středa 23. října 2013

Pohladenie temnoty - 2. Kapitola





Žena na obraze bola jemná a bledá a nahá. Ako sa pozerala na mňa, bradu mala hrdo zodvihnutú, jej temné a dymové oči so samoľúbosťou napoly spadnutých viečok. Obetovala by som hordu Avon Ladies len preto, aby som mala takú svetlú a mliečnu pokožku. 
Bola dokonalým súhrnom kriviek, jej bradavky tvrdé a ružové, jedna ruka siahajúca na vodopád polnočných vlasov, aby si cez ne prešla prstami. Jemné krídla klenuté od chrbta. Perie bolo zafarbené brilantnou karmínovou a boli roztiahnuté v ochrannom pozvaní. Bola spútaná, priviazaná k posteli, na ktorej kľačala, skrútené rohy plachty v násilnej úľave proti temnote rohov izby. Nezdalo sa, že by ju železo trápilo, ale zachvela som sa pod výzvou v tieňoch jej očí: Dám ti to, čo chceš, ak mi dáš to, čo potrebujem...
Prehltla som a čítala som malý plagátik, podivne vďačná za to, že som bola jediná, ktorá tam v tú chvíľu stála. Zdalo sa to tak viac úctivé, súkromný druh voyerstva.
Dlh splatený v plnej výške.
„Nie, vďaka.“ Moje oči pretrvávali na pôvabnej žiare jej boku predtým, než som sa zadívala na železo na jej zápästiach. Páčila sa mi moja priamočiara jednoduchosť, ale nikdy som nebola fanúšik zmyslových hier. Ktokoľvek bola tá šarlátová žena, bola hrozivá a zabalená v surovej sexualite, ktorú by som nikdy nemohla ovládnuť.
Napriek tomu boli moje nohy stále primrznuté na mieste, jej ebenový pohľad ma držal, až kým som nemala pocit, že som jeden z tých článkov. Pochybovala som, že bola vôbec smrteľná. Rozhodne som ju nepoznala. Nie, že by to veľa znamenalo – je ťažké pripnúť mená ľuďom, ktorí mohli meniť tvar, alebo zo seba pomocou Očarenia urobiť niečo iné. Alebo odmietali vôbec prezradiť svoje mená. Ticho som si odfrkla, srdce mi búšilo, ako sa mi v mysli objavil Brystion. Stále som nemala tušenia, o čom hovoril, ale myslím, že to nie je nič nové. Moirina nedávna neprítomnosť ma zanechala visiacu v oddelení vedomostí, bez ohľadu na správny protokol.
Legendy a mýty, polopravdy a lži. Všetko to krúžilo v nepríjemnej zmesi informácií. Väčšina Druhého Ľudu to tak mala rada, udržiavalo ich to záhadných a ťažko zaraditeľných.
Tiež to z nich robilo sakramentsky ťažko kontaktovateľných, najmä vtedy, keď som im potrebovala volať kvôli dlhom na Trhu. To bolo niečo, o čo sa zvyčajne starala Moria, ale všimla som si, že odvtedy, čo bola Protektorka preč, stúpol počet položiek zakúpených na úver. Začínala som si myslieť, že niektorí z našich zákazníkov sa snažia využiť situáciu.
Našťastie, naleštené mramorové podlahy v Porthsmythovej-Waterfrontovej galérii výtvarných umení sa zdali byť bez akéhokoľvek vplyvu Druhého Ľudu, čo bolo pre mňa úžasné. Moja pozornosť sa sústredila na okrídlenú krásu, niečo v mojom vnútri sa roztrieštilo ľútosťou.
Topher bol trojnásobným bláznom, že sa snažil zachytiť ju na niečom takom všetkom, ako je obyčajné plátno. Vo Vílom svete nikdy nedostanete niečo za nič. Ak talent žiaril dostatočne jasne, múza Druhého Ľudu je ochotná nechať po sebe trochu svojej nesmrteľnej esencie, ale za akú cenu?
Zimomriavky si razili svoju cestu dole po mojom chrbte, vytŕhajúc ma zo strnulosti. Privítala som rozptýlenie, prebíjajúc si svoju cestu k ďalšej maľbe - Kúpajúca sa Meluzína.
Ryšavá a drobná osoba leňošila v masívnej vírivke zo zeleného mramoru a zlata. Jej torzo bolo ľudské, jej boky sa zaobľovali do strieborného hadieho chvosta. Kožený korzet ju objímal okolo pásu, pevný a lesklý čierny, tiene vyrovnávala dúhová šatka a fialové okrúhle okuliare. Hadia žena si pri líci držala elegantné husle, zlatý slák trčal spomedzi šťavnatých pier.
„Je to hrozné, však?“
Odtrhla som sa od červených kučier ženy, ktorá sa o mňa náhle obtrela. „Myslím, že ťa stvárnil celkom dobre, Mel. Tie husle sú pekné.“
Melanie St. Jamesová, smrteľníčka hrajúca na husle pre niekoľko miestnych kapiel – Druhý Ľud a iný – ma zľahka udrela do ramena. „Ale had? Prečo had? Povedala som Topherovi, že chcem byť namaľovaná ako Víla.“
„Technicky vzaté, myslím, že Meluzína bola Víla a k tomu aj trochu slávna. Len sa z nej stala šupinatá bytosť vo vani.“ Moje ústa sebou trhli. „Podľa Wikipédie to tak je.“
„Mala by si to vedieť.“ Mel si potlačila svoje fialové okuliare na koreň nosa. „A meškáš, vieš. Som tu už viac ako hodinu.“ Pochybovačne sa zadívala do svojho pohára s vínom, trochu ho víriac. „A toto chutí ako nemanželské dieťa hrozna a liehu.“
„Tvojou prvou chybou bolo, že si si vybrala víno miesto šampanského.“ Schmatla som pohár bubliniek od okoloidúcej servírky. „A zaspala som.“ Potlačila som zívnutie, bublinky mi tancovali na jazyku, keď sa si trochu usrkla. Mala som v pláne dať si sprchu a potom ísť kúpiť topánky, ale nejako sa mi po práci podarilo dostať sa do môjho apartmánu a zrútiť sa na posteľ. V čase, keď som sa zobudila, mala som sotva dosť času, aby som sa prehrabala v čistom oblečení a išla do galérie. Zamykala som čerstvo nalakovanými prstami na nohách ukrytých v sandáloch, akoby som to chcela dokázať.
„To je trochu divné.“ Pokynula som hlavou k sláku medzi jej namaľovanými perami. Písmená G-A-G boli zľahka vyryté na leštenom hrote. „Možno sa ti snaží niečo povedať?“
Otočila stopku pohára medzi prstami, obočie nakrčené. „Kto, dopekla, vie? Ponúkla som sa, že sa postavím do rohu a vytvorím nejakú atmosféru na dnešný večer, ale odmietol ma.“
„Hádam, že nie každý vie oceniť jemné tóny Apocalypticy.“ Pozrela som sa na husľové puzdro na jej chrbte s návalom hnevu. Nástroj nikdy nevyzeral ako niečo extra, taký otlčený, ale drevo sa vždy zablesklo, keď sa ho dotklo svetlo. Hovorilo sa, že Melanie porazila Charlieho Danielsa (americký country spevák – pozn. prekl.) v hraní, aby ich dostala, ale nikdy som nemala tú odvahu, aby som sa jej na to spýtala. Niektoré veci sú proste súkromné a skúmať, či vaša priateľka skutočne obohrala Diabla, bolo trochu hrubé.
„Apocalyptica používa violončelá,“ opravila ma upäto s ukrivdeným smrknutím.
Pokrčila som plecami a ukázala som na obraz ženy s červenými krídlami. „Máš tušenie, kto to je?“
„Je sexy, ale nie.“ Melaniin pohľad sa rozžiaril šibalstvom. „Už si videla svoj?“
„Ehm... nie?“
Prepukla v záchvat podnapitého smiechu a ja som obmotala jej ruku okolo svojej, prudko vyrážajúc ako loď bez kormidla. Pretlačili sme sa cez džungľu divákov a zamatových lán. Pol tucta krát sa mi takmer vylial drink.
„Tu je to.“ Naklonila hlavu na plátno, hnedé oči vírili očakávaním.
Ak bolo mojim cieľom chytať muchy, skvele by som uspela. Takto som sa zmohla len na žmurkanie, keď moja čeľusť padla a krv sa mi nahrnula do tváre. „Ach. Vyzerá to, že ma nakreslil nahú.“ Vlastne ako nahú morskú pannu. Šupiny na mojom chvoste vyzerali ako tkané sklo, svetielkujúce a žiariace. Tmavo zelené vlákna z morských rias boli prepletené v mojich gaštanových vlasoch, mávajúce okolo mojich pliec a okolo tvarovaných okrajov mojich bokov. A áno. Bol tam môj hrudník – v celej svojej maličkej kráse.
„Kriste. Najmenej, čo mohol urobiť, bolo zakryť ich nejakými mušľami, alebo čo,“ sťažovala som sa.
„Myslím, že sú trošku rozkošné.“ Mel na mňa žmurkla. „Ako maličké šálky.“ Pozrela som sa na Ňu a ona sa znovu zasmiala. „Ale no tak. Nie je to tak, že by to bolo skutočne dôležité. Pochybujem, že niekto okrem nás bude vedieť, že si to ty.“
Ukázala som na ružové a modré pramienky zdobiace vlasy morskej panny. „Samozrejme, že nie.“
„Ach, dobre... Aspoň ich stále máš.“ Zaklopala na ceruzku trčiacu mi von z drdolu, ktorý som narýchlo stočila, kým som vyšla z dverí. „To je, ehm, tvoj nový vzhľad, však? A budeš si musieť znovu zafarbiť ofinu.“ Trhla ceruzkami. „Farba bledne.“
„Možno. Vlastne som rozmýšľala, že ich nechám vyrásť.“ Môj pohľad putoval po maľbe, nepočítajúc detaily, ktoré na mňa vyskakovali, jednoducho prehliadnuteľné na prvý pohľad. Možno ťahy štetcom boli tieňované, hlavne okolo môjho rybacieho ja; bolo to však, akoby som bola chytená v delikátnej modrej bubline svetla, hlbiny strácajúce sa v atramentovej černote. Boli tam aj siluety temnejších vecí. Oblizla som si pery. Keby som nazrela bližšie, mohla by som ich vidieť? Tmavé plutvy a lesknúce sa zuby, prevracajúce sa mŕtve oči?
Ver Topherovi a on namaľuje zdroj mojich nočných môr.
Otupene som sa napila svojho šampanského, snažiac sa sústrediť na niečo iné.
Hore, Abby. Pozri sa hore. Masívna galeóna sa plavila vysoko na vlnách za mojim rybím vyobrazením. Na prove stála temná postava, ruky rozhodené naširoko v zarmútenej túžbe smerom k rozbíjajúcim sa bielym hrebeňom vĺn.
Názov bol Čakanie na lode. Nech sa prepadnem, ak viem, čo to znamená, ale niečo na celom obraze svrbelo moje prsty, aby som sa dotkla ukrytého miesta za ľavým uchom. Vlasy cez to už nerástli, ale jazva pomaly mizla a ja som sa to naučila celkom dobre skrývať. A znovu, naučila som sa skrývať veľa vecí celkom dobre. Topher bol dosť milý na to, aby ich nenakreslil, ale keď som prižmúrila oči, takmer som ich videla.
„Naozaj ťa nenakreslil verne,“ pretiahol temný hlas za nami, vyťahujúc ma z toho, čo sa takmer stalo veľké bahno sebaľútosti.
„Vrátil si sa po nášup,“ povedala som bez toho, aby som sa obťažovala otočiť. Dokázala som ten hlas rozpoznať kdekoľvek. „A čo tým myslíš?“
„Myslím, že vieš,“ zamrmlal Brystion. Jeho mäkké zachechtanie sa vlnilo okolo nás, keď vkĺzol vedľa mňa. Naše ramená boli dostatočne blízko na dotyk, ale vznášajúc sa dostatočne ďaleko v rámci slušnosti. Plášť bol preč a horúčosť z jeho ramena pohládzala moju pokožku. Počula som Mel prudko dýchať, keď ho videla, ale nepozrela som sa na ňu. Naňho som sa tiež nepozrela, pričom som vypila zvyšok obsahu pohára na jeden dúšok.
Všetci traja sme tam stáli, nehýbuc sa, pozerajúc na moje nahé prsia najmenej ďalších päť minút.
„No. Vynadíval si sa dostatočne, alebo potrebuješ znovu urobiť tú myseľ dotýkajúcu sa vec?“ spýtala som sa bez obalu.
„Hovoril som ti, že to bola nehoda.“ Odmlčal sa, oči svietiace nemravným leskom. „Chceš, aby som to urobil?“
„Nie, iba v prípade, že na raňajky servíruješ slaninu.“
Zamračil sa a jeho pozornosť sa presunula okolo mňa, keď naklonil hlavu smerom k Melanie. „Stále platí zajtrajšia noc?“
Dvakrát som sa nadýchla, keď mi v žilách vzplanula žiarlivosť.
Usmiala sa na neho, zámerne ignorujúc nebezpečný pohľad, ktorý som po nej hodila. „Samozrejme. Budeš druhý, ak ti to vyhovuje.“
„Hej.“ Jeho ústa sa zakrivili v škodoradostnom úsmeve. „Trochu sa tu porozhliadnem. Uvidíme sa neskôr, Abby.“
„Stavím sa, že áno.“ Pozorovala som si nohy, keď odchádzal, vrhajúc posledný pohľad na jeho vzďaľujúci sa zadok.
„Nevedela som, že ho poznáš.“ Melaniine oči ho tiež sledovali, žiariace dotieravým obdivom.
„Ja vlastne ani neviem, kto to je.“ Vymenila som svoj prázdny pohár šampanského za plný. „Dnes prišiel do Pitu. Vyzerá ako poriadny nafúkanec, podľa mňa.“ Moje pery sa zovreli, neodhaľujúc tak, ako veľmi je arogantný. „Aj keď je určite na správnom mieste. Prilep na ten zadok stuhu a môžeš ho zavesiť na stenu. Je to takmer umelecké dielo samo o sebe.“
Zaľúbene sme pozerali na tú časť jeho tela, sprevádzajúc to družným povzdychom. Neboli sme jediné. V galérii sa rozhostilo ticho, keď sa pred ním rozostúpil dav. Nevšímal si hladné pohľady a samoľúbe mrmlanie, stráviac pár neuponáhľaných momentov pred každým obrazom predtým, než odplával.
„Drzý chlapík.“ Naschvál som sa mu otočila chrbtom. „Ktokoľvek je.“
Melanie sa zasmiala. „Brystion je pastvou pre oči na najvyššej úrovni, moja drahá, nie je len nejakou mužskou šľapkou Druhého Ľudu.“
„Keď to hovoríš. Ja tvrdím, že ak to chodí ako kačka...“
„Musela si o ňom počuť,“ povedala neveriacky. „Je ten najviac sexy kus zadku na tejto strane Križovatiek.“ Sledovala ho vkĺznuť do davu a potom si povzdychla. „Hoci tento vzhľad je nový. Normálne je blond.“
Vydala som zo seba neutrálny zvuk. „Takto vyzeral aj predtým. Povedala si blond?“ Niečo otravovalo v zadnej časti mojej mysle, keď som sa snažila predstaviť si ho s blond vlasmi. Nemohla som skutočne povedať, že by sa mi ten efekt páčil a aj tak tam bolo niečo známe...
„Ach, to je pravda.“ Pukla som si prsty. „Bol hlavný spevák v tej skupine Temného Chodníka. Ako to bolo? Lolly-Foolly alebo niečo?“
„Ion’s Folly,“ ofrkla si Mel. „Vieš, skratka pre Brystion?“
„Možno by som mohla do Hallows skočiť častejšie,“ uškrnula som sa.
„Hej, no, neoživuj svoje nádeje. Rozpadli sa pred niekoľkými mesiacmi. Ale pravdepodobne by si vedela, kto je, keby si posledný raz nebola taká zaneprázdnená tým, že si sa tam hrala na Buffy, premožiteľku upírov.“
Trhla som sebou. „Rozkošné. Nekecaj, Mel. S kým mám dočinenia?“
Dala si ďalší dúšok vína. „Je to inkubus, Abby.“
V bruchu mi poletovala vlna nepokoja, keď niektoré veci zapadli na miesto. „Vážne? Ako to, že ti sedí na hrudníku, zatiaľ čo ti vysáva dušu a všetko to okolo?“
„Neviem. Nikdy som s ním nespala.“ Jej prsty sa natiahli, natočiac si jednu hustú kučeru okolo palca. „Šíria sa reči, ale z toho, čo som počula, je dosť vyberavý.“ Obzrela sa cez plece a zamračila sa, jej jazyk prebehol po okrajoch zubov. „Aj keď je zvláštne, že je tu. Takmer nikdy sa nepotĺka na tejto strane Križovatiek bez Prostredníka.“
„Predtým nevyzeral, že by nejaký mal.“ Rukou som si prešla po perách.
„Hej,“ súhlasila. „Nemyslím si, že nejaký mal, odkedy sa rozpadla kapela.“
„No, možno sa s tebou len chcel stretnúť.“
„Stretávam sa sním takmer každú noc, keď je v Hallows. Ver mi, prekonala som to.“ Jej tvár bola ľstivá. „Prečo ťa to tak zaujíma? Dúfaš v svoj vlastný, malý prieskum za stenu?“
„Nie. Nie tak celkom,“ doplnila som. „Predtým hľadal Moiru. Bola som len zvedavá, kde by som ho mohla nájsť, ak by som ho potrebovala.“ Môj hlas bol ľahostajný, ako keď si mačka oblizuje smotanu z fúzov a pravdepodobne rovnako presvedčivý.
„Stavím sa,“ povedala sucho. „Hrá s nami zajtra večer. Mala by si prísť.“
„Nie je to práve moja parketa, vieš. Nie od Jettovej Zmluvy.“ Otriasla som sa pri spomienke na upírov divoký úsmev.
„Ja viem,“ dodala, dotyk súcitu poznačil jej slová. „A tá pijavica sa tam stále poneviera, ale úprimne povedané, Abby, nemôže ti ublížiť, kým ho nenecháš.“
„Popremýšľam o tom.“ Moju myseľ naskrz prevŕtala tá spomienka. „Ach, došľaka, možno sa tam potrebujem zastaviť tak či tak. Brandon mi poslal ďalšiu.“
„Stále hľadá Prostredníka, čo?“
„Hej. Neviem, prečo si myslí, že ich môžem tak dobre posúdiť. Toto je štvrtá tento mesiac.“
„No, možno potrebuješ menej prísne testy?“
„Testy? Dopekla, ja im dávam kópie Skutočného Thomasa a čakám, či sa vrátia. Žiadna z nich to neurobila. Ale táto je možno iná.“ Schmatla som ďalší pohár šampanského z čašníkovej tácky. „Skutočne sa jej podarilo nájsť cestu do Hallows na vlastnú päsť.“
„Nádejné. Ako sa volá?“
„Katy. Sebaistá a blond. Presne tak, ako sa mu páčia.“
„Typické,“ zahundrala. „Ale čokoľvek, čo sa mu páči. Mala by si ju zajtra priviesť.“
„Och, nie,“ pokrútila som hlavou, „nie som opatrovateľka. Ak ju Brandon chce tak veľmi, môže ju celkom dobre pozvať sám.“
„Tak dobre.“ Stisla mi rameno. „Vlastne musím ísť. Mám stretnutie kvôli Zmluve asi za dvadsať minút. Povinnosti volajú a tak ďalej.“
Okrem jej jedinečného talentu pre hranie, mala Melanie schopnosť svojou hudbou otvoriť Dvere do Križovatiek, bez ohľadu na dennú dobu alebo miesto, aj keď mi nikdy nevysvetlila presný postup. V dôsledku toho bola neustále v kurze, ale snažila sa to vyvážiť krátkotrvajúcimi Zmluvami.
„Niekto, koho poznám?“
Pokrčila ramenami. „Pochybujem. O polovici ani netuším, kto sú. Zaplatia faktúru, uzavrieme Zmluvu a potom mi povedia, kam chcú ísť. A tak to je.“ Jej postoj sa prudko zmenil, ako vždy, keď sme hovorili o niečom, o čom skutočne nechcela hovoriť. „Budeš v pohode?“
„Vždy som v pohode.“
Pokrčením ramien zavrtela husľami na svojom chrbte. „Samozrejme, že si. Si Prostredník. Prakticky vytváraš dúhy. Ale vážne, zober si cez noc voľno a nehraj Word of Warcraft a príď niekedy do klubu.“ Jej tvár zvážnela vo chvíli, keď sa otočila ku vchodu. „Myslím, že by bolo dobré, keby si tam bola videná aspoň raz za týždeň. Aby ľudia vedeli, že existuješ?“
„Moje tanečné dni skončili, Mel,“ povedala som a dívala sa na chrbát svojej najlepšej priateľky vzďaľujúci sa davom. Na jediný okamih som ju chcela zavolať späť, aby som jej vyzradila všetko – moju neschopnosť zistiť, čo robím, ten divný odkaz pripnutý na Moiriných dverách...
Vrátim sa skoro, Abby. Udržuj pevnosť.
Nedávalo to žiadny zmysel pred štyrmi mesiacmi a to sa nezmenilo. Takisto som nevedela, čo jej „skoro“ znamená. Väčšina nesmrteľných má tendenciu prehliadať malé veci – ako je pojem čas -, ako som si všimla.
Nakoniec som nechala Melanie odkráčať. Nerozumela, nikto z mojich priateľov nerozumel. Bola som zlaté dieťa Protektorky, všakže? Aké úbohé by bolo priznať si, že som v tom tiež nebola úspešná? Ale to nebolo tak, akoby som mala na výber v čomkoľvek. Nemohla som viniť nikoho iného okrem seba.
Vzdychla som a pozrela na hodinky. Ešte chvíľu potrvá, než sa budem musieť vrátiť a otvoriť Trh. Natiahla som hlavu cez zvyšok davu, ale nenašla som ani stopu po Brystionovi – alebo aspoň Topherovi - , takže som sa túlala po zvyšku galérie, bezcieľne popíjajúc šampus.
Prešla som okolo malieb ostatných priateľov, zmietajúcich sa v opare peria a šupín, rohov a kopýt. Irónia zobrazovať ľudí ako tie bytosti, ktoré ich obklopovali, mi pripadala zábavná. Unikol mi mierne podnapitý smiech, priťahujúc pozornosť ženy s ostrým nosom pri vchode galérie. Potlačila som ďalší smiech. Zahryzla som si do pery a zamerala som sa na malú mapku Portsmythu v sépiovom odtieni. Rukou som si prikryla ústa, potlačiac náhlu vlnu zvláštneho humoru.
„Príliš veľa alkoholu,“ zamumlala som si pre seba.
Príliš málo spánku, odsekol hlas v mojej hlave sucho.
Nachádzate sa tu.
Pozrela som sa na červenú hviezdu a odfrkla si. Rozhodne sa nachádzam. Prešla som rukou po hviezde, neprítomne ju pritom obkrúžiac prstom; boli tam úzke ulice ako pozostatok staršieho času s dlažobnými kockami a konskými vozmi, presvietené lampami a plné bahenných odkvapov. Z náhleho popudu som sledovala cestu z galérie do Pitu, zastaviac sa pri pamiatkach Druhého Ľudu, ktoré som poznala. Neboli na mape, samozrejme, ale našla som ukrytú cestu do Hallows, zapadnuté záhrady Súdnej siene a Dvere na spodnej časti kostola, ktorý stál na malom kopci. Nikdy som nimi neprešla, ale vedela som, že ich Moira používala pravidelne. Náhle som sa odvrátila, mieriac späť do hlavnej časti expozície, humor sa vyparil preč na vlne bezmocného zúfalstva. Použila ich aj keď odišla naposledy?
Pristihla som sa, že sa znovu pozerám na tú šarlátovú ženu. Stála som tam pomerne dlho, snažiac sa uhádnuť, čo si myslela, keď bola maľovaná. Jej tvár bola chmúrnou pripomienkou, že som pripútaná k tomuto miestu rovnako, ako sa zdá byť ona, aj keď moje reťaze neboli také pevné.
„Vedel som, že bola výstredná, ale nikdy by som si nepomyslel, že by sa dobrovoľne poddala reťaziam,“ zamrmlal Brystion za mnou. Nepočula som ho prísť, ale sýte podfarbenie jeho hlasu stačilo na to, aby ho prezradilo.
Bodol ma ďalší záblesk žiarlivosti, keď som sa pozrela na bledé krivky ženy. „Bývalá priateľka?“ hádala som, slová odseknuté a napäté.
Zhlboka si povzdychol. „Nie som až taký zvrátený.“ Odmlčal sa. „Je to moja sestra.“


17 komentářů: