středa 13. listopadu 2013

Pohladenie temnoty - 5. Kapitola




Jeho pokožka bola biela, pokrytá svetlom mesiaca a tieňmi, majstrovstvo dlhých línií a bledého svalstva zostupovalo a stúpalo s každým prudkým nádychom. Bol v tom rytmus, rovnaký ako pri rozbíjaní vĺn na mori; ale uvoľnil sa, predstieral pokoj. Hral mu na lícnych kostiach. Pociťovala som bolesť z túžby prejsť to miesto perami, ochutnať jemný lesk potu v priehlbine medzi kľúčnymi kosťami.
Pristúpila som o krok bližšie a potom ďalší, natiahla som sa, aby som prstami prehrabla jeho hodvábne vlasy. Pod svetlom sa leskli, padajúce cez široké ramená do chvosta okolo môjho zápästia, akoby som bola nejaký exotický vták. Jeho ruka kĺzala cez moje, zachytávajúc moju ruku a pritískajúc si ju k hrudi.
„Pozri si na mňa,“ žiadal, zdvíhajúc mi bradu. Zodvihla som obočie nad jeho tónom, ale neodtiahla som sa. Tiež som sa naňho nepozrela, nie priamo, a dokázala som cítiť napäté očakávanie. Moje pery sa zakrivili do divokého úsmevu a ja som premýšľala, či môj malý akt vzbury konečne uvoľní to, čo sa zdalo, že sa skrýva pod povrchom. Môj pohľad prechádzal po stojacom zrkadle, pomaly stúpajúc na tieň jeho vysokého tela; pretrvávala som na lákavých krivkách jeho zadku, napäté svaly skrútené a chvejúce sa. Jeho stisk na mojom zápästí zosilnel a ja som sa zasmiala, vyzývajúc ho k ďalšiemu kroku.
„Šach mat,“ zamrmlala som, keď jeho dych oťažel a začal byť trhaný. Ticho zavrčal, perami sa obtrel o moje čelo. Jeho ruka skĺzla dole na môj chrbát a pritisla ma proti jeho rastúcej erekcii, tlačiac ma pevne a tak, ako mu dovolili jeho kožené nohavice. Nechala som svoju ruku drzo skĺznuť dole, moje prsty boleli z túžby oslobodiť ho, uchopiť jeho nadutú veľkoleposť.
Rozhojdala som svoje boky proti jeho rozkroku, keď môj pohľad putoval na krásu jeho zmyselných pier predtým, než zakotvil na jeho očiach, temných a zlatých.
Tie.. oči...
Zalapala som po dychu v poznaní, odťahujúc sa, moje meno skĺzlo z jeho pier zabalené do zvodného, známeho hlasu.
„Abby...“

Vzpriamila som sa, plachta sa prevaľovala po mojich trasúcich sa stehnách, prežívajúc poslednú vlnu rozkoše. Vedela som, že všetko, hoci aj ten najmenší pohyb, by ma len priblížil k orgazmu. Moje boky sebou prudko trhli, tlačiac sa nahor, priamo k mojej ruke, ktorá sa už pomaly plazila nadol po bruchu.
„Nie,“ povedala som si pevne.
Nie.
Nebudem tu ležať a masturbovať kvôli tomu Princovi Dumavej Temnoty. Strašne sexy Princovi Dumavej Temnoty.
Ešte som musela zistiť, kam som sa to dostala. A dostať sa v sne k Druhému Ľudu bolo presne tam, kde som skončila – najmä s tými, ktorí sa včera v noci správali ako samoľúbi kreténi. Okrem toho, kto, dofrasa, používal frázu „bombastická veľkoleposť“ v reálnom svete?
Hodila som očkom po hodinách a zastonala som. 8:00. Stále príliš skoro pre obyčajného smrteľníka, aby bol hore a až príliš neskoro na to ísť spať. Padla som na brucho. Nakoniec si rozhorúčená a rozrušená časť môjho mozgu utiekla ochladiť hlavu v kýbli ľadu a ja som bola schopná myslieť. Moje telo sa zdalo byť oveľa nemilosrdnejšie a pokračovalo v brnkaní od zdesenia. Snažila som sa ho ignorovať. Ako moje boky boleli z potreby pohybovať sa proti matracu. Moje pery sa našpúlili, keď som o tom premýšľala. Čo ak to nebol sen? Čo ak bol Brystion... tu?
„Choď preč,“ povedala som, pretáčajúc očami nad mojou vlastnou sprostosťou. „Ak si tu, nič z toho nechcem.“
Ticho ma zosmiešňovalo. Klamár...
A napriek tomu som sa nemohla zbaviť myšlienky, že to bolo viac ako sen. Koniec koncov, bol to inkubus. Pomyslenie, že by skutočne mohol použiť nejakú zámienku, aby sa mi dostal do snov, bola dostatočne znepokojujúca na to, aby ma prinútilo pomerne rýchlo sa zvaliť z postele. Vliekla som sa do kúpeľne a zamračene sa zadívala do zrkadla. Bol tu? Záblesk zlata ma pálil z môjho odrazu.
Pozrela som sa bližšie. Bol tam náznak niečoho odrážajúceho sa mi od tváre? Frustrácia? Pobavenie? Nie, rozhodla som sa. Až na temné kruhy pod očami tam nebolo nič odlišné. Pokrčila som plecami a potácala sa k sprchovaciemu kútu. Voda sa so sykotom a vŕzganím potrubia spustila.
Ako som tam stála, zatvorila som oči a nechala vodu prelievať sa cezo mňa, malá kúpeľňa sa plnila parou. Zrazu som si uvedomila, že som nemala nočné mory po prvýkrát, od smrti mojej matky. Natiahla som sa a dotkla sa čela, po koži mi prešlo chvenie z toho, ako ma tam pobozkal.
Takmer by to za to stálo. Povzdychla som si, keď som namydlila vlasy do šampónovej sochy. Fakt o mimoriadne pokojnej noci bol lákavý, a keď som do mixu pridala aj niekoľko orgazmov, bolo to ešte lepšie. Ale mala som pocit, že by to nebolo také ľahké. Všetko malo svoju cenu.
Všetko.
Trhnutím som zavrela kohútik, zlomyseľne si stláčajúc vlasy. Zo stojana som schmatla uterák a trela si ním kožu, pokým nebola suchá. Potácajúc sa späť do spálne, schmatla som čisté rifle a tričko s nindža Hello Kitty.
Mäkký bľakot upútal moju pozornosť a ja som sa pozrela na jednorožca hlboko zavŕtaného v spodnej zásuvke bielizníka.
„Ehm,“ zamrmrala som hlúpo, keď som sa dívala, ako sa váľa na čipkovaných nohavičkách. „Tak to už stačilo... ty...“ Pohŕdavo na mňa obrátil svoju hornú peru. To je fuk. Ďalší kus mojich detských snov sa práve stretával s realitou vo forme nadržaného jednorožca. Len ja mám také šťastie.
Zľahla som našľapovala na drevenú podlahu, keď som mierila do kuchyne, môj žalúdok dunel. Obratne som ignorovala obálku sediacu na guľatom stole, rovnako som ju ignorovala každé ráno posledné dva týždne. Obrátila som ju, takže som nemusela čítať, čo bolo na vrchu, aj keď som vedela, čo to znamená s tým jemný písmom a štítkom advokátskej firmy vľavo hore. Nepochybovala som o tom, že to bolo niečo, čo som mala podpísať alebo odsúhlasiť, ale to by znamenalo priznať určité veci.
Rovnako ako to, že sa moja matka už nikdy nevráti.
Ak to budem ignorovať dostatočne dlho, v jedno ráno to bude proste preč. Zatiaľ táto teória bola neúspešná, ale mala som veľa času na čakanie. Nikam som sa nechystala, však?
Tajomná obálka alebo nie, na programe boli raňajky. Zapla som kanvicu, aby som si urobila čaj a nejakú chvíľu som sa hrabala v chladničke. Bola malá, pokiaľ išlo o spotrebič, ale nikdy sa v nej neminulo jedlo. Nebolo to nič exotické, ale bežné potraviny boli vždy tam a vždy čerstvé. Ďalšia ozdoba od Moiry. Moje povinnosti Sprostredkovateľa spaľovali veľa kalórií. Niečo o tom, ako Zmluva fungovala, myslím, ale či v tom bolo nejaké magické puto alebo skutočnosť, že som na seba nemala čas, to neviem. Nikdy nevyprázdňujúca sa chladnička pekne vyrovnávala, ale ja som za posledné mesiace aj tak zhodila niekoľko kíl.
O jednu vyhriatu panvicu neskôr som bola na dobrej ceste uvariť vrchovatú hromadu pečenej slaniny a praženicu so syrom. Skúšala som omeletu, ale vždy skočila v tečúcom neporiadku. V týchto dňoch som priznávala, že neviem variť, ale aj tak som to skúšala. Spojila som toast marmeládou a celé som to dokončila dymiacimi anglickými raňajkami.
Niečo ostré ma bodlo do členku a ja som vyskočila. „Ach, to si ty,“ zamrmlala som, zatiaľ čo si jednorožec odfrkol mojim smerom. „Chceš tiež?“
Urobil malý pohyb, ktorý vyzeral ako prikývnutie a odbehol k stolu, vyskočiac na jednu zo stoličiek. Zaváhala som. „Ach, dopekla.“ Zhrabla som niekoľko prúžkov slaniny a dala ich na druhý tanier. Časť zo mňa sa cítila nesvoja pri kŕmení toho zvieratka, ktoré sa zdalo byť bylinožravcom, ničím iným ako zvyškami jeho párnokopytného bratranca, ale na základe toho, ako to malé zviera olízalo mastnotu z taniera, som sa nemusela báť.
Spoločne sme sedeli pri stole, jednorožec a ja, potichu žuvajúc, keď som premýšľala o včerajšku. „Myslím, že som v háji,“ povedala som mu smutne, skĺznuc trochu viac do stoličky, aby som si vychutnala svoj čaj. „Totálne a úplne v háji. A myslím, že by som ti mala dať meno.“
Poklepal rohom po tanieri, vydal malé zachrochtanie, ktoré znelo až príliš ako „ešte“. Hodila som mu lyžicu plnú vajíčok, hryzúc si svoju spodnú peru, keď ponoril tvár do syra. Medzi spodnou bielizňou, preťahovaním mojej nohy a oddaným jedením, to bolo takmer ako žiť s miniatúrnym chalanom z bratstva. Všetko, čo som potrebovala, bolo nájsť pár plechoviek lacného piva.
Dnes som pracovala neskôr, ale môj žalúdok sa búril nepokojom. Charlie bude dnes ráno pracovať v kníhkupectve a s ňou sa vždy dobre rozprávalo. Vkĺzla som to tenisiek a naplnila som po ceste svoje hrnček, keď som špinavý riad dávala do umývadla.  
„Ty ostávaš tu,“ povedala som jednorožcovi. „To posledné, čo by som potrebovala, je keby si začal ukazovať... svoju náklonnosť... na verejnosti.“ Pretočil oči, ale odkráčal zo stoličky a zamieril späť do izbe, kopytá klepali ako kladivá.
Pritisla som si hrnček k hrudi, kráčajúc dole po schodoch. Rozbila som niekoľko šálok na kávu, kým som sa nasťahovala, väčšinou kvôli neopatrnosti. No, a občas kvôli záchvatu. Potriasla som hlavou, odolávajúc nutkaniu prejsť si prstami po jazve. Moja matka vždy žartovala o mne ako o dieťati, čo sa točilo až dovtedy, pokiaľ mi nevypadol mozog, ale myslím, že plechový tanier by mal také veci v pohode zastaviť.
Ráno bolo skvelé, všetko bolo vlhké a orosené z včerajšieho dažďa. Malo by byť mokro aj neskôr, ale vo vzduchu bola ostrosť, ktorá hovorila o blížiacom sa ochladení. Nadýchla som sa, užívajúc si pár okamihov ticha, ale bolo to na hrane. Možno ticho pred búrkou.
Na stene nebolo ani stopy po striebornom vchode na Trh, akoby tam ani nikdy nebol, ale takmer som mohla na murive vidieť brečtanom tkané mriežky mágie. Zvyšok dvora bol malý a úplne nudný. Moira o tom rada premýšľala ako o zvláštnosti. Ja som to volala „Abby nemôže záhradníčiť“. Tých pár kvetín vľavo bolo po júlových horúčavách povädnutých. Keby som mala aspoň nejaký rozum, zohnala by som si aspoň niekoľko trpaslíkov.
Na Pite boli otvorené zadné dvere na schodisko vedúce do provizórneho skladu, ktorý bol dvakrát taký veľký ako Moirina kancelária. Otvorila som si za cinkania kľúčov, venujúc slnečnému ránu posledný pohľad. Boli dni, keď život nad kníhkupectvom mal svoje výhody, ale práve teraz som si nemohla spomenúť ani na jednu.
Takto skoro ráno tam neboli žiadny zákazníci, ale Charlie si pohmkávala okolo, zaneprázdnená so škatuľami. UPS prišla skoro. Charliine krátke, gaštanové vlasy boli ostrihané do krátkeho škriatkovského účesu, ktorý by som nikdy nebola schopná dosiahnuť. Bolo to rozkošné a energické a perfektne to rámovalo jej srdcovitú tvár. Jej pleť mala odtieň, ktorý volali „slnkom pobozkaná“, ale nie ten pehavý neporiadok, ktorý mám ja. Jej tvár bola len nádherne hladká a hnedá. Odkašlala som si, aby som jej dala najavo, že tam som. Preľakla sa a potom sa zoširoka usmiala.
„Si hore skoro, Abby. Nečakala som, že ťa uvidím skôr ako za pár hodín.“
„Ja viem.“ Položila som hrnček na prázdnu policu, keď som si kľakla vedľa nej. „Nemohla som zaspať, tak som si myslela, že pôjdem sem dolu a pomôžem ti trochu. Mala som to urobiť včera, tak či tak.“
„Ďalšie nočné mory?“
„Nie tak celkom. Nie, ak voláš to, že sa v tebe prehrabuje inkubus, niečím zlým.“
„Ach, áno.“ Utrela si zaprášené ruky o rifle, jej ústa vytvorili malé O zo znechutenia. „Melanie mi spomenula, že si sa včera trošku zrazila s Brystionom.“
„Každý okrem mňa pozná toho chlapa?“ Pretočila som na ňu očami. „Podľa spôsobu, ako sa správal, by som si myslela, že z toho chce mať nejaké veľké tajomstvo.“
„Možno sa s tebou len zahrával. Je známy tým, že je niekedy fakt hajzel, aj keď odvtedy, čo ho opustil posledný Prostredník, sa to zhoršilo.“
„Opustila ho?“
„Aspoň sa to povráva. Podľa toho, čo som počula, utiekla s bubeníkom Ion’s Folly.“
„Aha.“ Múdro som prikývla. „Myslím, že to vysvetľuje, prečo sa rozišli.“
„Možno,“ povedala ospalo, vytiahnuc hromadu kníh. „Páni. Kto, dopekla, vybral tento odpad? Ty alebo Moira?“
„Obávam sa, že to má na svedomí Moira. Všetko, čo mi dovolí urobiť, je zúžiť žánrový výber. Tento mesiac to boli mimozemské romance alebo historické westerny.“
„Bože.“ Natiahla ruku s knihou od seba, akoby ju mohla pohrýzť. „Jeho Chápadlová Láska? Robíš si zo mňa srandu?“
„Zrejme nie. A čo také Neresenie?“ Zamávala som na ňu prstami. „Ako hentai pre dospelých.“
„Hovoriac o nerestiach, ako to išlo s Brystionom?“
„Ako čo išlo? Je to blbec.“
„Ale v noci sa ukázal v tvojim snoch?“
„Nebuď úchylná. Bol to len sen. Aspoň dúfam, že bol. Neviem. Mám taký pocit, akoby ma sledoval.“ Vybrala som ďalší stoh kníh, vážne nečítajúc tituly. „Chcem povedať, myslím, že by mal mať na to dôvod. Jeho sestra je nezvestná a chce pomoc Protektorátu, aby mu ju pomohol nájsť.“
„No, Moria ho určite neodmietne. Čo povedala?“
„Ona... ehm... nevie.“
Charliine oči sa zúžili. „Čo myslíš tým, že nevie? Nepovedala si jej to?“
„Je trošku ťažšie ju zastihnúť.“ Na chvíľu som si prezerala strop. Podľa tónu hlasu mojej kamarátky to bolo, ako keby ma prichytila s rukou na nádobe s koláčikmi. Ale v mojou prípade by Oreu narástli zuby a odhryzlo by mi prsty. „Ako vôbec. Netuším, kde je.“
To priznanie zo mňa vypadlo príliš rýchlo. Namiesto toho, aby som cítila úľavu, sa na mňa váha posledných mesiacov zvalila ešte viac. Moje hrdlo sa zovrelo, akoby mi niekto udrel päsťou do hrtana a moja hlava začala veľavravne pulzovať.
„Abby?“ Charliinin hlas trilkoval kdesi z diaľky, rútiac sa temnou chodbou môjho vedomia. Nemohla som sa pohnúť, ale cítila som ju po svojom boku a to, ako ma chytila za ramená.
Len trošku...

Sekundy, minúty, hodiny. Nikdy som naozaj nevedela povedať, ako dlho som bola mimo behom svojich príhod, ale zrazu sa moje oči otvorili, vyčerpanie ma udieralo do tváre. Charlie ma položila na zem, moje údy boli ťažké a otupené.
„Hej, si v pohode?“ Charliina tvár mi vošla do zorného poľa, jej čokoládové oči boli rozšírené.
„Hej. Len... unavená. Chcem spať.“ Moja viečka sa na chvíľu zatvorili. „Záchvaty vždy vyvolávajú ospalosť,“ zamrmrala som. „Aspoň som sa tentoraz nepomočila. Ako dlho som bola mimo?“
„Pár minúť. Kriste, Abby, myslela som, že sa to zlepšuje.“
„Veď áno. Som unavená. Alebo možno vyčerpaná to vystihuje lepšie. Ale dostávam ich častejšie, keď som unavená.“ A keď berieš svoje lieky náhodne, pripomenul mi uštipačný hlas. „Len potrebujem viac spánku.“
„To by mohlo byť,“ súhlasila, „ale byť Sprostredkovateľom vydáva energiu. A ty nie si len normálny Sprostredkovať, Abby – si Sprostredkovateľ Protektorky, čo je oveľa intenzívnejšie. Väčšina ľudí dokáže vydržať len krátkodobé Zmluvy a určite nie viac ako jednu.“
„Ak to hovoríš.“ Šúchala som si hlavu, ignorujúc jej prevracajúce sa oči.
„Už si niekedy premýšľala o tom, prečo toľko úžasných hudobníkov a umelcov zomrelo v tak mladom veku?“
Hlúpo som na ňu zažmurkala, moje myšlienky zakopávali jedna o druhú. „Príliš veľa Zmlúv?“
„Presne tak. Druhý Ľud je priťahovaný ku každému s veľkým talentom, najmä Fae. Niekedy nie sú práve opatrní s tým, koľko energie si zoberú.“
Brystionove slová zneli v mojej mysli, niečo sa náhle stalo až nepríjemne jasným.
Si Zasnívaná, Abby. Mohol by som piť tvoje sny ako mlieko.
„Hej, hej, to chápem. Celá tá dúha spojenia – básnici, tí, čo snívajú a ja. Diskutabilné, keďže nie som ani jedna z tých vecí. Viac nie. A som si istá, že nie som natoľko zaujímavá pre nikoho iného, aby so mnou chcel uzavrieť Zmluvu. Okrem toho Maniaka.“ Snažila som sa posadiť, nechajúc sa vytiahnuť Charlie do vzpriamenej polohy. Svet sa na chvíľu naklonil a potom sa narovnal, keď som sa oprela o jeden z komínov. Naklonila som hlavu. „A jediná myšlienka... no, to je jedno, čo si myslí.“ Zamračila som sa. „Aj tak na tom nezáleží.“
Venovala som jej kyslý úsmev. „Takže, kde ma to dostáva? Moira je nezvestná. Zmizla sukuba a jej nadržaný inkubý brat sa snaží dostať do mojej mysle.“ A na poschodí je jednorožec zaneprázdnený v zásuvke so spodnou bielizňou, dodala som v duchu, premýšľajúc, či by som jej mala povedať, že som jeho Prostredníkom. Pozrela som sa na jej ustarostenú tvár. Nateraz by som to mala nechať tak.
„O tomto si pohovoríš s Robertom,“ poukázala Charlie.
Moje srdce zakoplo, ako sa snažilo nájsť svoju cestu von z krku. Robert bol Moirin osobný strážca a jej zástupca. Charlie bola jeho Prostredníkom, ale ako sa dostali ku konkrétnej zmluve, to som nevedela. Robert nadával ako námorník, pil ako ryba a stále mal nutnú dávku bostonskej hrdosti. Bol stelesnením niekoľkých klišé a tiež sa zdalo, že sa mu vážne nepáčim, hoci som nikdy neprišla na to prečo.
„Si si istá? Nemyslím, že stojí za to, aby sme ho zapojili.“
„Robíš si zo mňa srandu?“ Jej oči boli na okamih divoké. „Robert mal v poslednej dobe zlú náladu a nevedela som prečo. Teda, vedela som, že sa strachoval, keď mu neodpovedala na telefonáty, ale nechcel robiť rozruch, pretože... dobre... je Fae a oni sú proste divní. Okrem toho si sa správala, akoby všetko bolo fajn. Myslel si, že mu dáš vedieť, že niečo nie je v poriadku.“ Obrátila sa ku mne a pokrútila hlavou. „Abby, prečo si za nami neprišla?“
Bezmocne som pokrčila ramenami. „Nechala odkaz. Teda, hovorila, že sa vráti. Ako som to mohla vedieť? Kriste, aj keby som sa s Robertom stretla, oni dvaja sa proste mohli vypariť a ani by som to nevedela.“
„Už som zabudla, aká nová si vo všetkom,“ povedala. „Vtipkovanie stranou, si v zlej pozícii, Abby. Čo si myslíš, že zvyšok Druhého Ľudu urobí, ak zistia, že tu Moira nie je?“
„Nič dobré, hádam,“ povedala som ponuro.
Zamyslene mi pohladila ruku. „Myslím, že by si si na zvyšok dňa mala zobrať voľno. Choď na poschodie a oddychuj, ale príď dnes večer do Hallows. Uistím sa o tom, že tam bude aj Robert a vy dvaja môžete pouvažovať o vašom ďalšom kroku. Tiež by ti neublížilo, keby ťa ľudia videli. Koniec koncov, ak sa deje niečo neobvyklé, ukázať im, že nie si otrasená, nemusí byť na škodu.“
„Len ak ma pre to nezabijú.“ Moje pery sa skrivili posmešným úsmevom. „Ale budem tam.“

27 komentářů:

  1. Perfektní, děkuji za pokračování.

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc, těším se na další :)

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  5. Dekuju moc za preklad

    OdpovědětVymazat
  6. Mockrat dekuji za preklad:)

    OdpovědětVymazat
  7. Díky za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  8. děkuju za překlad :)

    OdpovědětVymazat
  9. děkuju moc za překlad :)

    OdpovědětVymazat