středa 30. října 2013

Pohladenie temnoty - 3. Kapitola






Pozrela som sa na Brystiona a späť na obraz, nepokoj mi narastal v bruchu. „Tvoja sestra? To by z nej robilo sukubu?“
„Samozrejme.“ Jeho pery sa skrútili v posmechu. „Prišla si na to sama, čo?“
Pokrčila som plecami. „Nie tak celkom. Melanie mi povedala, čo si – zvyšok bola moja vlastná dedukcia. To je to, čo priateľskí ľudia robia, len tak mimochodom – rozprávajú sa jeden s druhým. Vieš, ako protiklad hádzania okolo žiadostivými pohľadmi z temných rohov.“
„Tvoja prvá chyba bola predpokladať, že som priateľský,“ zavrčal, ostrým šklbnutím si odstránil vodopád vlasov z čela.
Odfrkla som si, alkohol spôsobil, že som bola neopatrná. „Ak napadnutie mojej mysle a snaha pretiahnuť moje zmysly nie je priateľské, nerada by som videla, čo robíš, ak sa ti niekto naozaj páči.“ 
Svetlo v jeho očiach pohaslo, zanechávajúc ich temné a bez života. Zrazu som si priala, aby som držala jazyk za zubami. Predchádzajúca maska flirtovania a klamného sebaodmietania sa rozplynula, nechávajúc ho chladným. Nedotknuteľným. Ďalším...
Otriasla som sa. Bez ohľadu na to, ako sakramentsky krásny bol, musela som pamätať na to, že som sa tu nebavila s nijakým človekom.
Keď hovoril o svojej sestre, bol v ňom náznak pýchy, akú som predtým nevidela. Jeho čeľusť sa napla pod mojim skúmaním. Natiahla som ruku, aby som sa dotkla jeho paže, ale potom som si to rozmyslela. Čo je proste pekný spôsob ako povedať, že som slaboch. „Čo je?“
Jeho ústa sa zovreli do tenkej linky. „Ty. Si tak sakramentsky ignorantská.“
Zažmurkala som. „Možno áno, ale aspoň nie som arogantný hajzel. Alebo možno nie som taká hlúpa, ako si myslíš. Tak či tak, teraz ti prajem pekný večer.“
Chytil ma za zápästie, keď som sa otočila k odchodu a ja som sa napila svojho šampusu. Pohladil strieborný náramok prevísajúci mi cez dlaň. „A čo presne tým myslíš?“ Jeho tvár bola bez výrazu ako zadná strana balvanu.
Ustúpila som, šúchajúc si zápästie o sukňu tam, kde jeho prsty zanechali horúce chvenie.
Zamračil sa na mňa, ale odmietla som sa odvrátiť, ignorujúc náhlu slabosť v kolenách. „Prečo, pre lásku všetkého, čo je sväté, by si Moira vybrala teba ako svojho zástupcu?“
„To by si sa musel spýtať jej,“ povedala som, žihadlo hanby ma pálilo na lícach. „Napriek všetkému som len obyčajný človek.“
Rozšírili sa mu nozdry. „Som unavený z hier, Abby. Kde je?“
„To mi povedz ty. Podľa teba by som si s tým nemala robiť starosti, pretože to už vie. Jedine,“ povedala som, pomaly sa snažiac dať si to dokopy, „ak to nevie. Tvoj plesnivý, malý, magický pôvab nefungoval, že?“
„Ach, fungoval,“ zamrmlal. „Možno až príliš dobre.“
Založila som si uvoľnený prameň za ucho. „No, nie som si istá, čo tým myslíš. Rozhodne nie som na kolenách, ak je to to, čo si chcel. Alebo preto robíš taký rozruch? Tvoje mužstvo,“ povedala som, mávnuc prstami k nemu, „nefungovalo a teraz si celý nevzrušený?“
Schmatol ma za voľnú ruku, držiac ma nekompromisným hmatom jastrabích pazúrov. „Tvoja hlúposť je dych berúca. Prekvapuje ma, že sa ti podarilo prežiť tak dlho.“
„Diskutabilné, vzhľadom k tomu, že som v tejto dobe skôr nestarnúca, takže ma tešilo a daj mi pokoj,“ pretiahla som sladko. Strážca nás pozoroval od predných dverí, ale ja som naňho mávla, ukazujúc úsmev na tvári. Nechať sa zatknúť za rušenie pokoja, mi nevyhrá pri Moire žiadnu láskavosť. Protokol o tajomstve a všetko to okolo. „Nechaj. Ma. Už. Ísť.“
Brystionovi sa zablyslo v očiach zlato, keď som to povedala. Schmatla som ho za rameno a vtiahla ho za záves výklenku. Niekoľko ich bolo rozmiestnených po celej galérii – pohodlné malé zákutia lesknúceho sa dreva a nevýrazného hodvábu, nepochybne používané na nejaké rozhovory o umení nad šálkou mocca. Môj pohľad zablúdil k nemu, niečo vo vnútri ma zabolelo, keď som skúmala jeho tvár. Nech už boli jeho záležitosti akékoľvek, nemali čo dočinenia so mnou, ako sa to snažil prezentovať.
Neďaleko bola lavica so stolom s červenou kanvicou na vrchu. Položila som svoj drink na stôl a utrela si prsty do blúzy. „Bez urážky, ale tiež si pekne sprostý. Chytia ťa za hrubé správanie voči Prostredníkovi Protektorky na verejnom mieste ako toto a niekto ti nakope zadok.“
„Blafuješ.“
„Pozri sa na to takto.“ Posadila som sa a pozorovala ho, ako si zobral pohár od čakajúceho čašníka v obleku. „Nevytváram pravidlá, Brystion, ale viem, že tam je nejaká... ochrana na viacerých miestach. Nemôžem si dovoliť vyzerať slabá, dokonca ani keď tu nie je. Útok na mňa je útok na ňu. Možno ti pripadám hlúpa, ale toto viem dokonca aj ja.“ Dala som si dúšok nápoja.
„A čo sa snažíš povedať?“
„Som všetko, čo teraz máš. Takže sa snaž byť dospelý a tentoraz si dávaj pozor na slová.“
Hodil do seba šampus ako vodu, kĺžuc sa dole, aby si sadol vedľa mňa. Nemohla som si pomôcť, ale musela som pozorovať, ako jeho ústa zotrvávali na okraji pohára. „Si blázon.“
„Ty to pre mňa robíš ťažké. Mám tu sedieť a vyhrievať sa na výslní tvojho ega alebo mám vstať a odkráčať cez dvere?“ Jemne som bubnovala prstami po stole. „Nechaj ma premýšľať.“
„Ani zďaleka nie si tak v bezpečí, ako si myslíš.“ Ukázal na mňa prstom. „Akákoľvek „ochrana“ si myslíš, že ti bola poskytnutá, nespoliehaj sa to, že ti to poskytne zálohu.“
„Náležite zaznamenané.“ Dala som si ďalší dúšok šampanského, nechajúc ho víriť mi v ústach. „To sú dosť odvážne slová od niekoho, kto ma dnes poobede takmer napadol. Ak sa zaujímaš o moje blaho, existujú aj iné spôsoby, ako to ukázať.“
Naklonil sa dopredu, takže sa jeho tvár vznášala len kúsok od mojej. „A ty si celkom odvážna na niekoho, kto klame.“
Stuhla som. Do riti. Vedel to? Opatrne som položil pohár, uhladzujúc si sukňu, kým sa mi nepodarilo zvládnuť výraz tváre. „Možno by si mi mal povedať, o čom, dopekla, to hovoríš.“
„Moja sestra je nezvestná.“
Pomaly som vydýchla, moje oči sa presunuli k maľbe. „Dobre. To je dobrý začiatok. Ako sa to týka mňa?“
„Netýka,“ odsekol, napriamujúc sa. „Malo by sa to týkať Moiri, ale ako si povedala, nie je tu. Takže som tu uviazol s tebou.“
„Počuj, som si istá, že tvoja sestra je milá... sukuba, ale nechápem, prečo by bola Moira zapletená s...“
„Nesprávaj sa povýšene, malý Prostredník,“ povedal chladne. „Zvolala si toto stretnutie, očakávam nejaké odpovede.“
„Nikdy som nič nezvolala. Určite nie vedome.“ Zahryzla som si do palca, obžúvajúc necht. Očividne som porušila nejaký protokol Druhého Ľudu, o ktorom som momentálne nemala tušenia, že existuje
„Celkom jasne si to dala najavo dnes popoludní.“ Chrbtom sa oprel o lavicu. „Prečo by si sa potom uisťovala, že budem vedieť, kde budeš dnes večer? Je to otvorené a verejné miesto a dosť živé,“ podotkol. „Dáva to zmysel.“
„Ospravedlňujem sa,“ zasyčala som pomedzi stisnuté zuby. „Nemala som na mysli žiadne manipulácie. Toto je len miesto, kde som mala ísť. Teda, tiež som povedala, že potrebujem kúpiť topánky – ako sa ti podarilo vysvetliť tento kúsok informácie? Plánoval si byť mojim tieňom v oddelení obuvi?“
„Ak by to bolo potrebné. Ale potom...“ Jeho pohľad skĺzol ostro dole na moje nohy. „Si nešla.“
„Sledoval si ma?“
„Samozrejme.“ Pohladil okraj svojho pohára. „Niečo skrývaš.“
„Každý niečo skrýva.“ Vstala som a položila pohár na stôl, po chrbte mi prebehla obava. „Vieš ty čo? Vzdávam snahu zistiť, o čom to vlastne hovoríš.... Brystion. Ak je to tvoje pravé meno. Ak potrebuješ moju pomoc, požiadaj o ňu. Ak chceš byť aj naďalej celý tragický a zamyslený a tajomný, tak si to nechaj až pokým sa Moira nevráti, pretože som si istá, že teraz na to nemám trpezlivosť.“ Zaváhala som, nenávidiac predstavu, že priznám svoje slabosti. „A máš pravdu. Neviem, čo robím, ale robím, čo môžem. Netuším, čo chceš, ale čokoľvek to je, musíš byť pekne zúfalý.“
Zodvihol sa z kresla, oči zúžené. „Vysvetli to.“
„Čo mám vysvetliť?“ odfrkla som si. „Čelil si Križovatkám na poludnie – bez Prostredníka. To mi zaváňa zúfalstvom. Navyše si mohol formálne požiadať o pomoc Protektorky a ja by som sa cítila zaviazaná, aby som ti pomohla. Ale to si neurobil, čo?“ Jeho tvár sa premenila na kameň a ja som vedela, že som trafila. „Nechcel si, aby niekto vedel, čo robíš,“ pokračovala som, moje srdce búšilo do rytmu s mojou vlastnou nedbanlivosťou. „Len niekoľko členov Druhého Ľudu je vonku okolo poludnia, aby ťa videli...“
„To priznávam, možno.“ Nedbalo si odhrnul vlasy z tváre.
„A zdá sa, že si si chytil Prostredníka kvôli čomu? Vystopovať ma? Aký druh Zmluvy by si dokázal uzavrieť v tak krátkom čase?“
„To nie je tvoja vec.“
„No dobre.“ Dala som si posledný dúšok šampanského. Chcela som sa spýtať Charlie, čo bolo zahrnuté do Zmluvy s inkubom; predstava niečoho príjemne temného a špinavého sa zakrádala cez okraje mojej mysle. Nie, že by mi na tom záležalo. Viacnásobné Zmluvy boli odsudzované, ale no tak, dievča môže snívať, však? Škoda, že osobnosť nezodpovedala celkovému baleniu.
Na chvíľu mlčal a potom sa jeho ruka jemne dotkla môjho chrbta, keď ma k sebe tvrdo pritiahol. Jeho oči sa do mňa zavŕtali, zachytiac ma do horúčosti tisícich sĺnk.
„Si Zasnívaná, Abby. Mohol by som piť tvoje sny ako mlieko.“ Zhlboka sa nadýchol, akoby ochutnával moju vôňu. „Mohol by som ťa urobiť rozhorúčenejšou, než si kedy bola. Urobiť ťa bezvládnou a vlhkou a úplne nasýtenou, takže každý nádych, ktorý urobíš, bude čírim potešením.“
„Neprešli sme si týmto predtým?“ Slabo som prehltla. „Čo odo mňa chceš?“
Jeho nos hladil moje líce, pery sa obtierali o moje ucho. „Povedz mi, čo potrebujem vedieť a ja to urobím. Každú noc po zvyšok tvojho života.“
„V tom okamihu ma zabiješ. Nie, vďaka.“ Zatlačila som rukami proti jeho hrudi. „Nevyjednávam s Druhým Ľudom, Brystion. Nie bez Zmluvy. My úbohí smrteľníci sme vždy podrazení tými vašimi magickými kecami. Okrem toho,“ poznamenala som sucho, „tvoj Prostredník bude žiarliť.“
Zrútil sa späť do kresla. „Nejako sa nazdávam, že by jej to nevadilo,“ povzdychol si. Takmer som ho ľutovala. Takmer. Nezmenilo to fakt, že som mu nemohla pomôcť, ak mi nepovie, čo sa deje. Taktiež to nemenilo nič na tom, že sa snažil použiť svoje schopnosti, aby sa dostal cez moju obranu, už druhýkrát tento deň. Mala by som byť úplne zúrivá, ale nebola som. Len unavená.
„Kedy naposledy Moria súdila?“
„Ach... pred nejakým časom,“ povedala som, nechtiac pripustiť, ako dlho to bolo. Najmenej štyri alebo päť mesiacov, ale viedla jeden neformálny výsluch tesne predtým, než odišla. „V poslednom čase mala plno práce a nemyslím si, že...“
Zachytil moju ruku, jemne mi držal zápästie. „Neklam. Zabijem ťa, ak mi budeš klamať.“
Otvorila som ústa, slová na moje obranu sa vytratili pod tvrdosťou v jeho slovách. Myslel to vážne.
„Dobre,“ povedala som chrapľavo. Stála som tam, zmietaná medzi bojom a útekom, keď sa mi každý úder srdca ozýval v ušiach. Jeho nozdry sa rozšírili. Pravdepodobne zacítil slabosť. Povedz mi. Ver mi. Pohladil ma palcom, chvenie jeho tela na mojom ma napĺňalo búrlivým nutkaním vykričať všetko to, čo som v sebe držala. Moirino zmiznutie, moju neschopnosť spať, vyčerpané uvedomenie si, že sa zdá, akoby som plávala svojim každodenným životom, fakt, že som bola úplne a celkom mimo svoju hlavu...
„Kto si?“ rozmýšľala som nahlas.
Trhol sebou. „Nikto,“ povedal, jeho pohľad upretý na druhý koniec galérie s odovzdaným druhom hnevu.
„Ach, tu si, Abby!“ Hlúpo žmurkajúc som pozerala hore a zbadala žiarivého Tophera kĺžuceho davom. Hoci bol bezchybne oblečený, dokonca ani rafinovanosť obleku od Armaniho nedokázala zakryť vychudnutosť jeho tváre alebo lesk jeho plešatého temena. Temné kruhy lemovali jeho oči a jeho lícne kosti boli vpadnuté a vyhladované.
„Tak toto je potom Pán domu?“ zavtipkovala som s írskym prízvukom, ktorý by zabil škriatka. Natiahla som sa na špičky, aby som sa s ním pozdravila bozkom na líce.
„Abby, som rád, že si mohla prísť.“ Jeho oči skĺzli k Brystionovi a potom na mňa žmurkli. „Rád vidím, že si prišla s priateľom.“
„Len pracovne,“ opravila som ho bez toho, aby som sa pozrela na inkuba. „Ako sa máš v týchto dňoch?“
„Ach, no, vieš, ako to je.“ Pokrčil plecami. „Niekoľko týždňov lepšie ako iné, ale vždy tvrdím, že každý deň je dar.“
„Áno.“ Moja myseľ sa zatúlala do môjho nie príliš vzdialeného, nie ako dar vyzerajúceho dňa. „To je.“
„Takže, kto je tvoj nádherný, ’len pracovný‘ priateľ?“ Takmer som mohla vidieť, ako sa Topher snaží načrtnúť dokonalé línie toho muža vedľa mňa, ale niečo mi hovorilo, že Brystion nebol z tých, ktorí by sa dali tak ľahko zachytiť.
„Ako nevýslovne nevychované odo mňa.“ Na chvíľu som bola v pokušení nechať to len tak, ale otočila som sa k inkubovi, slušné správanie a protokol ma drgalo do hlavy v návale hnevu a strachu. „Brystion, toto je Topher Fitzroy, stály umelecký génius zodpovedný za túto výstavu. Topher, toto je Brystion...“ Môj hlas sa rozpačito vytratil. „Hádam, že len Brystion?“
„Záleží len na prvom mene, moja drahá, je to dobrá vec.“ Umelec sa usmial. Jeho úsmev sa vytratil, keď sa pozrel na Brystiona. „Deje sa niečo?“
Prekvapene som sa naňho pozrela. Temný tieň prešiel inkubovou tvárou. „Hovoríte, že ste za to zodpovedný?“ Jeho ruka ukázala na obraz jeho sestry.
„Samozrejme,“ povedal Topher, jeho výraz naznačoval otázku, ale žiadnu nevyslovil. „Bola to špeciálna objednávka a stála za každý jeden cent, ako sa nazdávam.“ S láskou pozeral na obraz, ale mal napätie okolo očí tam, kde sa nikdy nedostal smiech.
Brystion sa zhlboka nadýchol. „Nikdy by pre vás nepózovala. Nemáte na to dušu.“ Týčil sa nad umelcom, okraje jeho kože sa na chvíľu rozmazali. Zažmurkala som. Chystal sa spustiť svoje Očarenie.
Do riti. Nie, že by som vedela, ako vlastne vyzerá inkubus, ale súdiac podľa temnoty, ktorá sa dala do pohybu na zadnej časti jeho krku, to nebolo príliš ľudské. Hysterické vízie ľudí utekajúcich ako o život, ktorých prenasleduje obrovský penis, naplnili moju myseľ a ja som zo seba vypustila tichý smiech.
„To stačí.“ Nechala som svoj hlas padnúť do niečoho upokojujúceho a tichého, presne tak, ako to robila Moria, keď sa snažila odvrátiť hádku medzi Dvormi. Postavila som sa medzi mužov, opatrne hladkajúc povrch Btystionovho zápästia palcom.
Démonické rasy reagujú najmä na fyzickú stimuláciu, dokonca aj na ťah ruky. Malé rozptýlenie môže rozhodnúť o smrti alebo živote. Moirin spevavý hlas sa rozliehal v mojej mysli, dokonca som si pamätala elegantné oblúčiky v jej poznámkach na potrhanej knihe, ktorú mi dala na prečítanie.
Inkubus sa začal pod mojim dotykom upokojovať, ale jeho pozornosť zostala upretá na Topherovi. „Tvoje sny sú prázdne, smrteľník,“ zahundral s pohľadom upretým na druhého muža, akoby našiel niečo mŕtve a chlpaté pod svojimi nohami. S otrasením sa odo mňa odtiahol, jeho oči sa zaleskli temnotou ešte raz, ako sa jeho obrysy presunuli späť do Očarenia.
„No dovoľte?“ Topherove pery zbledli v mäkkom svetle galérie. Na moment jeho tvár ožila starou iskrou a ja som žasla, že som to videla. Príval hnevu zafarbil jeho líca a zahnal príkov smrti, ktorý ho mesiace obklopoval. Hrdo zodvihol hlavu. „Uisťujem vás, že som schopný a namaľoval som ju presne tak, ako bolo požadované. Sukuba alebo nie, pózovala pre mňa z vlastnej vôle.“
„Pochybujem o tom. Kde je?“
Topherova tvár bola ľahostajná. „Nevidel som ju odvtedy, čo pre mňa pózovala.“
Brystion si odfrkol. „Urobil si na hovno robotu aj s Abby. Akýkoľvek talent si kedysi mal, teraz je preč. Maj trochu dôstojnosti a ži svoj život.“
Umelcove pery sa zúžili do kyslej linky. „Moja drahá,“ povedal a mávol na strážcu. „Budem musieť požiadať tvojho priateľa, aby odišiel. Robí tú scénu a obávam sa, že moje nervy to nevydržia. Prekážalo by ti, keby si ho odviedla von?“
Bezradne som pokrčila plecami., moje líca horeli pod pohľadom ostatných účastníkov. Potiahla som Brystiona za košeľu, moja tvár kamenná. „Tak dobre. Poďme.“
Mlčal, keď som ho viedla von, ale hnev, ktorý z neho vyžaroval, ma nútil utiecť do mojej izby a skryť sa pod prikrývky. Ale nezastavilo ma to, aby som znovu neotvorila ústa.
„Hej, úžasná práca strápniť ma pred mojim kamarátom.“
„Nie je žiadny šanca, aby sa Sonja dostala blízko k nemu, nieto aby dobrovoľne sedela v reťaziach. V reťaziac, Abby!“
„Dobre, ale to ti nedáva právo byť kretén. Povedal si, že je nezvestná. Nenapadlo ti byť milý k niekomu, kto ju videl ako posledný?“ Vydal zo seba zvuk napol medzi povzdychom a zavrčaním, udržujúc so mnou krok, keď som mierila späť do Pitu. Nie celkom uznávajúci svoju vinu, ale ani ju nepopierajúci. Typický chlap.
Išli sme mlčky niekoľko blokov, moje nohy poznajúc cestu späť bez toho, aby som o tom musela premýšľať. Okolo záložne a Bagel Café, Fiddlerových Zelených Jemných Írskych Darčekov a Opery Alley, kde hrali pouličný speváci. Dnes večer tam hral niekto na pohároch, sedel za stolom plným elegantného krištáľu, jeho prsty sa šikovne plavili na ich okrajoch. Bolo tak neskoro, že väčšina obchodov bola zavretá, ale my sme sa bez problémov prebíjali davom pozorujúcich divákov, vibrácie sklenej hudby sa niesli medzi budovami, keď sme prechádzali okolo.
„A náhodou mám rada morské panny, vieš,“ povedala som nakoniec, neschopná ostať ticho. Nevedela som, o čom inom okrem tých malieb sa rozprávať.
„Urobil ti príliš malé prsia,“ zavrčal, keď sme zahli za roh, ignorujúc moje odfrknutie plné predstieraného rozhorčenia. „To a výraz v tvojej tvári...“ Odmlčal sa, pozorujúc ma spod jeho temných mihalníc. „Vyzerala si... smutná.“
Moje ramená sa napli pod tým skúmaním. „Áno, myslím, že som bola.“ Nápis visiaci pod okenicou Pitu ľahko škrípal vo vetre, vyblednuté farby žiarili v matnom svetle. „Takmer si tam stratil Očarenie, však?“
„Meníš tému.“ Strčil si ruky do vreciek a odsunul sa odo mňa.
„Hej. Je to bežná vec pre inkuba? Nikdy som nevidela, aby sa niečo také predtým stalo.“
Prudko vydýchol a potom si povzdychol, opierajúc sa proti sklenenému okienku dverí obchodu. „Nie. Nemalo sa to stať. Myslím, že ti dlhujem za to, že si to zastavila.“ Jeho hlava sa naklonila, jeho oči sa za tvorili. Jeho oko sa na mňa otvorilo, mäkká žiara zlata žiarila spod viečka. „Takže, tancuješ zvyčajne v práci?“
„A kto teraz mení tému?“ Založila som si ruky na hrudi v univerzálnom geste naznačujúcom, že som zdesená. Prosím, odpáľ. „A nemyslím si, že hýbanie bokmi v uličke sa ráta ako ukážka.“ Moja tvár žiarila horúčosťou v tme. „Koľko si toho videl?“
„Dosť.“ Zmätene sa zasmial. „Prečo Tom Jones?“
Zažmurkala som. „Prečo... čo?“
„Tom Jones. Počúvala si ho, keď som prišiel do obchodu.“ Jeho oči sa pobavene rozžiarili a ja som sa naježila.
„Hej, počúvala. O čo ti ide? Toto je slobodná krajina.“
„Povráva sa, že ten tvoj malý začarovaný iPod môže zahrať každú skladbu, ktorá existuje. Prečo, do pekla, by si si vybrala práve Toma Jonesa?“
„Pripomína mi to matku,“ povedala som potichu. „Bol to jej obľúbenec. Ona... zomrela... nedávno.“
„To je mi ľúto. Nechcel som vyzvedať.“ Jeho hlas zjemnel. Na moment som ho za to nenávidela. Nenávidela som, že si vina prerážala svoju cestu do popredia, nenávidela som, že sa v jeho slovách ozývala ľútosť, sústrastné mrmlanie, zvuk škrípania kovu a nezreteľné, opité ospravedlnenia.
Bezmocná, nechala som spomienku prevaliť sa cezo mňa, sladko-horká vlna podfarbená medenou chuťou krvi a oslepujúcim zábleskom reflektorov. Bola zabalená v dokonalom tichu asfaltu a borovíc prerážajúcich cez prasknuté čelné sklo, prekonávajúca bezpečnostné pásy a vzduch presýtený pachom kvapaliny unikajúcej z motora a zvyšok matkinej lebky v mojom lone.
„Nechcem tvoj súcit, Brystion.“ Odtiahla som sa od neho, oči mi začali páliť. Rýchlo som zažmurkala, aby som zabránil slzám vytiecť von. „Nechcem od teba vôbec nič.“
Otvoril ústa, akoby chcel niečo povedať, ale ja som nahmatala zámku, otočila kľúčom a bez otočenia sa späť som vstúpila dovnútra a zabuchla za sebou dvere.

16 komentářů: