středa 6. listopadu 2013

Pohladenie temnoty - 4. Kapitola




Dočerta s tým inkubom.
Bola som v zlej nálade. Večer bol asi taký úspešný ako potápanie sa v prázdnom bazéne. Na základe úbohých emócií, ktoré mi trhali srdce, si myslím, že by som si vybrala bazén.
Odstrčila som myšlienky preč a obrátila som svoju pozornosť k riadeniu chaosu Polnočného Trhu. Mala som dostatok problémov bez toho, aby som maminu smrť pokladala pod freudovský mikroskop.
„Chaos“ je v skutočnosť príliš milé slovo. Ak bolo kníhkupectvo otrhané a opotrebené, Trh už bol niečo. Trblietavý a teplý, mal auru útulnosti, ktorá žiarila po celom mieste. Bohaté lesy, mäkké koberce a nádherné tapisérie – všetko svieže a príjemne mystické. Malé guličky bosoráckeho svetla sa vnášali až pri strope, pridávajúc šumivý lesk všetkého, čoho sa ich pastelové odtiene dotkli.
Druhý ľud mohol navštíviť Trh za hranicami Križovatiek, ak chcel, bez toho, aby použil Prostredníkov. Nebola som si celkom istá, ako to celé fungovalo, len to, že obchod obýval svoju vlastnú malú dimenziu. Bol oddelený od nášho sveta, ale ukotvený mnou. Alebo viac reálne, ukotvený Moirou, používajúcou ma ako svojho Prostredníka. Dvere sami o sebe boli kľúčom k celej veci. Akoukoľvek mágiou Moira vládla, dvere sa objavili len o polnoci vo dvore za kníhkupectvom, rám sa striebristo-modro leskol proti stene. Iróniou toho všetkého bolo, že ich mohol otvoriť iba smrteľník. Hej, ja.
Trh bol dnes večer v plnom prúde. Zvyčajne som si užívala zhon davu, podivnosti so špicatými ušami a operenými krídlami, kozími kopytami a levími chvostmi. Ale dnes večer som si nemohla pomôcť, aby som nepremýšľala o Brystionových slovách; nepríjemné brnenie v mojej hrudi, ktoré to vyvolalo, sa mi nepáčilo.
Naozaj to bola pravda? Mysleli si, že som len nejaký idiot? Zásterka pre Protektorku, ktorá ma už nechcela viac chrániť?
Moje ruky sa chveli na pulte a ja som sa zhlboka nadýchla. Všetko, čo som vedela, bolo, že ten Inkubus bol klamúci kus hovna, ktorý sa ma snažil zmanipulovať pre svoje vlastné ciele.
A zrejme vykonával sakramentsky dobrú robotu.
Premýšľajúc som si prezerala dvere, odhadujúc, či by sa ukázal aj tu. Jedna perverzná časť mňa dúfala, že áno.
Zvonec na dverách zazvonil, ukrývajúc v sebe mierny záchvev sklamania, keď to nebol Brystion. Hoci len na chvíľu a potom som venovala Gigánovi skutočný úsmev. Bol jeden z mojich pravidelných zákazníkov. Málokedy hovoril, nechávajúc čokoľvek, čo bolo potrebné povedať ohnivému lesku v hlbinách jeho mandľových očí.
Zamrmlal otázku v tom svojom jasnom hlase a ja som pokrčila ramenami. „Ešte to neprišlo, ale dnes večer nám príde zásielka. Možno to bude tam.“
Unavený úsmev sa mu rozšíril po tvári, keď sa uklonil a vydal sa do svojho obvyklého rohu v zadnej časti obchodu. O niekoľko okamihov neskôr si cez obchod elegantne pretlačil cestu záhadný rómsky čardáš. Chvíľu bolo ticho a potom sa ozval takmer počuteľný povzdych od ostatných v miestnosti, keď sa rozoznel vzdialeným, tajuplným smútkom. Prichádzal sem väčšinu nocí, kedy sme mávali dodávky a hľadal odpoveď na niečo, na čo som nemala spôsob, ako mu ju dať.
Zahryzla som si do pery a snažila som sa ponoriť do hudby, posledný záblesk hnevu voči Brystionovi sa odplazil a zanechal po sebe dutú bolesť v hrudi. Všetko, čo som dokázala cítiť, bola bolesť nedávnej minulosti. Ako dlho je to od tej nehody? Osem mesiacov? Rok?
Byť nestarnúci malo zvláštny vplyv na smrteľníkov. Zdalo sa, že dni splývali, nadväzujúc jeden na druhý. Stratila som pojem o čase a bolo to veľmi znepokojujúce. Bolo ľahké pochopiť, prečo Druhý Ľud bol často tak unavený, ale to vážne nebolo ospravedlnenie. Možno mal Brystion pravdu. Ak som sa nedokázala držať pohromade po dobu šiestich mesiacov, ako prežijem tých sedem rokov?
Špecifiká mojej Zmluvy boli pomerne jasné. Slúžila som Moire v akejkoľvek podobe, akú potrebovala. Na oplátku nebudem starnúť. Nie celkom to isté ako byť nesmrteľná, ale ponuku som vzala bez prílišného premýšľania.
Aj keď tam vždy bola cena. Cena, s ktorou sa budem musieť naučiť žiť.
„Koľko toto stojí?“ Pokrútená ruka mi strčila do tváre niečo, čo sa zdalo byť morskými riasami. Jej hánky boli veľké, s tromi pokrčenými hrčami na vrchu, ale jej manikúra žiarila oslnivou smaragdovou. Spod mastného vodopádu čierno-šedivých vlasov na mňa pozerali prasacie oči tej čarodejnice. Presunula svoju značnú váhu na druhú nohu, netrpezlivo chrochtajúc.
„Okamih.“ Obrátila som levanduľovú visačku visiacu zo stredu kopy. D7. Hľadala som v mojich tabuľkách, až som našla zodpovedajúcu hodnotu. „To je Chumáč vlasov morskej panny. Dva mediaky za prameň.“ Rýchlo som otočila hlavu, aby som spočítala pramene. „Ak si kúpite celú priadzu, bude to okolo jednej zlatky.“
„Odporné,“ odsekla čarodejnica. „To myslí Moira vážne s týmito cenami?“
„Som si istá, že áno, madam,“ povedala som, udržujúc svoj hlas nevýrazný. Nenáhlila som sa, aby som dnes večer vytočila niekoho iného a vedela som si predstaviť, kam toto smeruje. „Veľmi rada zapíšem váš posudok a odovzdám jej ho.“
„Prepáčte, slečna?“
Pozrela som sa na elfského posla stojaceho vedľa pultu. Nebol obvyklý poslíček a ja som ho nepoznala. Vysoký, s gaštanovými vlasmi a zelenými očami. Znudenými, pohŕdavými očami. Pred ním bol vo vozíku nejaký druh zvieraťa.
„Ehm, áno?“
Jeho menovka hovorila: „Ahoj, volám sa Glorfindel. Spýtajte sa na špeciality v Rohanskej úžine.“
Moje pery sa zovreli. „To nie je naozaj tvoje meno, však? Teda, viem, že Tolkien je niečo ako kmotor elfov, ale nie je to trochu príliš?“
Očervenel, rukou si prudko a ochraňujúco zakrývajúc odznak. „Vedenie chce, aby sme ich nosili. Moje skutočné meno je Alisair. Môžete ma volať Al.“
Zavrčala som, chápajúc to obyčajné vyhlásenie až príliš dobre. „Čo je tamto?“ ukázala som skepticky na nosiča, počujúc zvnútra mäkký bľakot.
„Tu to podpíšte, prosím.“ Elf ignoroval moju otázku a podal mi pergamenový formulár.
„Och, nie,“ povedala som pevne. „Neberieme dobytok. Je to proti pravidlám obchodu.“ A mojim. Posledná vec, ktorú som potrebovala, bolo uviaznuť tu a starať sa o vegetariánske jahňa alebo berniklu (čierno-sivá hus žijúca v Grónsku – pozn. prekl.) alebo o iný nezmysel. Zabila som takmer všetko, čoho som sa dotkla. Tá malá smutná záhrada za domom bola dostatočným dôkazom.
„Dovoľte mi skontrolovať objednávku.“ Zamračil sa a listoval v stohu dokumentov vo svojom náručí. Zacítila som chvíľkový záchvev radosti. Pre všetky tie povýšenecké pohľady Druhého Ľudu na techniku som si nemohla pomôcť, ale na chvíľu som sa cítila lepšie.
Ignorujúc čarodejnicu, ktorá poklopkávala nohou, som sa zohla, aby som sa pozrela dovnútra vozíka.
„Je to to, čo si myslím, že to je?“
Uškrnul sa. „Nestavil by som na nič, čo by ste si mohli myslieť, ale áno, je to miniatúrny jednorožec. Pomerne drahé druhy, ktoré posielajú loďou a veľmi nevrlí spoločníci.“
Pozrela som sa bližšie na maličké, strieborno-modré oči tej príšerky, strácajúc sa pri pohľade na jemné kopytá a roh z mušle, špirálovitý a ostrý. Jeho tvár bola zvláštna zmes kozy a jeleňa a niečoho iného, jeho chlpatý chvost sebou švihal, akoby patril naštvanému tigrovi, udierajúc do steny vozíka. Malo to zdobený strieborný obojok a niečo, čo vyzeralo ako modrý topás, ktorý žiaril z jeho hrdla. „Je to krásne,“ zamrmlala som, moje sny ako malého dievčatka naplnili môj hlas túžbou.
Čarodejnica ohrnula hornú peru. „Ak nie si panna, dievčatko, príliš nedúfaj.“ Domáci škriatok v rade za ňou si zakryl ústa rukou s tmavou pokožkou a ja som pretočila očami.
„Budem na to myslieť,“ odsekla som sucho.
„Iste,“ súhlasil kuriér. „A to je vlastne on, podľa faktúry.“
Švihla som svojou pozornosťou späť k tomu domýšľavcovi so špicatými ušami. „To je všetko super a dobré... Al... ale my sme si ho neobjednali, takže ho budeš musieť zobrať späť.“
„Budem to musieť skontrolovať s mojim šéfom.“ Zastrčil si vlasy za ucho, aby sa pripojil k Bluetooth headset stočeným nad pravým uchom. „Dokončím zvyšok dodávok a zatiaľ ho môžem nechať tu.“
„Dobre.“ Presunula som sa za pult. „Budem čakať.“ Stratil sa v dave a potom cez dvere von. Zmätene som si predstavila jeho slúchadlá. Možno som sa mýlila v tej technickej veci.
Čarodejnica sa na mňa zachechtala, keď som ju zavolala. S posledným úsmevom odišla, pritískajúc si nákup k hrudi. Zvyšok radu sa svižne pohol, keď som si zaznamenala ceny pre toho škriatka za dračieho muža, dvoch bledých anjelov a niečo, čo som dokázala rozoznať len ako šuchtajúci sa kus mäsa. Smrdelo to ako zmes čerstvo vytvorenej zombie a sušených výkalov prasaťa. Moja večera v proteste zavírila, keď ma ten pach udrel do tváre. Sťažka som prehltla , aby som zabránila dáveniu. Bublalo to vo mne, keď zatúlané chápadlo vytváralo na ceste k pokladni niečo slizké. Dokonca som ani nevedela povedať, čo je to slizké.
„Na účet podniku,“ prinútila som sa k úsmevu. Ten šedý slimačí sliz, ktorý za sebou zanechal, bude poriadne ťažké vyčistiť.
Temná postava pristúpila k pultu ako ďalšia, ruky prázdne. V duchu som sa prikrčila. Trh mal byť miesto, kde mohli byť tí z Druhého Ľudu sami sebou - takí, akí boli. Očarenie nebolo povolené, alebo aspoň to najdôležitejšie. To dávalo každému rovnaké postavenie, alebo tak aspoň tvrdila Moira. Nikdy nebolo dobré znamenie, keď sa snažili samých seba skrývať. No, len ak to nebolo medúza alebo niečo podobné. To by som sa ktorýkoľvek deň musela zaoberať s maskovanou tvárou, ktorá by ma premenila na kameň.
Postava prechádzala okolo, venujúc svoju pozornosť vozíku. „Koľko za toho jednorožca?“
„Obávam sa, že nie je na predaj. Vyskytla sa chyba v-“ V čom? Výrobe? Mystickej Zoo? „Lodnej spoločnosti,“ dokončila som nepresvedčivo. „Bude preč za pár minút. Netuším, kde môžete jedného kúpiť, ale možno vám Al pomôže.“
„Zaplatím dvojnásobok ceny,“ povedala postava. „Dokonca trojnásobok.“
Moje oči sa zúžili. Čo bolo s tými temnými a záhadnými mužmi, ktorí dnes vyzerali, že nedokážu počúvať.
„Odpoveď je nie,“ odsekla som.
„Nerozumieš. Potrebujem to zviera.“ Hrdelný hlas sa zmenil na zúfalý a vábivý. Zaváhala som, ľútosť sa bila so zákernosťou. Čo by robila Moira? Môj pohľad putoval po obchode a ja som si uvedomila, že tam zavládlo ticho. Všetci sledovali, čo urobím. Ticho som vydýchla. Každý čin, ktorý urobím, bude Moiriným činom. Zo škatule unikol ďalší bľakot a ja som sa otriasla.
„Počuj, je mi jedno, či si pod tým všetkým Voldemort. Nepredávame dobytok. Bodka.“
Chichot, ktorý vypukol v zadnej časti obchodu, bol náhle odrezaný, keď sa objavil Alisair, mračiac sa.
„Mali ste pravdu, neexistuje žiadny záznam o tom, že by toto zviera bolo žiadané alebo zakúpené Trhom. Divné. Ach, no.“ Pokrčil plecami. „Káble sa krížia stále. Zoberiem ho späť a budeme to musieť nejako vyriešiť.“ Nemohla som sa zbaviť bodnutia ľútosti. Koniec koncov, nie každý deň vidí dievča ožívať svoju detskú predstavu. Otvorila som ústa, aby som prehovorila, keď sa postava v kapucni dokymácala pred dopravcu. Ruky v rukaviciach sa zovreli okolo držadla.
„Je mi to ľúto, ale musím to mať.“
„Odstúp s tými lepkavými prstami.“ Elf sa naježil, posunúc vozík späť. Chvíľu bojovali, potom jednorožec vydal panický výkrik, keď bezmocne kĺzal tam a späť. Moje oči preskakovali z jedného na druhého.
„To stačilo, vy dvaja.“ Ukázala som na dvere. „Zoberte to von predtým, než niečo rozbijete.“
Začula som tľapnutie a prasknutie, keď sa postava zatackala dozadu. Plastikový vozík sa roztvoril, odkiaľ sa vyrútil nepokojný jednorožec. Otočil sa vo vzduchu ako mačka a pristál na všetkých štyroch kopytách.
„Pozri, čo si urobil.“ Alisair sa zamračil na postavu, zatiaľ čo jednorožec sa prikradol k dverám. „Máš vôbec poňatia, aké ťažké je chytiť jedného z nich.“
„Nikto ani hnúť!“ Hudba prestala hrať s nesúhlasným mrmlaním a ja som sebou trhla pri pohľade na nadvihnuté obočie Cigána. „Ospravedlňujem sa.“ Zvýšila som hlas, naťahajúc hlavu nad police, snažiac sa rozpamätať na akýkoľvek kúsok čohokoľvek, čo som vedela o jednorožcoch. „Je tu nejaká panna?“
Ticho.
Samozrejme, že nie.
„Nepomáhate.“ Kľakla som si na podlahu, ľavé koleno škrípalo na protest. „Nikto nerobte žiadne prudké pohyby.“ Aké ťažké mohlo byť chytiť tú vec? Nebol vyšší ako štyridsať centimetrov.
„Pst.“ Pomaly som natiahla ruku k malému zvieraťu. Ani náhodou som nebola panna, ale bola som jediná smrteľná žena v obchode, takže to bude musieť stačiť.
Jeho chvost sa kýval zo strany na stranu, jeho nozdry sa rozširovali. „Nedivím sa ti,“ povedala som, celkom si istá, že by sa mi nepáčilo byť zhodená na zem. Oňuchal mi ruku, jeho dych ma pošteklil na hánkach. Na chvíľu sme tak zotrvali a potom sa s odfrknutím odvrátil.
Elf sa zachichotal. „Hovoril som.“
„Žobráci nemôžu byť vyberaví. Okrem toho, nikdy som nepovedala, že som panna.“ Kútikom oka som sa pozrela na postavu v kabáte, moja tvár horela. „A nemysli si, že ho získaš, dokonca aj keď pomáhaš.“ Ľahostajne na mňa hľadel a potom sa kapucňa kabátu stiahla, aby ukázala azúrovú, šupinatú kožu a mačacie oči.
Démon starého sveta. Super.
„Uvidíme.“ Usmial sa a tým odhalil neuveriteľne veľa zubov. „Ak tu nie sú žiadne dievčatá, budeš potrebovať zlatú uzdu. Alebo pascu z drahokamov,“ dodal snaživo.
„To, čo by si mala urobiť, je nechať toho chudáčika ísť.“ Blond fae sa pretlačila do prednej časti obchodu. Jej prehliadané krídla sa zachveli rozhorčením. Mala na sebe vojenské bagandže a tričko hlásajúce: „Chodník do pralesa“.
„Kto si?“ spýtala som sa.
„Som Didi. Druhá vo vedení Škriatkovia pre PETU. A on nie je dobytok. Je to živá, dýchajúca bytosť, zasluhujúca si tvoj rešpekt a súcit.“ Založila si ruky. „Žiadam, aby ste ho prepustili zo zajatia.“
„Dobre.“ Nutkanie utiecť s krikom z miestnosti s naliehavosťou bublalo v mojej hrudi, pevne zabalené v miernej vlne hystérie. Moje oči zablúdili k démonovi. Jeho úsmev sa rozšíril.
„A na čo ho chceš ty?“ Nútila som sa pozerať démonovi do očí.
Jeho úsmev bol neochvejný. „Rozlúčka so slobodou.“
„Vlastne to ani nechcem vedieť.“ Zodvihla som ruku skôr, než stačil niečo povedať, môj žalúdok víril pri tom pomyslení. Škriatok dupol nohou, ale zamávala som na ňu. „Dosť. Najskôr ho poďme chytiť.“
„Odmietam sa zúčastňovať tohto...“ Odviala do zadnej časti obchodu vo víre ružových trblietok, nasledovaná niečím, čo sa zdalo byť zmesou škriekaním veveričky a veľmi zmäteného mláďaťa tuleňa.
„Tak dobre, poďme na to.“ Škrabala som sa vpred. „Ale nie, to nie.“ Jednorožec bežal preč, jeho malé kopýtka škrabali po podlahe. Moje ruky skĺzli na srsť jemnú ako páperie púpavy a jeho hodvábne svaly sa šialene preskupovali, keď sa krútil. „Mám ťa!“
V ušiach sa mi rozliehalo nízke zvonenie, čudne tlmené, moje údy vibrovali, akoby niečo zapadlo na miesto. Jednorožec sa ihneď zastavil a oťažel mi v náručí. Posunul sa a zakalene na mňa pozrel, bol rovnako omráčený ako ja.
„Čo... čo je to?“ Bola som stratená v zafírovom lesku jeho očí, hlava mi sa zrazu zatočila. Zrútila som sa na podlahu, premožená vôňou...

... vôňou ukrytej lesnej čistinky, orosené fialky som cítila na svojom jazyku a plazivý tieň z jemných stromov vedúcich nás do zlatého popoludnia...

„Sprostredkovanie. Podpíš sa sem, prosím.“
„O čom to hovoríš? Chytila som... jeho.“ Pozrela som sa dole na jednorožca, úzkosť a horúčosť sa zo mňa okamžite vyvalili v záchveve závratu.
„Chytila si ho, to je jasné.“ Alisair si pobúchal po šilte na svojej baseballovej čiapke, ktorá vyhlasovala, že je fanúšik Cincinnatských Tigrov. „Práve si sa stala jeho Prostredníkom. To z neho robí nevratnú položku. Takže, ak ti to nevadí, naozaj by som radšej išiel.“
„Nerozumiem.“ Vyškrabala som sa na nohy, kolíšuc jednorožca v ohybe svojej paže. Pohladila som mu hlavu, prstami ho škrabúc medzi ušami. Začal... priasť? Bzučať? „Ako som sa mohla stať jeho Prostredníkom bez Zmluvy? Okrem toho, už mám Zmluvu s Moirou.“
„Dobrá otázka.“ Elf mi strčil pero do tváre, jeho hlas bol plný ľahostajnosti. „Prial by som si, aby som tu mohol ostať a pokeckať si, ale mám ešte nejaké dodávky. V skutku, si fascinujúca na smrteľníka.“
„Nemusíš byť hrubý.“ Vzala som si pero a podpísala som svoje meno tesne vedľa Moirinho na pergamene. Zvinul ho späť a odišiel, mumlúc si niečo popod nos. Démon sa na mňa díval dostatočne uprene na to, aby mi do kože vypálil diery.
„No,“ povedala som, neschopná udržať samoľúbosť na uzde. „Myslím, že budeš musieť odísť s prázdnymi rukami.“
Neveselo sa zasmial. „Nebuď si tým taká istá,“ povedal, na chvíľu na mňa uprúc svoje oči. Zavetril, jeho hadí jazyk sa ohnal smerom k jednorožcovi, ochutnávajúc ho.
Posunula som si jednorožca v náručí, otočiac ho od démona. „To stačí,“ povedala som. „Kúp niečo, alebo odíď.“
Narovnal sa, tvár sa mu jemne rozjasnila. „Ach, no, snáď nájdem niečo rovnako dobré, nie?“ S úsmevom, ktorý bol skôr kyslý, si démon olízal pery a nasledoval škriatka cez dvere.
Otriasla som sa, vediac, že to nie je v poriadku, ale tiež som vedela, že toho bolo len veľmi málo, čo som mohla urobiť. Akúkoľvek trápnu autoritu mám, keď som tu, skončila by hneď potom, ako by som prekročila prah. Ale mala som väčšie starosti. Mumlanie plné kakofónie lakťov a zdvorilých odkašľaní a „veľmi neobvyklý“ a „zaujímalo by ma, čo s tým Moira urobí“ a „to nie je správne... to jednoducho nie je správne“ čerilo vzduch.
Zrazu som bola horlivá, aby som na dnes skončila. Bola takmer 1:00 ráno. Dosť blízko. „Zatvárame,“ oznámila som hlasno. „Nakúpte a uvidíme sa skoro.“
Začula som niekoľko zavrčaní, ale väčšina z postáv sa dosť rýchlo vyparila. Skromný človek nosiaci okuliare a šál zamieril k zadným dverám. Malé rohy mu rašili sponad obočia, takmer zakryté mäkkými gaštanovými vlasmi. Kúpil čaj v plechovku keksov predtým, než sa stratil v noci, s okrídlenou mačkou v pätách.
Niektorí démoni zrejme mali radi svoj čaj.
Cigán odchádzal posledný, zastaviac sa pri pulte, aby mi podal svoje husle. Jeho pohľad si držal záblesk pobavenia, keď padol na jednorožca. Pozrel sa na mňa a potom sa ticho zasmial.
„Hej, hej,“ zasmiala som sa. „Každý je kritik.“
Znovu sa zasmial, ukazujúc zuby. Ukázala som na škatule, ktoré Al nechal na rohu pultu. „Vyzerá to, že tvoja špeciálna zásielka znovu neprišla. Možno nabudúce?“
Prikývol a uklonil sa predtým, než zovrel svoje husle a vykĺzol z dvier. Vydýchla som úľavou v náhlom tichu.
„Konečne.“
Moje srdce sa rozbehlo s malým vzrušením, keď som si spomenula na jednorožca v náručí. Ohrnul hornú peru a žalostne zamečal.
„Si hladný?“ Zrazu som si uvedomila, že som nemala tušenia, čím ho nakŕmiť, mala by som si požičať nejakú príručku o tom, ako sa starať o jeho základné potreby. Nemohla som len tak bežať do PetSmartu pre lahôdky pre jednorožca.
Na chvíľu som ho položila dole, moje prsty zotrvávali na huňatosti jeho hrivy. Mala som ešte niekoľko minút a potom budem musieť tiež odísť, alebo uviaznem v obchode až dovtedy, kým neotvorím znovu. Už som to raz urobila a netúžila som to zopakovať znovu, aj keď tam bol môj začarovaný iPod.
Nech si Brystion a ostatní mysleli čokoľvek, iPod nebol súčasťou vyjednávania medzi mnou a Moirou. Bavilo ju to natoľko, že ma nechala držať tú prekliatu vec a to napriek tomu, že som potom takmer zničila obchod, aby som sa dostala von.
Pozrela som sa na hromadu dodávok. Rozrezala som škatuľu nožom a rýchlo prebehla okom základný tovar. Nič, čo by nemohlo počkať. Zívajúc som pretočila oči. „Čas ísť do postele.“ Dotyk ľahký ako pierko som zacítila na svojej holeni a neprítomne som pozrela, potom som sa odvrátila a otriasla sa.
„Odpusť mi, ak sa mýlim,“ povedala som, môj hlas priškrtený. „Teda, ja viem, že nie som celkom idiot, ale som si celkom istá, že jednorožce by nemali znásilňovať ľuďom členky.“
Jednorožec sa pohol, pokrčiac ramenami, akoby hovoril ‚Čo s tým urobíš?‘
„Ukážem ti, čo urobím, ty malý sviniar.“ Odstúpila som, strkajúc doňho chodidlom. „Zlez zo mňa.“ Nevzrušene sa otriasol ako pes a bežal k dverám. Hrabol na ne jedným kopytom. Keby si práve neužíval nejakú zvrátenú oslavu slobody s mojou osobou, myslela by som si, že je to strašne rozkošné.
Držala som dvere otvorené a zdvorilo som pokynula. „Som si istá, že až po tebe.“ Žiadna šanca, že by som ho nechala ísť za mnou. Tlačiac hrudník von, pochodoval von do dvora, jeho strieborný roh sa leskol v mesačnom svetle. Zavrela som za nami dvere, na chvíľu sa zastaviac, kým sa okraje nezačali trblietať ako výrečné znamenie toho, že je to Prechod. Tie sa rozplynuli v slabnúcej suspenzii čarodejného svetla. O niekoľko sekúnd neskôr neostalo nič, len holé kamene a tehly.
Svrbenie sa šírilo cez zadnú časť môjho krku a ja som sa otočila za seba. Dvor bol prázdny, ale nemohla som sa ubrániť spomienke na démona, ktorý na mňa pozeral, akoby som bola niečo, čo našiel v reštike so steakmi. Dúfala som, že sa tej škriatke poradilo utiecť.
Jednorožec na mňa zavrešťal a ja som si odfrkla. „Hej, hej,“ zamrmlala som, pamätajúc na svoj nepríjemný pocit a vyčerpanie. Naberúc jednorožca na ruky som kráčala po schodoch do bytu. Dnes to bolo peklo.
Na základe toho, akým spôsobom začala moja hlava pulzovať, to v noci nebude o nič lepšie.

25 komentářů:

  1. Děkuji, jsem zvědavá co bude dělat s tím jednorožcem. :-)

    OdpovědětVymazat
  2. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  3. Díky moc, jsem též zvědavá, co jí její nový "mazlíček" provede...:D

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  5. Děkuji za překlad! :-D
    D.

    OdpovědětVymazat
  6. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  7. díky, díky, díky! :)

    OdpovědětVymazat
  8. Děkuji za překlad. V.

    OdpovědětVymazat
  9. Jednorožec. Heh. Díky :D

    OdpovědětVymazat
  10. díky moc za překlad :) těším se na další kapitolku

    OdpovědětVymazat
  11. Moc děkuju za další kapitolku :)

    OdpovědětVymazat
  12. Děkuji za překlad

    OdpovědětVymazat