou. „Vieš čo? Zabudni na to. Táto sexuálna vec len všetko komplikuje a ja len... Proste sa nemôžem zaoberať ďalšou úrovňou zložitosti. Ak sa naozaj cítiš taký galantný, nie je niečo iné, s čím by si so mnou mohol obchodovať?“
„Môžem vyliečiť tvoje sny, ak chceš. Alebo ti ukázať, ako ich usmerňovať.“ Na chvíľu zavrel oči a zhlboka dýchal. „Je v tebe zreteľný tieň, Abby. Máš nočné mory, však?“
Prehltla som. „Áno. Každú noc, odkedy som sa prebrala z kómy.“
Jeho oči sa zúžili. „Mala si nejakú včera v noci?“
„Vlastne... nie. Bola to tvoja práca?“
„Nestálo ma to veľa. Bolo to ako byť v bufete,“ zapriadol. „Každý tvoj kúsok zrelý a čakajúci na mňa. Nie, že by som vyskúšal všetko,“ dodal náhlivo. „Alebo aspoň nie príliš.“
Pretrela som si krk, tep môjho srdca mi narážal do končekov prstov. „Nerob si s tým starosti. Čo by si povedal na vypracovanie Zmluvy? Moja pomoc za nejaké nakopávanie snov?“ Otriasla som sa nad vlastnou odvahou. Robert by vyvádzal, keby sa dozvedel, že som uvažovala o Zmluve s niekým iným ako s Moirou. Nemožné alebo nie, už sa to raz stalo s jednorožcom, takže čo na tom záleží?
Inkubus si prehral moje slová a bystro sa na mňa pozrel. „Urobila by si to?“
„Pre dobrý spánok by som urobila čokoľvek.“ Zdesila som sa dutého zúfalstva v mojom hlase. „Ale nie žiadne smiešne veci, hej? Len... urob čo budeš môcť, aby si mi pomohol dať to do poriadku.“
„Skúšobná jazda dnes v noci? Budem dobrý.“ Dal si ruku na srdce. „Čestné skautské. Ak to bude fungovať, zajtra sa u teba môžem zastaviť s papiermi.“
„Nejako pochybujem, že si niekedy bol skaut, ale v poriadku. Ak si si istý, že to nebude prekážať tvojmu súčasnému Prostredníkovi, tak hej. Nechcem sa... dostať medzi vás dvoch.“
„Nebude ju to ani trochu obťažovať. Sľubujem.“ Jeho prst pohladil moje líce, keď sa rozplynul do tmy. „Až do dnešného večera.“

25 komentářů:

  1. Děkuji za překlad :-)

    OdpovědětVymazat
  2. díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  3. Mockrat dekuji za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  4. Ďakujem za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  5. Díky moc, další skvělá kapitola, těším se na pokračování...:)

    OdpovědětVymazat
  6. íky moc za překlad:)

    OdpovědětVymazat
  7. taky moc děkuju za pokračování a těším se na další kapitolku :)

    OdpovědětVymazat
  8. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat