středa 16. října 2013

Pohladenie temnoty - 1. Kapitola




Mačky močia a smrdia.
Bol to jediný spôsob, ako to opísať, vážne. Dokonca aj v dobrý deň kníhkupectvo smrdelo ako mix prachu a špinavých nôh. Klimatizácia poslednýkrát zakašlala pred hodinou, robiac zo mňa hrdého zamestnanca v reklame na hokejovú saunu. Kvapkanie nad prahom ma nútilo držať dvere zatvorené, aby som zabránila tomu, aby sa mi na podlahe z tvrdého dreva sformovalo malé jazero. Zvyšok dopoludnia bol odsúdený na to, aby bol mazľavým, páchnucim neporiadkom.
Zvetraný štítok na dverách visiaci zvonka skla hlásal Prospectus Intelligentsia Tabernus. Skrátene som to volala Pit (V preklade znamená jama, diera – pozn. prekl.). Pravdepodobne hnusné, ale Boh vie, že toto miesto tak dnes ráno smrdelo. Napriek tomu zatuchnutému zápachu sa nezdalo, že by to zastavilo prúd mojich zákazníkov, ktorí za sebou zanechávali mokré stopy a kvapkajúce dáždniky ako chvosty, hoci som mala podozrenie, že ich návštevy boli skôr o tom dostať sa z dažďa, než o túžbe nájsť kópiu románu od Deana Koontza a to bez obalu.
Dážď ustal až tesne pred obehom a odišiel spolu s mojim posledným zákazníkom, starým mužom kolísajúcim sa do toho vlhka s papierovou taškou plnou starých kníh o plachtení.
Koľká slasť.
Čas na nejaké to retro od Toma Jonesa. Uložila som svoj posledný playlist na strieborný iPod primontovaný na pult a  za revania plechových reproduktorov som si razila cestu k výkladu. Otočiac oznámenie „Obedná prestávka“, som vykročila cestou k malej chladničke v sklade pre niekoľko plechoviek koli a sendvičov, kníšuc bokmi okolo pultu. Mala som za sebou polovicu plechovky a tri verzie pesničky „She’s Lady“ predtým, než sa predné dvere so škripotom otvorili.
Zvonček sa žalostne rozozvučal, nejako prehlušujúc to dunivé vrčanie hudby. Cez prah sa hnal muž. Grácia jeho pohybov spôsobovala, že sa mi postavili vlasy na krku. Vyzeral ako tieň vysávajúci všetko svetlo z miestnosti. Nádherná temnota jeho ebenových očí ma zaplavila, primitívne a nekompromisne. A prehnane ako peklo. Ale aj tak. Hodvábny vodopád jeho vlasov mierne hladkal jeho ramená a ja som vždy bola blázon do dobre vyzerajúcich a potenciálnych zúfalcov.
Ach, dopekla. Dala by som si povedať. 
„Čo by si chcel, kocúrik?“ zapriadla som.
„Musím hovoriť s Moirou.“ Prehnala sa cezo mňa sýtosť jeho slov, horúca a dutá.
„Obávam sa, že Moira tu nie je.“
Jeho oči sa zúžili, línia jeho čeľuste sa takmer nebadane napla. Alarmy v zadnej časti mojej hlavy sa proste vypli. Nie som hanblivá, ale brnenie túžby mi začalo prúdiť v žilách, keď sa priblížil. Ak je tento chlap človek, mesiac budem bez slaniny.
Stlmila som hudbu v márnej snahe odpútať sa od elegantných kriviek jeho lícnych kostí a hladkej hebkosti jeho pokožky. Kĺzal ku mne, každý krok prekonaný s lenivou aroganciou. Slabý poprašok striebra ožiaril jeho vlasy, zanikajúc v mizernom, vlhkom svetle, ktoré prebleslo cez klenuté okno. Zažmurkala som.
Cestoval Križovatkami. Nikdy som tam nebola, ale strieborné vločky boli jasným znamením, že cestoval svetmi.
Môj úsmev bol zdvorilý, ale nemohol celkom udržať škrobenosť z môjho hlasu. „Ak by si chcel, môžem si zapísať tvoj odkaz a poviem jej, že si sa tu zastavil.“ Ceruzkou som zaklepala na zápisník predo mnou. Spýtal sa menovite na Moiru, nie cez jej oficiálny titul Protektorky. Nebola som zaviazaná odpovedať na jeho otázky a čím viac som mala obavy, tým menej som sa zapletala do vílej politiky a tým to bolo lepšie.
Po pravde, niektorí z Druhého Ľudu ma k smrti desili, hlavne ak sa potĺkali okolo v dennom svetle. Keď sme pri tom, dokonca som ani nevedela, čo bol. Na jednej strane, nemohol byť upír. Dokonca ani upír s Prostredníkom nemohol chodiť vonku napoludnie. Tak či tak, nevyzeral ako jeden. Možno Fae? Lykantrop? Och, aký je v tom rozdiel? Zvyčajne je najlepšou stratégiou byť zdvorilý a čakať, kým neodídu.
Ako už bolo povedané, naozaj som nenávidela, keď sa ma snažili začarovať. Je to hrubé a nič ma nevytočí rýchlejšie, ako keď sa mi snažili dostať do hlavy. Vedela som, že nie vždy to vedeli ovládať, ale tento chlap nevyzeral, že by sa dokonca pokúšal nejako to vytesniť. Vytekalo z neho čaro, mágia sa cezo mňa prelievala vo vlnách rozkoše. Svojim spôsobom to bolo príjemné, ale pôsobilo to rušivo. Zovrela som pery, náhle som bola netrpezlivá.
Zamračenie poznačilo jeho príťažlivé črty a pozrel sa dole, akoby ma videl po prvýkrát.
„Kedy sa vráti?“
„Nie je tu,“ zopakovala som, náznak mrzutosti sa mi vkradol do hlasu. Nie som práve najotvorenejší človek na svete, skladník alebo nie – človek alebo nie – , ale nebola som ani žiadny neviditeľný kus psieho hovienka na podrážke jeho topánky.
„Neviem, kedy sa vráti,“ dodala som. Pravda ma rozčuľovala, pretože som to skutočne nevedela. Vília žena odišla takmer pred štyrmi mesiacmi, a okrem tej poslednej poznámky, ktorú prilepila na dvere kancelárie, som o nej vôbec nepočula. Ale tento chlap to nepotreboval vedieť. Dopekla, nikto z nich to nepotreboval vedieť. Ledva som prinútila Druhý Ľud, aby mi dali otváracie hodiny tak, ako som ich mala. Len Boh vie, čo by urobili, keby zistili, že Moira tu nebola, aby ich držala späť. „Ak by si chcel ochutnať niečo z jej... iných výrobkov, obchod bude otvorený zozadu od polnoci do jednej.“
„A čo teraz?“ Pristúpil bližšie a ja som sa zachvela, tichá sila sa krútila za slovami, tancujúc mi po koži.
Na čele mi vyrazil pot, studený a vlhký. „Nevolá sa to Polnočný Trh pre nič za nič.“ Vystrčila som bradu v jemnej výzve, ignorujúc vzrastajúcu paniku v mojom hrdle. Naštvi ho, Abby. To bude úžasné.
Jeho tvár bola pokojná a plná tajomstiev ako tvár túlavej mačky. „Si jej Prostredník, však?“
„Samozrejme, že som,“ súhlasila som potešene. „A teraz, keď sme si overili očividné, vráťme sa k podstatnému. Kto si?“
„Tsk.“ Zamával na mňa prstom a ja som prevrátila očami. Niečo v tom geste bolo veľmi povedomé, ale aj keby som ho stretla predtým, nemohla som si spomenúť. Bola som Moiriným Prostredníkom šesť mesiacov a videla som ich príšerne veľa, z ktorých väčšina skončila ozdobným žiarením a nechutne krásnymi ľuďmi. Zameranie Druhého Ľudu na svet smrteľníkov nebola ľahká – alebo jednoduchá – úloha.
„Dobre, chápem to. Mená majú moc a to všetko, ale to trochu sťažuje to zanechanie odkazu, nemyslíš?“ podotkla som.
Ako sa jeho pohľad presúval po kníhkupectve, na jeho dokonalých ústach sa objavil náznak úsmevu. Obchod sám o sebe bol pomerne prostý, ale mal vysoké oblúky, obrí kamenný krb s čalúnenými podložkami na podlahe a hrubú, okrasnú lištu, ktorá lemovala vrchol tam, kde sa odlupoval náter. Povedala som Moire, že celá tá vec potrebuje prestavbu alebo aspoň nejakú čerstvú maľovku, ale ona opakovala, že to miesto malo „charakter“. Možno otrhanú eleganciu. Mne to znelo ako lenivosť, ale čokoľvek, čo povie. Nebol to môj obchod. Len som tu pracovala.
Muž sa chvíľu prechádzal medzi regálmi. Chopila som sa príležitosti zhodnotiť ho, alebo mu aspoň skúsiť pozerať na zadok, ktorý bol momentálne uväznený v príjemných, čiernych kožených nohaviciach. Alebo som predpokladala, že to bolo na základe toho, čo som videla pod jeho kabátom. Keby to mal oblečené ktokoľvek iný, povedala by som, že sa až príliš snažil, ale on v tom pôsobil celkom dobre, takže som mu to schvaľovala.
Kabát mal otvorený, nechávajúc voľný pohľad na jeho hruď, biele tričko obtiahnuté okolo svalov na bruchu. Rozhodne môj typ. Jeho tmavé oči blikli bokom na mňa, kútiky zvlnené tichým smiechom a ja som pokrčila ramenami, neobťažujúc sa skryť fakt, že som si ho prezerala. Dopekla, pravdepodobne to očakával.
Zastavil sa nad papierovou väzbou knihy o Francúzskom upírovi bez obalu. Bol to jeden z tých prehnaných príbehov, ktoré boli populárne tak pred desiatimi rokmi, pozostávajúce z našuchorených bielych košieľ, dlhých, temných kaderí a nemravných prízvukov. Dokonca aj jedného či dvoch kabátov. Keď som to čítala, myslela som si, že je to úžasné a hrozne sexy a moje šestnásť ročné srdce doslova prskalo vo švíkoch z predstavy nočného kŕmenia z vnútornej strany môjho stehna.
Realita bola omnoho chaotickejšia. Tiež to nezahrňovalo vnútornú stranu mojich stehien.
Ofúkal prach zo stránok, ticho si odfrkávajúc, keď čítal názov. Vždy som si myslela, že Moira mala absolútne blbý vkus na knihy. Vyzeralo to, že som mnou súhlasí. Moja mienka o ňom trochu vzrástla.
„Vieš, má to šťastný koniec,“ povedala som.
Zvraštil čelo, našpúlil na mňa pery, ako sa jeho pozornosť presunula späť ku knihe. „Má?“
„Všetky dobré romance ho majú.“
„Nie sú žiadne šťastné konce. A upíri sú preceňované, krv sajúce nástroje.“
„O tom sa hádať nebudem,“ povzdychla som si. „Ale upír v tejto utečie s emočne upchatým anjelom, takže predpokladám, že to všetko na konci bude fungovať. Ak nemáš rád takýto druh vecí, možno by som ťa mohla nalákať na jednu z tých kníh „ako masírovať“ zo sedemdesiatych rokov. Má to obrázky, ak ti to pomôže lepšie to pochopiť.“
Ignoroval ma, jeho výraz bol tajomný. „Urobila to veľmi múdro.“ Poklepal na knihu prstom.
„Kto?“
„Moira. Ukrývať sa všetkým takto na očiach.“ Jeho ruka urobila veľavravné gesto, akoby chcel obsiahnuť miestnosť. „A to všetko vďaka jej ľudskému Prostredníkovi, takému odhodlanému nechať sa vyhodiť – a kvôli čomu?“ Ukázal na mňa. „Povestiam o magickom iPode a siedmim rokom nestarnutia?“
Naježila som sa. „Začarovanému iPodu, ak dovolíš. A to, či som ochotná nechať sa vyhodiť, absolútne nie je tvoja starosť.“ Ostrosť sa vytratila, bohužiaľ, a ja som sa pozrela dole na pult predtým, než sa mohol objaviť malý náznak ľútosti.
Ticho sa zasmial. „Nie je to také dobré, ako si dúfala, čo?“
„To ani tvoje oblečenie. Takto si sa naučil obliekať podľa príručky Koža pre Zloducha pre prvý ročník?“ Horná pera sa stočila v posmechu, odrazu smelá v tom, kde je moje miesto. „Pripadá mi to, akoby tu niekto nemal svojho vlastného Prostredníka.“ S malým náznakom ľútosti som si všimla čas. 11:57. „Ako sa k tebe tie Križovatky správajú?“ spýtala som sa. V tejto časti dňa, každý z ľudu, kto cestuje Križovatkami bez Prostredníka, zažije pekelné chvíle.
„Zďaleka nie tak dobre, zrejme.“ Jeho pohľad sa stretol s mojim. „Môžem ti to ukázať?“
Zaváhala som, pozorujúc tie temné oči svietiace zlatom. Na chvíľu som nimi bola paralyzovaná, náhle sa topiaca v prísľube vecí, ktoré je lepšie ponechať v ochrannom tieni noci. To ma zanechalo citlivú a boľavú, moje boky sa chveli nutkaním poddať sa mu. Zažmurkala som a uvedomila si, že sa priblížil.
Do prdele.
Zotrvávala som na svojom mieste. Možno, keby som sa nehýbala, musel by ustúpiť a ja by som mohla vynechať akýkoľvek posratý, nadprirodzený test, ktorý tu práve robil.
Alebo som možno bola vo veľkom probléme.
Jeho líca sa pobavene zakrivili a natiahol sa, aby mohol trochu mozoľnatým prsom prejsť po mojej spodnej pere. „Pekný Rojko,“ zamrmlal. Naklonil sa k mojej tvári. Elektrická vlna vystreľovala z mojich pŕs do môjho rozkroku, skĺzavajúc po mojom tele so zlým úmyslom.
Hej. V obrovskom probléme.
Sťažka som prehltla, oči sa mi zatvárali z vlastnej vôle. Môj mozog pracoval nadčas, aby prišiel s niečím – s čímkoľvek – čo povedal, ale všetko, čo som bola schopná zvládnuť, bol pridusený ston. Bola som bezmocná proti valiacej sa vlne pokušenia pulzujúceho nízko v mojom bruchu.
Miestnosť sa začala točiť a ja som sa zapotácala dozadu. Moja noha sa pošmykla na hromade papierov a ja som schytila okraj pultu. Svet sa potácavo naklonil a moja čeľusť sa zaťala proti závratu.
Zachytil moje zápästie, prsty zabárajúc dostatočne na to, aby ma z toho boleli kosti. Oheň prešiel svojou cestou až k môjmu lakťu, keď sa moje oči náhle otvorili plačom. Arogantný cudzinec sa vrhol ponad pult, aby ma udržal na mieste, jeho tvár popolavá. Čokoľvek mal v úmysle, toto to nebolo. Tá myšlienka bola trochu upokojujúca.
„Vydrž, Abby,“ zašepkal.
Mala som len chvíľu na premýšľanie o tom, ako vedel moje meno predtým, než sa moje videnie prepadlo do tmy.

... prstami kĺzal dole po mojom stehne, jeho hlas chrapľavo šepkal sľuby a jeho jazyk mi vkĺzol do úst. Roztápala som sa pod ním v bezohľadnej zúfalosti, plná bolesti z môjho dobre milovaného telo. Presunul sa na mne, vo mne, cezo mňa. Strácala som sa v zlatých iskričkách jeho očí, keď do mňa vrážal. Niekde v diaľke sa ozývalo zvonenie zvonov a moje kosti vibrovali prirážaním. Padala som preč, zabalená v jeho vôni a skaleným okrajom súmraku, keď niečo zapadlo na svoje miesto...

„Stačilo.“ Jeho hlas sa rozliehal ako úder hromu, náhle prelomiac... tranz? Sen?
„A to som ťa odhadoval ako hanblivý, nenáročný typ.“ Odtiahla som sa od neho, ako tma ustupovala, prehĺtajúc ďalšiu vlnu závratu. Je pravda, že som si dnes ráno nezobrala svoje lieky na záchvaty, ale nezáležalo na tom, či bol spôsobený mojim stavom alebo jeho vplyvom. Nemala som viac pocit, že by to bol záchvat. Pomaly som získavala svoju rovnováhu, pozrela som sa hore na neho a spustila svoje ruky do vreciek, aby som ukryla chvejúce sa prsty. „Čo, dopekla, to bolo?“
V tvári sa mu mihlo prekvapenie, nahradzujúc niečo trošku viac hodnotiace. „Neviem,“ povedal nakoniec. „Nemalo sa to stať.“
Jeho pohľad zotrvával na mne, nejakým spôsobom bol drzý i rozvážny naraz, ale sebaistá domýšľavosť bola preč.
„Páni. Nejako som sa necítila byť tým upokojená.“ Skrížila som ruky, ochraňujúco hrbiac chrbát. Bola som Moirin Prostredník, od Boha, označená posvätným zväzkom s Druhým Ľudom, ktorý by mal byť nenapadnuteľný a tento ignorant práve porušil všetky predpisy, ktorých som si bola vedomá.
Bola som rozzúrená.
Dokonca som bola bez seba zlosťou.
Bola som beznádejne mimo svoj obor.
Zlaté okraje v jeho očiach sa vytratili. „Si v poriadku?“
Náhla zmena v jeho správaní vo mne prebudila podozrievavosť. „Samozrejme. Prečo to... však vieš?“ Poklopala som si po hlave a snažila sa nečervenať.
„Vedľajší účinok. Obávam sa, že som sa nechal trochu uniesť.“ Obozretne na mňa pozeral. „Je mi to ľúto pre to, čo to stálo.“
„Porozumenie týždňa.“ Natiahla som sa, chytiac sa za okraj pultu ako námorník prílivu. „A ako, dopekla, si vedel, kto som.“
Jeho ústa sebou trhli. „Menovka.“
Idiot.
Zavrela som oči, líca mi horeli. „Kde je pekná, bezodná jama, keď jednu potrebujem?“
Zvonku sa ozval ostrý rap a ja som sa vrátila do práce. Postava pred dverami bola mladá a ženská a príliš sebaistá na daždivý deň.
„Šuu,“ zasyčala som na cudzinca, neistá, koľko pozornosti by mohol prilákať. „Nemal by si vypadnúť? Križovatky čoskoro zatvoria.“
Pokrčil plecami a oprel sa o stenu, na tvári vlčí úsmev. Pozdvihol prst k perám, keď pokynul ku dverám.
Prevrátila som očami. Nechajte to na mňa a ja pritiahnem vysokých, tmavovlasých a nepríjemných. Ukázala som na nápis na dverách, dúfajúc, že ktokoľvek to bol, dá mi viac času a vráti sa späť neskôr, keď môj nepozvaný hosť odíde. Nemala som také šťastie.
„Páni.“ Hlava sa objavila medzi dverami. „Príšerne to tu smrtí. Mala by si otvoriť dvere alebo čo.“ Blond, prsnatá a dlhonohá vyzerala, že práve prišla z konkurzu Girls Gone Wild, zabalená do rifľových šortiek, kratučkého trička a tenisiek. Jej oči boli veľké a prosebné, vo farbe teplých lieskových orieškov. Nevinná.
„Och, áno,“ povedala som, ignorujúc jemné odfrknutie si z rohu. „Vieš, práve teraz je svojim spôsobom zatvorené.“
„Hej, no, potrebujem nejaké informácie. Máš nejaké knihy o Keltskej mytológii?“ Previala cez dvere a klusala dnu k pultu s osobitým vzduchom mladosti a hlúposti.
Prehltla som otázku, slabý tep na spodnej časti mojej lebky signalizoval blížiacu sa bolesť hlavy. Alebo záchvat. Som zvedavá, ktoré z toho príde ako prvé. Nezbavím sa bolesti hlavy, ale mohla by som sa zbaviť tej otravy predo mnou „Niekde tam pri okne by mala byť kópia Bohov a Bojujúcich Mužov od Lady Gregory. To by malo na začiatok stačiť. Iba ak nehľadáš niečo konkrétne?“
„No... ehm. Vlastne som tak trochu dúfala, že by ste mohli mať niečo viac... skutočné?“
Nad týmto som pozdvihla obočie. Pravdu povediac, mala som; mala som knihy, ktoré by vám mohli takmer odhryznúť nos, ak by ste ich mali príliš blízko k tvári. Ale tie boli zamknuté vzadu, nie pre verejnú spotrebu. Moira mi to vtĺkala do hlavy dosť často, ale zistila by som to aj sama. Som lenivá, nie blbec.
„Naozaj?“ zahrala som.
„Hej.“ Naklonila sa, takže som mohla vidieť korienky jej vlasov. Jej hlas padol do sprisahaneckého šepotu. „Vieš... Druhý Ľud?“ Otočila hlavu, aby zabrala množstvo políc. „Máš tu veľa kníh.“ Jej pohľad sa stal mierne rozostreným, pretože kĺzal okolo rohu a ja som si uvedomila, že môj návštevník musí byť skrytý za Očarením.
„Nie som si celkom istá, čo máš na mysli,“ povedala som, rozhodnutá hrať sa na hlúpu.
„Och, ja to chápem.“ Mrkla na mňa. „To je v poriadku. Poslal ma Brandon. Povedal, že ma nasmeruješ. Niečo o Prostredníkoch?“
„Brandon,“ zopakovala som, môj hlas opatrný a tichý. Rada by som sa trochu porozprávala s tým niekedy chlpatým barmanom. Nevadí mi pomáhať, ale nemala som čas na ďalšieho z jeho zblúdencov. „A ako si naňho narazila?“
„Včera večer som sa snažila dostať do Hallows.“ Pod mojim pohľadom sa začervenala. „Každý vie, že toto mesto je plné podivností. Prečo by som toho nemala byť súčasťou?“
„Cestu tam si našla sama?“ Formulovala som to nedbalo, ale môj odhad začal pomaly stúpať, keď prikývla. Na nočnom klube bolo celkom silné Očarenie Druhého ľudu, zamerané na varovanie ignorantskej smrteľnej verejnosti. Ak mala to odhodlanie pretlačiť sa cez to...
Aj tak. Aj keby mala pravdu, že sú si toho ľudia vedomí, nešla by som to vykrikovať po strechách. Druhý Ľud chráni svoje tajomstvá dobre. Roznášať ich bola vážne úžasná cesta ako sa dostať na niekoho súkromný zoznam. A to ani nezahrňovalo toho, ktorý sa práve išiel usmiať k smrti v rohu.
„Počúvaj, nechceš sa s nimi zapliesť. Ver mi. Urobí ti to zmätky v hlave a to jediné, čo ti ostane, keď skončíš, bude obrovská hromada ľútosti.“ Zodvihla som ruku, aby som zastavila to, čo určite malo byť kňučivým protestom. „Avšak, keďže ťa Brandon poslal mojom cestou, hodím ti nejakú kostičku.“ Potlačila som nutkanie zasmiať sa na svojej vlastnej slovnej hračke, ale niečo mi hovorilo, že vlkolak by to neschválil. „Ako si hovorila, že sa voláš?“
„Katy.“ Jedno perfektne tvarované obočie sa nadvihlo, vyzývajúc ma, aby som z toho urobila problém. Bolo by oveľa pôsobivejšie, keby sa výraz na jej tvári nepohyboval medzi nádejou a podozrievavosťou.
„Koľko máš rokov, Katy?“
„Sedemnásť.“ Pozrela som sa na zrkadlo v rohu, akoby som sa išla hádať so svojim odrazom.
Sedemnásť. Bože. Túžila som niekedy takto sa vrhnúť z útesu? Na tvári sa mi objavil ľahký zmätok, modrosť mojich očí mizla v skle zrkadla, bledá, pehavá tvár mizla niekam preč do dávneho momentu mojej minulosti.
Áno.
Môj odraz hľadel bez mihnutia oka. Zrkadlo samo o sebe mi vždy spôsobovalo zimomriavky. Bolo vyrezané z čierneho dreva s postriebrenými hranami, na spodnej časti so zakriveným stojanom na širokej podpere. V tej chvíli na ňom nebolo nič neblahé, len moja tvár zízajúca z chladných hĺbok a známej hladkosti. Potriasla som hlavou a otočila sa späť na dievča.
Dievča, dopekla. Nebola som oveľa staršia ako ona, ale jej nevinnosť ma takmer ohromila. Keď som vedľa nej stávala, vyzerala som prepracovane a unavene. Vtipné, čo spôsobí na vašom vzhľade pár sekúnd. V jednej chvíli si plávate okolo, užívate si svoju bezstarostnú mladosť a v ďalšej máte krivú nohu a kovovú platničku v hlave a všetko, čo ste kedy poznali, je v troskách. Myslím, že život môže byť niekedy poriadna mrcha.
„Tak dobre. Poď so mnou.“
Nechala za sebou tlmené vŕzanie a nasledovala ma za zrkadlo. „Existujú nejakí tu? Vieš... Pozorujú nás?“
Moja ruka zaváhala niekoľko centimetrov od knihy, ktorú som chcela. Cudzincovo veselie sa omotalo okolo mňa ako stuha a ja som si tvrdo zahryzla do líca. „Och, nie. To si nemyslím. Nakoniec, veď je poludnie. Nemajú radi, keď ich nachytajú v dennom svetle.“ Pozrela som sa za seba, vyhýbajúc sa rohu pri dverách. Jej ústa sa skrivili sklamaním a ja som mykla ramenami, keď som vyťahovala knihu poézie. „Ver tomu alebo nie, v mnohom sú proste ako my. Neskrývajú sa v skriniach alebo pod tvojou posteľou.“ Odmlčala som sa. „Alebo aspoň väčšina z nich.“
Jej vrchná pera sa zvraštila, keď som jej podávala knihu. „Čo to je?“
„Kniha. A ty ju budeš čítať.“ Prelistovala som niekoľko stránok, označujúc ich lepiacimi papierikmi predtým, než som ju podala jej.
Pozrela sa na mňa a potom na prvú označenú stranu. Po chvíli ticha začala nahlas čítať:

Oh vidíš v diaľke rovnú cestu,
takú ťažkú, sužovanú tŕňmi a bodľačou?
To je Cesta Spravodlivosti,
mysli o nej, ale málo sa pýtaj.

A vidíš v diaľke širokú, širokú cestu,
čo leží naprieč údolím ľalií?
To je Cesta Zla,
aj keď niektorí ju volajú Cesta do Neba.

A vidíš v diaľke súcitnú cestu
Ktorá sa vinie ako papraď do kopca?
To je Cesta do čestnej Ríše Víl,
Kde pôjdeme spolu dnes večer.

Ale Thomas, dávaj si pozor na jazyk,
čokoľvek môžeš počuť alebo vidieť;
prehovor slovo v Ríši víl,
nikdy nedostaneš sa späť do svojej krajiny.

Jej obočie sa netrpezlivo zvraštilo. „Áno, áno, poznám túto časť. Vieš, už som to predtým čítala.“
„Potom by si mala mať niekoľko odpovedí, po ktorých pátraš.“ Spýtavo na mňa pozrela. Vzdychla som si a pokračovala som: „Koľko je tam ciest?“
„Tri. Samozrejme.“
Zavrela som oči. „Áno. Aké?“
„Zem Víl, Nebo, Peklo. Hej, chápem to. Svetlá cesta, Temná cesta a Stredná cesta alebo čokoľvek iné. Čo to má čo robiť s Križovatkami?“
„Všetko,“ povedala som ticho. „Thomas stál na Križovatkách s Vílou Kráľovnou a vybral si ju. Nie anjelov. Nie démonov. Fae.“
„A to znamená?“
„Fae majú kontrolu. Alebo aspoň majú väčší vplyv, väčšina pochádza z Prostredníkov. Sú to Dozorcovia Križovatiek, prostredníci medzi Druhým Ľudom a nami.“
Thomas Rhymer bol prvý zaznamenaný Prostredník so Zmluvou s Druhým Ľudom. A on napĺňal túto zmluvu – na celých sedem rokov – získajúc dar proroctva ako dôsledok. Irónia situácie sa pri mne nestrácala. Z jeho pohľadu boli Fae pravdepodobne tím najzábavnejším na zväzku. Nebo vie len o každom anjelovi, ktorého som kedy stretla a mal hlavu v zadku. A v skutočnosti? Akokoľvek pekne démonské dievčatá vyzerali, takmer zakaždým bolo garantované, že prišli v jednu tmavú noc, aby vám zožrali dušu a kto sa s tým chcel zaoberať?
„Môžeš uzatvoriť Zmluvu s kýmkoľvek chceš, samozrejme, ale Fae na to všetko dozerajú. V závislosti na tom, koho a čo si vyberieš, aj keď môžu existovať politické vetvy.“ Zovrela som ústa. „A ak by sa to pokazilo, Víli Protektor musí zasiahnuť.“
Zamyslene si hrýzla peru. „A čo bude v mojej Zmluve s Brandonom?“
Pokrčila som plecami. Nemala som ani potuchy, aké druhy vecí vlkolak môže vyžadovať od svojho Prostredníka, aj keď som premýšľala o niektorých zodpovednostiach, ktoré by som na seba zobrať nechcela. „Bez ohľadu na špecifiká každej osobitnej Zmluvy, mu samotná skutočnosť, že z teba bude jeho Prostredník, umožní pohybovať sa medzi našim svetom a Križovatkami bez čakania na Rozvrh. Okrem toho, naozaj netuším. Každá Zmluva je jedinečná.“
 Oči Katy sa presunuli k dverám. „Tak toto mal na mysli. Ak bude mať Prostredníka, nebude si musieť robiť starosti s tým, že bude cez deň slabší?“
„To je jedna časť,“ súhlasila som. „Každá Cesta má svoj vlastný Rozvrh, kedy je cestovanie najjednoduchšie. Prostredníci uľahčujú prechod. Niečo s tým, že majú dušu, povedala by som. Anjeli dávajú prednosť úsvitu. Démoni polnoci.“  
„Povedala by som, že Fae majú radi súmrak. Čo tak poludnie? Ako sa to hodí?“
„Je štvrtá Cesta,“ povedala som, pozorujúc, ako sa to snaží spracovať. „Dokážeš mi povedať, ktorá to je?“
„Ehm, nie?“ Zamračila sa. „Nehovorilo sa tam nič o štvrtej Ceste.“
„Ale áno,“ povedala som. „Vráť sa späť k čítaniu a povedz mi, až na to prídeš. Je to všetko tam, sľubujem.“
Katy mi venovala neistý pohľad a pevne zovrela knihu. „Koľko za to chceš?“
„To je na podnik,“ povedala som, mávnuc na ňu.
„A ak toto urobím, zoberieš ma do Križovatiek?“
„To nemôžem urobiť. Väčšina Dverí je ukrytá, takže to je niečo, na čo musíš prísť sama.“ To a na fakt, že sa tam nikdy nedostaneš, povedal môj vnútorný hlas posmešne. Dvere do Križovatiek boli sami o sebe dostatočne premenlivé – prechodné brány, ktoré sa otvárali a zatvárali podľa Rozvrhu – ale nájsť ich bolo niečo celkom iné. „Po pravde bude najlepšie, ak sa najskôr staneš Brandonovým Prostredníkom. A toto mi ver – prečítaj si Zmluvu a porozumej tomu, čo do nej vkladáš. Byť Prostredníkom nie je pre ľudí so slabým srdcom.“
Divoký úsmev sa jej rozšíril po celej tvári. „Čoskoro sa vrátim.“ Prižmúrila oči, keď sa zapozerala na moju košeľu. „Abby?“
„To som ja,“ povedala som sucho, ťahajúc sa za menovku. Odpočúvajúci muž ukázal na mňa a potom si poklepal po hlave. Potlačila som úškľabok.
„Ďakujem veľmi pekne, Abby. Nebudeš sklamaná, sľubujem.“ Katy sa rozžiarila a nemohla som si pomôcť, ale cítila som sa ako vlk v Červenej Čiapočke. S čím je lepšie ťa zjesť, moja drahá? Ale nie, to tiež nebolo ono. Spoznala som jej odhodlaný výraz v očiach a hoci som bola pomerne nová na scéne Druhého Ľudu, bola vo mne časť, ktorá by radšej ocenila pomoc, ako potkýnanie sa cez to.
A kráľovsky to posrať.
„Budeš tu dnes večer? Vieš, v prípade, že by som na to prišla?“
Odfrkla som si. To je nadšenie. „Nie tak celkom. Idem na umeleckú vernisáž vo Waterfronte, a najskôr si potrebujem zohnať topánky.“ Všedné rozhovory neboli pre mňa, ale vyzeralo to, že mám momentálne adoptovaného priateľa.
„Aha,“ povedala. „No, mala by si omrknúť ten nový obchod na rohu Canonovej a Kingovej. Majú tam nejaké pekné veci. A zapni ventilátor alebo čo – odporne to tu páchne.“
„Urobím to,“ povedala som s unaveným úsmevom. Znovu mi poďakovala a nechala za sebou zacinknúť dvere. Zhlboka som sa nadýchla. Bolo tu nehorázne horúco. Samozrejme, hlavný dôvod toho stavu bol stále v rohu. Pozoroval ma.
Čoskoro to napravím.
„No, to bola zábava, ale technicky pracujem, takže ak sa nechystáš niečo kúpiť, musíš odísť. Vzhľadom k tomu, že sa neobťažuješ povedať mi svoje meno, poviem Moire len toľko, že niečo extra z porno verzie Niečo zlé ide touto cestou (Something Wicked This Ways Comes; film o cirkuse, ktorému šéfuje Diabol – pozn. prekl.) ju tu hľadalo.“
„Extra? Dopekla,“ zamumlal. „Budem hviezda.“
Odkašlala som si. „S dôrazom na slovo ‚príde‘, samozrejme.“
Vlnilo sa v ňom pobavenie, veľké a temné, ale nebolo v tom nič hrozivé. „Myslím, že som si to zaslúžil. Chcela si meno?“
„Predstieram nadšenie,“ odsekla som. „Zdá sa to len spravodlivé. Všeobecne dávam prednosť podaniu ruky a ahoj predtým, než s niekým obrazne skočím do postele.“
„Ja nie.“ Pokrčil plecami a natiahol ruku. „Brystion.“ Pretiahol zvuk na r, čo vytvorilo exotické zadunenie. Brrrrrist-e-on.
„Len Brystion?“ Nechala som ruku vkĺznuť do jeho, zadržiac dych, keď som očakávala, že sa stane to, čo predtým. Keď sa nič nedialo, uvoľnila som sa. Jeho pokožka bola teplá na dotyk, ale nejako to bolo nepríjemné dokonca aj v žiari dňa.
„Nateraz. A nerob si starosti s tým, že to povieš Moire, Abby.“
„Prečo?“ Môj pulz poskočil zo spôsobu, ako moje meno skĺzlo z jeho jazyka.
Usmial sa. „Pretože teraz to už vie,“ povedal jemne, vrtiac hlavou nad mojou nevedomosťou.
Než som sa mohla opýtať, čo tým myslel, bol preč. Naťahovala som krk k dverám, zazrúc jeho tieň kráčajúci dole ulicou, akoby nebral ohľad na blížiace sa mrholenie – alebo tupé búšenie môjho srdca.

23 komentářů:

  1. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  2. Díky za překlad.

    OdpovědětVymazat
  3. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  4. Děkuji za první kapitolu.

    OdpovědětVymazat
  5. Moc dekuji, uz jsem se na tuto knihu tesila :)

    OdpovědětVymazat
  6. Ďakujem za preklad

    OdpovědětVymazat
  7. Díky moc za překlad :-D

    OdpovědětVymazat
  8. Moc děkuji za překlad. V.

    OdpovědětVymazat
  9. Ďakujem za preklad :)

    OdpovědětVymazat
  10. Děkuji za překlad.

    OdpovědětVymazat
  11. Vypádá to zajímavě :)

    OdpovědětVymazat
  12. Díky moc za překlad, rozjíždí se to opravdu zajímavě, těším se na další kapitolu...;)

    OdpovědětVymazat
  13. Díky moc za překlad... Vypadá to vážně dobře... ;)

    OdpovědětVymazat
  14. Díky za překlad, už se těším na další, zdá se, že to bude ještě zajímavé.

    OdpovědětVymazat